RYTIERSTVO - element v živote stredovekého človeka

TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK

RYTIERSTVO element v živote stredovekého človeka

Sympózium 5. – 7. novembra 2004 TRNAVA

RYTIERSTVO element v živote stredovekého človeka Zborník príspevkov z rovnomenného sympózia Trnava, 5. – 7. novembra 2004

Zostavovateľ: Jozef Meliš

Kolektív autorov: Mgr. Branislav Dado, Veronika Ďuranová, PhDr. Igor Graus, Mgr. Eva Gutová, Mgr. Miroslav Huťka, Pavol Jakubčin, Mgr. Petra Koóšová, Martin Kostelník, PhDr. Pavol Maliniak, Mgr. Maroš Tomas

Za obsah jednotlivých príspevkov zodpovedajú autori

Grafická úprava: Martina Bohačiaková, Tomáš Gerboc, Jozef Meliš

Tlač: KON-PRESS, Pekárska ul. Č.č 29, 917 01 TRNAVA ISBN 80-969408-6-4

1

OBSAH ZOSTAVOVATEĽ: Slovo na úvod................................................................3 MARTIN KOSTELNÍK: Rytierstvo – aristokracia........................................4 VERONIKA ĎURANOVÁ: Druhy rytierskych turnajov a ich priebeh.......13 PETRA KOÓŠOVÁ: Ceremoniál pasovania na rytiera...............................23 IGOR GRAUS: Rytierske rezíduá vo vyznamenaniach habsburskej monarchie.......................................................................................................42 EVA GUTOVÁ: Eike von Repgow a rytierstvo v Saskom zrkadle................57 MIROSLAV HUŤKA: Reflexia rytierstva v stredovekej sakrálnej ikonografii na Slovensku................................................................................68 PAVOL MALINIAK: Útok na hrad Zvolen v roku 1290 (útočníci, obrancovia a príčiny konfliktu)......................................................................89 MAROŠ TOMAS: Rytieri a kanonici Sv. Hrobu.........................................100 PAVOL JAKUČIN: Život templárov..........................................................108 BRANISLAV DADO: Rád nemeckých rytierov.........................................119 IGOR GRAUS: Niekoľko poznámok o nerytierskom rytierstve alebo o výnimkách potvrdzujúcich pravidlo..............................................................140

2

Slovo na úvod Vážení čitatelia! Do rúk sa Vám dostáva zborník príspevkov, ktoré odzneli na sympóziu s názvom Rytierstvo – element v živote stredovekého človeka. Sympózium sa konalo na Trnavskej univerzite v dňoch 5. – 7. novembra 2004 a bolo výsledkom aktivít študentov histórie v Trnave a nadšencov, ktorí chceli prispieť k obohateniu historickej vedy na Slovensku. Organizátorom podujatia bol Trnavský historický spolok v spolupráci s Filozofickou fakultou Trnavskej univerzity. Chcel by som poďakovať všetkým zamestnancom fakulty, predovšetkým pani dekanke doc. PhDr. Eve Naništovej, CSc., za pomoc pri organizačných záležitostiach a pánovi prof. PhDr. Jozefovi Šimončičovi, CSc. za jeho ochotu zobrať na seba úlohu odborného garanta. Výber témy bol ovplyvnený niekoľkými faktormi. Predovšetkým to bola absencia výskumu tejto problematiky na Slovensku, čo sa prejavuje aj v následnom nedostatku odbornej literatúry týkajúcej sa zvolenej témy. Svetlou výnimkou je dielo Daniely Dvořákovej Rytier a jeho kráľ. Ďalším faktorom bolo široké koncipovanie samotnej témy tak, aby sa mohol dať priestor aj interdisciplinárnemu pohľadu na rytierstvo. Organizátori podujatia sa snažili o také zaradenie príspevkov, aby sa navzájom dopĺňali a zmapovali problematiku od predpokladov vzniku rytierstva až po jeho zánik. Spolu odznelo sedemnásť príspevkov. V zborníku uvádzame, žiaľ, len jedenásť, pretože ostatné neboli dodané do tlače. Verím, že aj týmto skromným dielom prispejeme k rozvoju slovenskej historiografie.

Zostavovateľ

3

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Rytierstvo – aristokracia Martin Kostelník

V práci sa budeme zaoberať rytierstvom z hľadiska jeho vývinu, jeho ovplyvňovania aristokraciou, prípadne ich splývania, v období od 11. do 15. st., ktoré bolo časom rozkvetu rytierstva ako významného vojenského prvku. Budeme sa zaoberať rytierstvom ako spoločenským fenoménom a jeho transformovaním sa z prvotnej vojenskej funkcie na spoločenskú vrstvu. Otázky vzťahov medzi šľachtou a rytierstvom sú predmetom sporov medzi historikmi.1 Taktiež aj formovanie samotnej šľachty ako spoločenskej a vládnucej vrstvy nadradenej nad ostatnými členmi spoločnosti. Preto sa nebudeme bližšie zaoberať týmto problémom. Postačí nám všeobecné tvrdenie, že šľachta vznikla pôvodne z členov panovníkovej družiny a stala sa privilegovanou vrstvou spoločnosti, ktorej príslušníci boli už od narodenia nadradení inému obyvateľstvu svojou urodzenosťou.2 Súviselo to s rozvinutím vazalského systému. Členovia družiny získavali od panovníka majetky za zloženie vazalského sľubu, ktorý vyjadroval vernosť a podriadenosť pánovi. 3 Nás bude zaujímať rytierstvo ako spoločenský stav a jeho začlenenie sa medzi šľachtu. V prvom rade si musíme stručne vysvetliť viaceré významy slova rytier. Môže označovať bojovníka na koni, čiže obrneného jazdca. Ďalej člena panovníckej alebo veľmožskej družiny. Stupeň nižšej šľachtickej hodnosti. Člena duchovného rytierskeho rádu. Člena svetského alebo záslužného rytierskeho rádu4. V neskoršom období slovo rytier nadobudlo význam čestného titulu.5 Pristavme sa pri prvom význame, od ktorého sa odvíjali ďalšie. Latinským ekvivalentom pojmu rytier v 11. st. je slovo miles = vojak alebo 1

IOGNA-PRAT, D.: Rytířství. In: Encyklopedie středověku (ed. J. LE GOFF – J.-C. SCHMITT), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 591 2 GÉNICOT, L.: Šlechta. In: Encyklopedie..., s. 790 3 VRTEĽ, L.: Osem storočí slovenskej heraldiky. Vydavateľstvo Matice slovenskej, NEOGRAFIA Martin, 2003, s. 36 4 U nás to boli napr. Rád rytierov sv. Juraja, založený v roku 1326 Karolom Róbertom, ktorý je doteraz najstarším známym svetským rytierskym rádom v Európe, alebo Dračí rád kráľa Žigmunda založený 12.12.1408. Viď. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ: Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Rak, Budmerice, 2003, s. 203 5 HOŠŤÁLEK, S.: Kniha o rytířích. Půdorys, Praha, 2002, s. 104

4

prenesene militēs = vojsko. Pritom vôbec nie je charakterizované jeho spoločenské postavenie. V 12. st. sa už militēs oddeľujú od pešiakov a miles sa stáva označením bojovníka v oddieloch ťažkej jazdy. Podobne je to i s francúzskym slovom chevalier, ktoré je tiež spojené s jazdcom vo vojsku. Avšak obe slová sú tiež aj názvom pre vazala, šľachtica – bojovníka. Možno tvrdiť, že miles okrem vojaka označuje aj príslušníka istej formujúcej sa spoločenskej skupiny. Označuje rytiera vo význame veľmoža – bojovníka, politicky a sociálne nadradeného nad ostatným obyvateľstvom, patriaci spravidla ku kniežacej alebo kráľovskej družine.6 V českom prostredí v 14. st. boli týmto termínom označovaní aj príslušníci nižšej šľachty.7 Čiže okrem vojenského významu ho sprevádzal aj spoločenský aspekt, stále viac viazaný na aristokraciu. V západoeurópskej oblasti, obzvlášť francúzskej, sa od konca 12. st. považuje rytierstvo za vojenský výraz šľachty, ktorá ho mala veľmi rýchlo vo svojej moci a premietla doň svoju ideológiu. Z toho vyplýva, že pomerne skoro dochádza k ich splývaniu. Už pred rokom 1000 sa veľmoži obklopovali vazalmi a profesionálnymi bojovníkmi, ktorí ich mali chrániť a pomáhať pri výkone verejnej moci. Ich úloha dosiahla zásadný význam v období spoločenských zmien v 11. st. a pri formovaní feudálnej spoločnosti, pričom sa aj oni sami do nej začlenili.8 Je zrejmé, že v súvislosti s výkonom verejnej moci rytieri neslúžili panovníkovi len zbraňou, ale aj ako správcovia. Známe je to napr. v nemeckej oblasti. V praxi to znamenalo, že museli obsiahnuť aj určitú znalosť písania a čítania, ktorú nadobudli počas svojej výchovy.9 Panovníci a hradní páni uplatňovali svoje zákony prostredníctvom týchto militēs – rytierov. Takýto stav sa odráža aj v novom rozvrstvení kresťanskej spoločnosti na tri zložky. Zobrazil ho vo svojom diele Carmen ad Rodbertum regem biskup Adalberon z Laonu okolo roku 1030. Tvorili ju oratores, bellatores a laboratores, na rozdiel od predchádzajúceho binárneho delenia na mocných a chudobných. Bellotores predstavujú bojujúcich a zvlášť bojujúcich v sedle, ktorí sa stávajú novou šľachtou, rytierstvom, aby so zbraňou v ruke bránili ostatné dva stavy.10 Možno to chápať ako transformáciu rytierstva na spoločenskú vrstvu. 6

MACEK, J.: Česká středověká šlechta. Rytíř. ARGO, Praha, 1997, s. 51-52 IWANCZAK, I.: Po stopách rytířských příběhů. Rytířský ideál v českém písemnictví 14. století. ARGO, Praha, 2001, s. 88 8 IOGNA-PRAT, D.: Rytířství. In: Encyklopedie středověku (ed. J. LE GOFF – SCHMITT), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 588-591 9 SCHLUNK, A. – GIERSCH, R.: Die Ritter. Stuttgart, Wissenschaftliche Buchgeselschaft, 2003, s. 19 10 LE GOFF, J.: Středověký člověk. In: Středověký člověk a jeho svet (ed. J. Le Goff), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 17 7

5

Rozkvet rytierstva súvisel s povojenštením spoločnosti, ktorá prisudzovala vojakom významnú úlohu a zároveň vyvyšovala profesiu rytierov ako vybraných bojovníkov. Tí získavali rôzne výhody. Boli oslobodení od poddanských záväzkov a tým sa jasne oddelili od masy roľníkov, z ktorej často sami pochádzali. Kráčajú bok po boku s aristokraciou, začínajú nasávať jej mravy a mentalitu a nenápadne sa do nej začleňovať. Tento proces posilňuje ich vzrastajúce spoločensko-ekonomické postavenie a výhodná manželská politika.11 Samotný postoj k uzatváraniu legitímnych manželstiev medzi príslušníkmi aristokracie prešiel tiež určitou zmenou. Po prvotnom prísnom obmedzení ženby len na prvorodeného syna v šľachtických domoch v 11. a 12. st., čím sa tak zabraňovalo drobeniu majetku, dochádza na začiatku 13. st. k istému uvoľneniu. Umožňuje sa zakladať si rodiny širšiemu okruhu aristokracie, čiže aj synom, pre ktorých bola pôvodne určená vojenská alebo cirkevná dráha. Prispelo to k demografickej expanzii šľachty a aj samotného rytierskeho stavu. Tento jav bol centrálnou panovníckou mocou vítaný, lebo sa drobili centrá moci starých rodov a rozrastalo sa rytierstvo tvoriace oporu panovníka.12 Aristokracia napriek tomu stále ostáva záležitosťou rodu, zachováva sa jej výsadné dedičné postavenie. V protiklade stojí rytierstvo, kde titul a príslušnosť k rytierskemu stavu neboli dedičné.13 Každý si ho musel sám zaslúžiť a získať. Prístup do šľachtického stavu nebol do 13. st. nijako zvlášť obmedzený. Stačilo vlastníctvo slobodných majetkov. Podobne to bolo aj s príslušnosťou k rytierstvu. Na začiatku jeho formovania doň patrili v podstate všetci obrnenci tvoriaci ťažkú jazdu. Je však logické, vzhľadom na určitú hodnotu vojenskej výstroje, že si ju nemohol dovoliť každý.14 Dôležitou podmienkou bolo vlastníctvo jazdeckého koňa.15 V ranom období si panovník vydržiaval vlastnú družinu ťažkoodencov. Avšak šľachta si vzhľadom na uvedené majetkové podmienky uvedomuje svoju úlohu vo vojsku, v ktorom v najväčšej miere tvorí jeho rozhodujúcu silu. To posilňuje jej stavovské sebavedomie. Tak sa začína rytierstvo prelínať s aristokraciou a tým sa pripája k šľachte, tá už nie je taká uzavretá ako predtým. Prístupom do nej je akt pasovania. Avšak panovníkovi 11

IOGNA-PRAT, D.: Rytířství. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF – SCHMITT), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 591 12 DUBY, G.: Rytíř, žena a kněz. Garamond, Praha, 2003, s. 225-227 13 IOGNA-PRAT, D.: Rytířství. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF – SCHMITT), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 591 14 IWANCZAK, I.: Po stopách rytířských příběhů. Rytířský ideál v českém písemnictví 14. století. ARGO, Praha, 2001, s. 34 a 89 15 KLUČINA, P. – ROMAŇÁK, A.: Člověk, zbraň a zbroj v obraze doby: 5.-17.st. 1. díl, Praha, 1983, s. 93

6

sa podarí získať právo pasovania pre seba.16 Často ho aj prakticky využíval. Napríklad pred bitkou, keď sa hromadným slávnostným pasovaním mladých feudálov snažil pozdvihnúť morálku vojska. Títo novopasovaní rytieri sa v následnom boji snažili dokázať, že si túto poctu skutočne zaslúžili.17 Nazývali sa iuvenēs a v období od 11. do 13. st. tvorili najaktívnejšiu zložku drobnej európskej šľachty. Najmä francúzskej, anglo-normanskej, nemeckej, španielskej a talianskej.18 Súvisí s tým aj fakt, že v období vojny bolo právom kráľa pasovať za rytiera i vojaka neurodzeného pôvodu, stojaceho v služobnom postavení k šľachte. Pritom sa upozorňuje rozlišovať takto pasovaných rytierov od ostatných šľachticov.19 Inak nebolo získanie rytierskeho stavu automatické a tvoril ho dlhší proces. Ašpirant na rytiera musel splniť určité podmienky týkajúce sa výchovy, veku a pôvodu. Týmto sa pre rytiersky titul stali prijateľní len synovia rytierov alebo šľachticov, ale kráľ mohol udeliť výnimku.20 V 15. st. bol akt pasovania nákladnou záležitosťou. Zahŕňal obradný kúpeľ, stráž, dary a hostinu. Príslušníci nižšej šľachty si takúto finančne náročnú záležitosť nemohli dovoliť. Riešilo sa to tak, že ašpirant na rytiersky titul dostal podporu od svojho pána.21 Je paradoxom, že práve kvôli posunu rytierstva do roviny titulu bežne používaného u aristokracie, si nemohli na vlastné náklady dovoliť akt pasovania práve príslušníci nižšej šľachty, ktorí sa sformovali z vojakov, ktorí rytierstvo v podstate založili. Mimoriadnosť postavenia rytierov a ich spoločenské zaradenie vymedzovali viaceré znaky. Išlo o vonkajšie atribúty s presne stanoveným významom. Plnili pravdepodobne dve funkcie. Predstavovali označenie príslušnosti k určitej skupine a zároveň ju vymedzovali voči iným skupinám. Môžeme tvrdiť, že to boli symboly spoločenského postavenia špecifické pre rytierstvo. Patrili sem predovšetkým erb, koruhva, štít, ďalej meč, ktorý mohol byť aj znakom rodiny, do ktorej majetku patril, kopija a kôň.22 Rytier mal k dispozícii ešte aspoň jedného panoša, ktorý sa staral o koňa a zbrane. Ten mal tiež vymedzenú svoju príslušnosť v spoločenskom rebríčku. V 11. st. bolo jeho postavenie na úrovni sluhu, ale s rozvojom 16

IWANCZAK, I.: Po stopách rytířských příběhů. Rytířský ideál v českém písemnictví 14. století. ARGO, Praha, 2001, s. 89 a 95 17 KLUČINA, P. – ROMAŇÁK, A.: Člověk, zbraň a zbroj v obraze doby: 5.-17.st. 1. díl, Praha, 1983, s. 101 18 CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In: Strědověký člověk a jeho svet (ed. J. Le Goff), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 84 19 MACEK, J.: Česká středověká šlechta. Rytíř. ARGO, Praha, 1997, s. 57 20 MILLER, D.: The Crusades. Pegasus Publishing Ltd., Virginia, 2001, s. 82 21 DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ: Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Rak, Budmerice, 2003, s. 212 22 IWANCZAK, I.: Po stopách rytířských příběhů. Rytířský ideál v českém písemnictví 14. století. ARGO, Praha, 2001, s. 92 a 96

7

rytierstva nadobúdal aj on spoločenskú prestíž. Od 13. st. to býval mladý šľachtic, ktorý ešte nebol pasovaný. Stal sa akýmsi rytierskym učňom aristokratického pôvodu. Bol držiteľom určitej hodnosti a ako budúci rytier sa radil k okrajovej časti aristokracie.23 S rozšírením rytierstva ako titulu, podstupovali akt pasovania všetci príslušníci starých rodov, čím sa stávali príslušníkmi spoločenskej vrstvy s istým zjednocujúcim znakom. Takto sa rytiersky stav stal určitým spôsobom dedičným, pričom každý mužský potomok sa musel porobiť aktu pasovania.24 Týkalo sa to samozrejme dedičnosti v rámci aristokratického rodu. Ak bol otec rytierom, automaticky sa na pasovanie pripravoval syn. Rytierstvo však ostáva od aristokracie naďalej oddelené, ale nadobúda čoraz väčšiu vážnosť. Zároveň sa vyhradzuje len pre synov rytierov a matiek urodzeného pôvodu. Rytiersky titul znamená s postupujúcim vývojom pre jeho nositeľa spoločenskú prestíž. Vďaka tejto podmienke si získava šľachta kontrolu nad vstupom do rytierstva a vyhradzuje si ho pre svojich členov. Rytierstvo a aristokracia tak postupne tvoria jeden celok, ale napriek tomu celkom nesplynuli a ani nedošlo k ich úplnému stotožneniu.25 Ako sme už naznačili, rytierstvo prešlo určitým vývojom vo vzťahu k privilegovanej vrstve spoločnosti. V 11. a 12. st. bol hlavný význam rytiera ako bojovníka, ale svojim vstupom medzi šľachtu najneskôr v polovici 13. st. sa zmenil jeho význam minimálne v rovine sociálnej príslušnosti26 a nadobúda aj politický význam. Napriek tomu to nebola jednoliata, úzko ohraničená vrstva. Titul rytier nachádzame aj u príslušníkov najvyššie postavených členov spoločnosti. Aristokracia i sami panovníci sa hrdia prostým titulom rytier.27 Dokazuje nám to posun od významu rytiera ako bojovníka k uznávanému spoločenskému titulu. V západoeurópskej oblasti sa s ním stretávame od roku 971. Rytierstvo ako stav sa vyznačovalo majetkom a istým spôsobom života. V polovici 11. st. sa začína transformovať na šľachtu, pričom zahŕňa dva stupne: vyššiu vrstvu hradných pánov vykonávajúcich verejnú právomoc nad určitým územím a nižšiu vrstvu

23

IOGNA-PRAT, D.: Rytířství. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF – SCHMITT), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 591 24 VRTEĽ, L.: Osem storočí slovenskej heraldiky. Vydavateľstvo Matice slovenskej, NEOGRAFIA Martin, 2003, s. 36 25 IOGNA-PRAT, D.: Rytířství. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF – SCHMITT), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 592 26 SABLONIER, R.: Rittertum, Adel und Kriegswesen im Spätmittelalter. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter (ed. J. Fleckenstein), Vandenhoeck&Ruprecht, Göttingen, 1985, s. 534 27 Stretávame sa s tým napr. u Richarda Levie Srdce. Viď. CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In: Strědověký člověk a jeho svet (ed. J. Le Goff), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 84

8

prostých rytierov s malým počtom poddaných osôb.28 Príslušníkov v druhej skupine bolo iste viac. Smerovalo to k vytvoreniu vrstvy rytierov ako príslušníkov vyššej vrstvy nižšej šľachty. V českom prostredí sa od konca 14. st. stretávame s pojmom rytier aj ako označením člena nižšej šľachty. Nižší šľachtic nemá toľko stupňov urodzenosti, je spravidla chudobnejší a nemá ani toľko moci ako vyššia šľachta.29 Od 13. st. do vydania Obnoveného zemského zriadenia roku 1627 existovali v Čechách len dva stupne šľachty: pansky stav a vladycky stav, ktorý sa od 15. st. nazýval rytierskym. Po bitke pri Bielej hore zaviedli Habsburgovci titulatúru s viacerými stupňami podľa vzoru nemeckej ríše. Nižšiu šľachtu tvoril tzv. prostý šľachtic a vyšším stupňom bol rytier. Vyššiu šľachtu tvorili barón, gróf, knieža a vojvoda. V západoeurópskom okruhu, najmä vo Francúzsku, Španielsku, Anglicku a Taliansku, boli ešte dva tituly. Medzi barónom a grófom stál vikomt a medzi grófom a kniežaťom markíz. Najvyšší stupeň predstavoval samozrejme kráľ a cisár.30 V 14. a 15. st. došlo k prehĺbeniu priepasti medzi vyššou a nižšou šľachtou. Podiel na tom mal veľký počet osôb neurodzeného pôvodu povýšených z vôle panovníka do rytierskeho stavu. Rytierstvo tým definitívne zaujalo pozíciu v nižšej šľachte. Vo Francúzsku to boli tzv. bas chevaliers, rytieri nízkeho pôvodu, vlastníci léna, ktoré často sotva stačilo na výzbroj jedného vojaka. V nemeckej oblasti bol rytiersky stav vždy oddeľovaný od vyššej a postavený do večnej pozície v radoch nižšej šľachty.31 Čo sa týka rytierstva v uhorskom prostredí, tak to sa pokúsime načrtnúť v nasledujúcich riadkoch. Stredoveké uhorské pramene poskytujú málo údajov týkajúcich sa rytierstva. Čo sa týka šľachty, získavaním majetkov sa začala prehlbovať sociálna diferenciácia medzi vyššou a nižšou šľachtou. Od vzniku Uhorska do konca 12 st. sa vytvára nová štruktúra privilegovaných vrstiev a 13. st. bolo obdobím formovania šľachty ako vyhranenej a vnútorne diferencovanej skupiny obyvateľstva.32 V rámci nej bolo rytierstvo ako cudzí element v krajine takpovediac zavedené. Knieža Gejza sa snažil získať pre svojho syna Štefana ruku bavorskej kniežacej dcéry Gizely. Tá prišla do Uhorska pravdepodobne v roku 996 so sprievodom

28

LE GOFF, J.: Kultura středověké Evropy. Odeon, Praha, 1991, s. 111 MACEK, J.: Česká středověká šlechta. Rytíř. ARGO, Praha, 1997, s. 59 30 HOŠŤÁLEK, S.: Kniha o rytířích. Půdorys, Praha, 2002, s. 46 31 CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In: Strědověký člověk a jeho svet (ed. J. Le Goff), Vyšehrad, Praha, 2002, s. 85 32 JAVOŠOVÁ, E.: Spoločenské postavenie šľachty na Slovensku v prvej polovici 13. storočia. In: Slovenská archivistika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor archívov a registratúr, ročník XXXVIII, 2003/2, (ďalej In: Slovenská archivistika), s. 40 29

9

nemeckých rytierov, ktorí ostali v krajine a stali sa predkami neskorších mocných aristokratických rodov.33 Privilegované vrstvy pochádzali buď z obyvateľstva, ktoré vlastnilo slobodnú pôdu, alebo z členov ozbrojených družín, ktorých potomkovia si vymohli potvrdenie donačných majetkov, z príslušníkov stredných vrstiev povýšených za verné služby pánovi a z cudzích rytierov v službách uhorského kráľa.34 Tí mali zväčša postavenie hosťov so špecifickými výsadami. S prvými hosťami sa v Uhorsku stretávame za čias kniežaťa Gejzu35 v spomínanom prípade rytierov tvoriacich sprievod Gizely. Uplatňovali sa ako vojenská sila v kráľovom vojsku. Za čias kráľa Štefana tvorili síce len zlomok armády, ale v priebehu 13. st. získala ťažká jazda jasnú prevahu. Súvisí to s prisťahovaním ďalších rytierov, ako aj s preberaním rytierskeho spôsobu boja a životného štýlu domácimi rodmi. Tento vývoj potom rýchlo napredoval. Keď Ondrej II. v roku 1217 tiahol do Svätej zeme, jeho expedičné jednotky pozostávali výlučne z obrnených rytierov.36 Vo formovaní privilegovaných vrstiev hrala úlohu i hradná pôda, ktorá prechádzala rôznymi donáciami do rúk vojakov. Jej kvalita a rozsah rozhodovali, ku ktorej skupine v spoločenskom rebríčku sa dotyčný obdarovaný zaradí.37 Uvedený vývoj umožňuje konštatovať, že rytierstvo bolo v Uhorsku v 1. pol. 13. st. už pevne zakotvené. Nielen v rovine vojenskej, ale aj spoločenskej, čo potvrdzuje preberanie životného štýlu rytierov domácou šľachtou. Kráľ Karol I. sa cieľavedome usiloval o vytvorenie novej aristokracie a vedľa nej druhej vedúcej vrstvy z radov nižšej šľachty tzv. rytierov kráľovského dvora (aule regie milites), ktorí ako kasteláni spravovali kráľovské domény a zastupovali panovníka v sudcovských záležitostiach. Zatiaľ čo aristokracia viedla rytiersky spôsob života už v 13. st., pretláča sa k nemu aj bohatá horná vrstva nižšej šľachty, ktorá doteraz preberala len spôsob boja a výzbroj.38 Možno tu vidieť rozdielne vnímanie rytierstva jednotlivými šľachtickými vrstvami. Kým vyššia vrstva preberala obe zložky 33

FÜGEDI, E.: Turniere im mittelalterlichen Ungarn. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter (ed. J. Fleckenstein), Vandenhoeck&Ruprecht, Göttingen, 1985,(ďalej In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter), s. 390 34 JAVOŠOVA, E.: Spoločenské postavenie šľachty na Slovensku v prvej polovici 13. storočia. In: Slovenská archivistika, s. 40 35 MAREK, M.: Postavenie hosťov v stredovekom Uhorskom kráľovstve. In: Historický zborník 12, č. 1-2/2002, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin, 2002, s. 19 36 FÜGEDI, E.: Turniere im mittelalterlichen Ungarn. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter. S. 390-91 37 JAVOŠOVA, E.: Spoločenské postavenie šľachty na Slovensku v prvej polovici 13. storočia. In: Slovenská archivistika, s. 52 38 FÜGEDI, E.: Turniere im mittelalterlichen Ungarn. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter. s. 394

10

pomerne skoro, ak nie súčasne, tak nižšia sa najprv zaujímala len o vojenskú zložku. K rytierstvu ako sociálnej vrstve s vlastnými špecifikami životného štýlu sa dostáva až neskôr. Rytierska kultúra si našla svoje uplatnenie v mnohých oblastiach života. Jej forma v Uhorsku bola pevne prepojená so západoeurópskou39, ak nie od začiatku, tak určite už za Žigmundových čias. Zároveň však dochádza k istému úpadku rytierstva.40 V tomto období sa čoraz viac dostáva do postavenia čestného titulu, dodávajúcemu svojmu nositeľovi spoločenskú prestíž. O prijatie do rytierskeho stavu sa preto pravdepodobne usilovali všetky vrstvy šľachty. Bol povznesený nad sociálne vrstvy a stal sa poctou, ktorú mohol udeliť iba kráľ.41 Rytierstvo, podobne ako kresťanstvo bolo v uhorskom prostredí privezeným cudzím artiklom. Mohlo sa síce zakotviť v radoch aristokracie, ale nikdy v plnej miere nepreniklo masou nižšej šľachty. Šľachta a rytierstvo neboli v stredovekom Uhorsku nikdy identické, nanajvýš ak aristokracia a rytierstvo. Súviselo to s tým, že v starých aristokratických rodoch sa rytierske správanie stalo tradíciou a kládol sa dôraz na jeho vonkajšie atribúty ako pasovanie, púť do Svätej zeme, účasť na turnajoch a pod.42 Zvykne sa to pripisovať materiálnej stránke, keďže kôň a výzbroj boli nákladnou záležitosťou, taktiež i cestovné si vyžadovalo značné finančné prostriedky. Podľa Fűgediho je však jednostranné pripisovať všetko len finančným prostriedkom a zohľadňuje aj vojensko-historické hľadisko. V neskoršom období tureckých nájazdov bola ťažká jazda nepohyblivá a tým pádom neefektívna voči mobilnej tureckej armáde. Význam nadobúda ľahká jazda, ktorá bola prístupnejšia aj širším masám nižšej šľachty.43 V závere môžeme konštatovať, že vznik a vývoj rytierstva zasiahol spoločenské usporiadanie v jednotlivých oblastiach Európy. Niekde sa pomerne rýchlo vyšvihol z vojenskej funkcie na spoločenskú vrstvu s osobitým životným štýlom. Inde trval tento proces dlhšie. Avšak v každej oblasti tvorilo rytierstvo súčasť privilegovanej vrstvy, či už nižšej šľachty alebo starej rodovej aristokracie. S posunom pojmu rytier do roviny titulu možno tvrdiť, že našlo svoje uplatnenie viac u príslušníkov vyššej šľachty, 39

DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ: Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Rak, Budmerice, 2003, s. 209 40 FÜGEDI, E.: Turniere im mittelalterlichen Ungarn. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter. s. 396 41 DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ: Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Rak, Budmerice, 2003, s. 211 42 FÜGEDI, E.: Turniere im mittelalterlichen Ungarn. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter. s. 399 43 FÜGEDI, E.: Turniere im mittelalterlichen Ungarn. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter. s. 400. Porovnaj aj: DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ: Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Rak, Budmerice, 2003, s. 211

11

ktorá si mohla dovoliť viesť nákladný život podľa pravých rytierskych ideálov.

Použitá literatúra DUBY, G.: Rytíř, žena a kněz. Garamond, Praha, 2003 DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ: Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Rak, Budmerice, 2003 FLECKENSTEIN, J.: Das ritterliche Turnier im Mittelalter, Vandenhoeck&Ruprecht, Göttingen, 1985 HOŠŤÁLEK, S.: Kniha o rytířích. Půdorys, Praha, 2002 IWANCZAK, I.: Po stopách rytířských příběhů. Rytířský ideál v českém písemnictví 14. století. ARGO, Praha, 2001 JAVOŠOVÁ, E.: Spoločenské postavenie šľachty na Slovensku v prvej polovici 13. storočia. In: Slovenská archivistika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor archívov a registratúr, ročník XXXVIII, 2003/2 KLUČINA, P. – ROMAŇÁK, A.: Člověk, zbraň a zbroj v obraze doby: 5.-17.st. 1. díl, Praha, 1983 LE GOFF, J.: Kultura středověké Evropy. Odeon, Praha, 1991 LE GOLF, J.; Středověký člověk a jeho svet, Praha – Vyšehrad, 2002 LE GOLF, J.; SCHMITT, J. C.: Encyklopedie středověku. Praha 2002 MACEK, J.: Česká středověká šlechta. Rytíř. ARGO, Praha, 1997 MAREK, M.: Postavenie hosťov v stredovekom Uhorskom kráľovstve. In: Historický zborník 12, č. 1-2/2002, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin, 2002 MILLER, D.: The Crusades. Pegasus Publishing Ltd., Virginia, 2001 SCHLUNK, A. – GIERSCH, R.: Die Ritter. Stuttgart, Wissenschaftliche Buchgeselschaft, 2003 VRTEĽ, L.: Osem storočí slovenskej heraldiky. Vydavateľstvo Matice slovenskej, NEOGRAFIA Martin, 2003

Zusammenfassung Rittertum – Aristokratie Martin Kostelník

Diese Arbeit widmet sich mit dem Rittertum aus der Gesichtspunkt seines Entwiklung und der Beziehung zur Aristokratie. Wir interessieren uns für Rittertum als Gesellschaftsfenomän und seine Transformation von Militärfunktion zur Gesellschaftsschicht. Der Schwerpunkt meiner Arbeit ist das Gebiet der West und Mitteleuropa und auch mit dem Gebiet der Ungarn.

12

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Druhy rytierskych turnajov a ich priebeh Veronika Ďuranová

Turnaj, v minulosti ospevovaný ale aj zakazovaný, bol významným druhom zábavy. Spájal v sebe tri základné črty – šport, vojnu a dvorskú slávnosť.1 Vo svojich rozdielnych formách sa rozšíril po Európe a bol v obľube na panovníckych dvoroch a sebarealizáciou rytierskej spoločnosti. Impulzom vzniku turnajov boli cvičenia, ktoré pripravovali bojovníkov na vojnu a pri ktorých získavali zručnosť so zbraňami. Od najstarších čias sprevádzali ľudstvo bitky a vojny. Predpokladom víťazstva bol tréning so zbraňou. Príprava spočívala v predstieraných bojoch medzi vojakmi. V tomto zmysle môžeme povedať, že história turnajov siaha do dávnej minulosti.2 Turnaj ako dvorská slávnosť sa však vyvinul v priebehu 11. storočia vo Francúzsku.3 Predchádzali mu bojové výcviky, o ktorých nás informujú kronikári z čias merovejských kráľov.4 V roku 842 sa vo Wormse konali hry, ktoré usporiadali králi Ľudovít Nemec a Karol Holý.5 Neodlišovali sa od skutočného boja, dochádzalo počas nich k zraneniam a dokonca aj k úmrtiam. Spomínané bojové hry ešte nemôžeme nazvať turnajmi v pravom zmysle slova. Na dvoroch bojové hry úplne zmenili svoj charakter. Prizerala sa im široká škála obyvateľstva, čím získali spoločenský ráz. Významnú úlohu zohrávali aj prítomní básnici, herci a ženy. Na turnajoch bojovali spolu skupiny bojovníkov proti sebe kvôli zisku koristi, ktorú predstavovala výzbroj Obr. 1 – „Der Renner“; Stockholm, Kungliga biblioteket (KURRAS, L.: Ritter und nepriateľa a výkupné získané za Turniere. Stuttgart, Zürich: Besler 1992.) prepustenie porazeného 1

WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews. Berlin: Gebr. Mann Verlag 1992, s. 13. BLAIR, C.: European Armour circa 1066 to circa 1700. Londýn 1958, s. 156. 3 KURRAS, L.: Ritter und Turniere. Stuttgart, Zürich: Besler 1992, s. 6. 4 HOŠŤÁLEK, S.: Kniha o rytířích. Praha: Půdorys 2002, s. 40. 5 VERDON, J.: Volný čas ve středověku. Praha: Vyšehrad 2003, s. 14. 2

13

bojovníka. Pojmom turnaj v súčasnosti opisujeme rôzne druhy rytierskych hier. V najstaršom vývoji turnajov sa veľmi jasne rozlišovali druhy bojov aj svojimi názvami. Turnaj znamenal jazdecký boj dvoch skupín. Jazdci mali výzbroj a ostré zbrane.6 Neskôr v 15. storočí sa pomenovanie turnaj stalo nadradeným pojmom pre všetky druhy rytierskych hier. V priebehu 13. storočia sa rozšíril iný druh rytierskej hry – tjost, joust alebo nám známe v češtine klání (sedání). Oproti sebe nastúpili dvaja bojovníci na koňoch a cieľom ich zápasu bolo vyhodiť protivníka zo sedla pomocou kopije. Ak obaja skončili na zemi, súboj pokračoval s mečmi. (obrázok č. 1) Rozlišujeme dva druhy tjostu. Prvý juste a` plaisance, joust of piece, druhý juste a`outrance, joust of war. Pri prvom sa používali tupé kopije zakončené trojklanným hrotom – korunkou kvôli bezpečnosti. Joust of war bol druh boja, keď bojovníci išli proti sebe s kopijami so zaostrenými špicmi. Tento druh súboja bol bežný počas 100-ročnej vojny a často sa končil smrťou bojovníkov. Pomenovaniu tjost zodpovedá aj nemecký pojem Gestech, ale na konci 14. storočia sa objavila nová forma tohto boja známa ako Hohenzeuggestech. Takisto ako pri tjoste cválali proti sebe bojovníci, aby zlomili súperovu kopiju. Rozdiel bol však v tom, že sedlo bolo o pár centimetrov vyššie, a tak sa zdalo, že jazdec bol v stojacej polohe.7 Okrem spomínaného Gestech sa rozlišoval aj Gestech im Beinharnisch, bojovník mal ochranu pre stehno a brucho. Okolo roku 1500 sa v nemeckých krajinách rozšíril ďalší typ rytierskeho súboja Obr. 2 – Manuskript Turnier-Buch z 1553, – Rennen (fr. course, tal. carriera), z edície Johanna Heinricha von Hefnerpri ktorom popri úsiliu zlomiť ostrú Alteneck, Mníchov 1853 (WATANABEkopiju bolo dôležité aj jazdecké O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s. 15.) umenie.8 Tento druh boja sa odporúčal najmä pre mladú šľachtu. Okolo roku 1420 sa v Taliansku vyvinul osobitý druh tjostu. Kone s jazdcami bežali proti sebe popri drevenej balustráde, ktorá zabraňovala zraneniam bojovníka ako aj koňa. Spomínaný druh súboja sa rozšíril aj v nemecky hovoriacich krajinách a to v 20. rokoch 16. storočia a dostal pomenovanie Welsches Gestech alebo das Plankengestech, v angličtine známy ako tilt (obrázok č. 2). 6

KURRAS, L.: Ritter und Turniere, s. 6. BLAIR, C.: European Armour, s. 160. 8 BLAIR, C.: European Armour, s. 162. 7

14

Musíme spomenúť aj pojem kolba, ktorého charakteristika je nejasná. Podľa historika Martina Kolářa ide o boj, pri ktorom rytieri odetí v plnej zbroji používali ako zbraň iba kyjak.9 Stanislav Hošťálek píše vo svojej knihe o kolbe ako o súboji dvoch skupín jazdcov.10 Od polovice 14. storočia sa začali rozširovať v nemeckých krajinách, hlavne na juhu, Kolbenturniere. Boli to akési mlatové – kyjakové turnaje, ktoré sa neskôr stali hlavnými rytierskymi hrami a nahradili dovtedajšie turnaje.11 Počas tohto typu boja jazdci udierali mlatmi, respektíve kyjakmi na brnenie protivníka (obrázok č. 3). Ďalším známym druhom rytierskeho boja bol buhurt alebo gyrum, ktorý by mal mať nemecký pôvod. Bol to skupinový boj jazdcov, pri ktorom bolo dôležité ukázať jazdecké umenie. Okrem bojov na koňoch boli známe aj pešie súboje, pri ktorých dvaja rytieri Obr. 3 – „Willehalm von Orlens“; Nürnberg, bojovali proti sebe buď so sekerami, Germanisches Nationalmuseum kopijami alebo mečmi. Francúzsky názov (KURRAS, L.: Ritter und pre peší turnaj s kopijou a mečom je pas Turniere, s. 30.) d`armes a v nemčine poznáme tzv. Durchritt.12 Počas 14. storočia sa vytvárali pravidlá turnajov a napomáhali tak lepšie uskutočňovanie rytierskych hier. Bolo to obdobie, keď turnaje strácali svoj vojnový charakter. Muži začali vyhľadávať súboje pre individuálne zvýraznenie svojej osobnosti. Hľadali slávu, pochvalu zo strany prítomných dám a korisť utŕženú v boji. Turnaje sa stávali súčasťou veľkolepých osláv, ako boli korunovácie, svadby alebo krst následníka trónu, a stali sa dvorskými slávnosťami s presne stanovenými pravidlami. Boli príležitosťou na predvádzanie nádherných šiat divákov, pôvabu a zahŕňali aj kult žien, preto boli aj často kritizované Cirkvou, ktorá tvrdila, že ženy vyvolávajú na turnajoch svojou prítomnosťou atmosféru podráždenosti a vzrušenia.13 9

IWANCZAK, W.: Po stopách rytířských příběhů. Argo: Praha 2001, s. 150. HOŠŤÁLEK, S.: Kniha o rytířích , s. 42. 11 SCHLUNK, A. – GIERSCH, R.: Die Ritter. Stuttgart: Wissenschaftliche Buchgesellschaft 2003, s. 70. 12 GAMBER, O.: Ritterspiel und Turnierrüstung im Spätmittelalter. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter.Hrsgb. J. Fleckenstein. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 1985, s. 515. 13 IWANCZAK, W.: Po stopách rytířských příběhů, s. 232. 10

15

Rytieri bojovali na turnajoch pre vyvolené dámy ich srdca. Prítomnosť žien na rytierskych hrách podnecovala rytierov k lepšiemu výkonu pri súbojoch, v prekonaní svojho strachu. Pod vplyvom pravidiel sa z rytierskych hier odstraňovalo nebezpečenstvo, aj keď úplne ho nebolo možné vylúčiť. Napríklad český kráľ Ján I. (1310 – 1346) mal veľké šťastie, keď v roku 1321 prežil ušľapanie koňmi.14 Takéhoto šťastia sa však nedožil francúzsky kráľ Henrich II., ktorý v roku 1559 zomrel na následky zranenia utŕženého počas turnaja.15 Turnaje však vo všeobecnosti boli už menej nebezpečné. Ostré zbrane sa používali málokedy a postupne sa vyvíjala špeciálna výstroj, aby sa predišlo nehodám. Používali sa dokonca aj meče z veľrybých kostí, čo dokladá inventár Raoula de Nesle z roku 1302.16 Materskou krajinou turnajov bolo Francúzsko, ale postupne sa rozširovali do ďalších zemí. V Anglicku, v nemecky hovoriacich krajinách17 a v Taliansku sa objavili v priebehu 12. storočia.18 Na území Nemecka prvú správu o rytierskom súboji podáva Otto z Freisingu vo svojich Gesta Friderici z roku 1127. Spomína tzv. turnaj, ktorý usporiadali štaufskí vojvodcovia Friedrich a Konrád pri Würzburgu proti vojakom kráľa Lothara zo Süpplingnburgu.19 Z roku 1212 sa zachovala napríklad prvá písomná správa o tjoste – zostra v Taliansku vo všeobecných mierových dohodách, ktoré uzavreli mestá Vicenza, Verona a Padova.20 V Uhorsku sa prvé turnaje konali koncom 12. storočia a ich účastníkmi boli pravdepodobne prisťahovaní rytieri alebo ich potomkovia. Informujú nás o tom Gesta Hungarōrum, v ktorých Anonymus opisuje zabratie zeme Maďarmi. Počas odpočinku, ktorý trval 20 dní, boli vybojované mnohé turnaje so štítmi a kopijami. Pričom je zjavné, že neznámy notár tak preniesol spoločenské pomery svojich čias do obdobia príchodu Maďarov do Dunajskej kotliny.21 Medzi najznámejšie turnaje konajúce sa v Uhorsku patrí turnaj, ktorý bol zorganizovaný v okolí Bratislavy roku 1264 českým kráľom Přemyslom Otakarom II. na počesť svadby svojej netere Kunhuty.22 Ďalší známy turnaj sa konal pri príležitosti druhej svadby Karola Róberta z Anjou v roku 1319, o ktorom sa dozvedáme z listiny, ktorou panovník veľkoryso odškodnil

14

MACEK, J.: Das Turnier im mittelalterlichen Böhmen. In: Das ritterliche Turnier, s. 377. HOŠŤÁLEK, S.: Kniha o rytířích , s. 42. 16 BLAIR, C.: European Armou , s. 157. 17 WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s. 13. 18 SZABÓ, T.: Das Turnier in Italien. In: Das ritterliche Turnier, s. 345. 19 FLECKENSTEIN, J.: Das Turnier als höfisches Fest im hochmittelalterlichen Deutschland. In: Das ritterliche Turnier, s. 230. 20 SZABÓ, T.: Das Turnier in Italien. In: Das ritterliche Turnier, s. 355. 21 FÜGEDI, E.: Turniere im mittelalterlichen Ungarn. In: Das ritterliche Turnier, s. 391. 22 MACEK, J.: Das Turnier im mittelalterlichen Böhmen. In: Das ritterliche Turnier, s. 375. 15

16

istého rytiera tromi dedinami, pretože mu pri boji vyrazil 3 zuby.23 Roku 1433 sa konal turnaj v Budíne. Opísal ho burgundský rytier Bertrand de la Brocquiére vracajúci sa domov z Osmanskej ríše.24 V Anglicku môžeme pozorovať unikátnu históriu turnajov. Pre vývoj tunajších rytierskych hier na ostrove boli dôležité nariadenia dvoch anglických kráľov Richarda I. a Eduarda I., ktoré sa snažili upravovať ich charakter a vytvárať pravidlá. Richard I. vydal nariadenie 22. augusta 1194, ktorým ustanovil pevné poplatky pre žiadateľov turnajov. Tak napríklad pre grófa to bolo 20 mariek, 10 mariek pre baróna, 4 marky pre rytiera vlastniaceho pozemky a 2 marky pre rytiera bez pozemkov.25 Kráľ Eduard vydal v roku 1292 tzv. Statuta Armorum. Obsahovali napríklad nariadenia o zákaze nosiť ostré meče pre rytierov. Bojovník nesmel mať viac ako troch ozbrojených rytierov alebo sluhov. Diváci mali prichádzať na turnaje bez zbraní a heroldi museli nosiť krátke kabátce, aby si nemohli pod ne schovávať žiadne zbrane. Turnaje sa najneskôr v 13. storočí zakorenili na území Anglicka. Turnajovú politiku využíval aj kráľ Eduard III., ktorý sa snažil využiť Artušov kult v bojových hrách. Hry sa nazývali Round Table Tournaments (tabula rotunda) – turnaje okrúhleho stola. Rytieri boli oblečení do historických kostýmov z doby kráľa Artuša. Do českých krajín sa turnaj dostal o trochu neskôr. Zbraslavská kronika z konca polovice 14. storočia označuje dobu vlády Přemysla Otakara II. (1253 – 1278) a Václava II. (1278 – 1305) za rozkvet turnajových slávností. Napríklad roku 1289 sa pri príležitosti stretnutia Václava II. s rímskym kráľom Rudolfom Habsburským konal turnaj v Chebe.26 Vrchol turnajov v Čechách spadá do prvej polovice 14. storočia za panovania Jána Luxemburského. V roku 1319 žiadali mladí rytieri, aby panovník usporiadal turnaj, na ktorom by sa uskutočnila tabula rotunda – Artušov dvor. Turnaje mali presné pravidlá, podľa ktorých museli rytieri bojovať, a bola tiež presne stanovená forma turnajov. Boli usporadúvané na vopred vybranom mieste. Pozvaným účastníkom boli rozposlané pozvánky prostredníctvom heroldov. Boli zostavované usporiadateľom, ktorým mohol byť panovník, najvyšší šľachtickí páni, neskôr aj turnajové spoločnosti, ktoré vznikali za týmto účelom, a tiež mestá. Z roku 1508 máme správu o zorganizovaní turnaja mešťanmi Prahy na Staromestskom námestí na

23

VRTEĽ, L: Osem storočí slovenskej heraldiky. Martin: Matica slovenská 2003, s. 83. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice: Rak 2003, s. 216. 25 BARKER, J. – KEEN, M.: The Medieval English Kings and Tournament. In: Das ritterliche Turnier, s. 213 – 214. 26 MACEK, J.: Das Turnier im mittelalterlichen Böhmen. In: Das ritterliche Turnier, s. 375. 24

17

počesť kancelára Albrechta z Kolovratu. Medzi bojujúcimi sa objavili aj mešťania.27 Podľa Turnajovej knihy ríšskeho herolda Rüxnera,28 ktorý podáva správy o turnajoch neskorého stredoveku, si môžeme predstaviť, ako asi vyzeral ich priebeh. Prvou podmienkou pre vyhlásenie turnaja bolo vybraté miesto jeho konania. V starších časoch to boli priestranstvá v blízkosti miest, ktoré pripomínali bojové polia. Neskôr sa pôsobisko rytierskych hier prenieslo na námestia miest, tu sa vopred museli pripraviť ubytovne primerané stavu rytierov. Bol vybraný tanečný dom, postavené tribúny pre divákov okolo bojiska a vynesený zákaz zvyšovania cien pre potraviny. Každý pán mal na turnaj priviesť dve dámy a do ich sprievodu patrili aj zbrojnoši alebo sluhovia. Kniežatá sprevádzali štyria, grófov traja, slobodných pánov dvaja sluhovia a drobného šľachtica jeden sluha. Pri turnaji mali významné postavenie rozhodcovia (Grieswärtel, Stabler), boli to štyria rytieri, ktorí príliš výbušných bojovníkov oddeľovali od seba bielymi palicami. Účastníci turnajov sa pred stanoveným dátumom ubytovali v určených domoch, na ktoré si zavesili svoje erbové znaky a zástavy.29 Večer sa konala slávnosť. Počas nej sa tancovalo a bolo vyhlásené poradie rytierskych hier a taktiež prehliadka erbov, klenotov a zástav pripadajúca na nasledujúci deň. Účastníci turnaja si tu doniesli prilby s ozdobou a meče, ktoré diváci preskúšali, či nie sú ostré, pretože v tomto období sa pre väčšiu bezpečnosť používali tupé zbrane. Súčasne sa aj hneď členili prilby. Znamenalo to, že boli zostavené skupiny bojovníkov bojujúcich v hlavnom turnaji proti sebe. Na ďalší deň sa Obr. 4 – Running at the ring and the quintain od Antoine de Pluvinel (WATANABE-O`KELLY, H.: turnajové skupiny stretli na Triumphall Shews. Berlin: Gebr. Mann Verlag 1992, zábradliami ohraničenom s. 20) mieste. Hodinu pred začiatkom turnaja sa mali dostaviť do arény. Cez kolbište boli napnuté dve laná, povedľa ktorých stáli jazdci, ktorým boli ešte pripomenuté pravidlá. Na 27

MACEK, J.: Das Turnier im mittelalterlichen Böhmen. In: Das ritterliche Turnier, s. 386. Turnierbuch opäť vydal s úpravami Feyerabend v roku 1566. GAMBER, O.: Ritterspiel und Turnierrüstung im Spätmittelalter. In: Das ritterliche Turnier, s. 514. 29 VERDON, J.: Volný čas, s. 143. 28

18

signál boli laná preťaté a začal hlavný turnaj, čo predstavoval v tomto období boj s mlatmi alebo kyjakmi, ktorý trval až dve hodiny. Na opätovný signál sluhovia priniesli tupé meče pre nasledujúci turnaj (Nachturnier), počas ktorého sa sekalo s mečmi do prilbových ozdôb. Nasledujúce dni prebiehali ďalšie formy hier podľa toho, ako boli vopred naplánované. Rytierske turnaje sa končili oslavami spojenými s tancom. Na záver boli vyhlásení víťazi, ktorí obdržali ceny. V polovici 16. storočia nastala zmena vo význame turnajov. Bojové hry sa začínajú prezentovať ako divadlo. Charakter stredovekých turnajov sa vytratil. Fyzická zdatnosť nebola už taká dôležitá. Bojovníci súperili podľa vopred dohodnutého plánu, ktorý prezentoval dramatickú akciu plnú rytierov, drakov, hradov a dám v nebezpečenstve. Na druhej strane turnajové slávnosti predstavovali aj honosné sprievody s vozmi a loďami. Najbližších sto rokov boli turnaje prezentované takýmto spôsobom.30 V tomto období sa v rámci turnajov začali vyvíjať nové formy bojov. Dôležitá bola rýchlosť, mobilita a presnosť v mierení. Jazdec odetý do ťažkého brnenia bol nahradený jazdcom, ktorý bol pohyblivý a schopný rýchlo napadnúť protivníka. Kopija sa postupne v poslednej polovici 17. storočia strácala a vo výzbroji jazdca sa objavuje pištoľ. Najobľúbenejšie boli tri cvičenia prebiehajúce v aréne. Prvé má názov running at the ring (Ringrennen). Je to jazda na koni, počas ktorej sa jazdec snažil zasiahnuť obruč zavesenú najčastejšie medzi dvoma stĺpmi pomocou kopije. Druhé známe cvičenie sa nazýva running at the quintain (Quintanrennen). Podstata hry spočíva v zasiahnutí figúry Turka alebo Moslima v plnej jazde. Figúra sa točila Obr. 5 – Running at the head (Halle 1616), Leipzig 1617 (WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s. okolo vlastnej osi a od 21.) 16. storočia bola upevnená (obrázok č. 4). Posledným cvičením je running at the head. Vyvinulo sa z running at the quintain v 17. storočí. Prvýkrát sa uskutočnilo v Heidelbergu v roku 1613.31 Bol to pôvodom nemecký vynález, a tak sa môžeme stretnúť aj s názvom 30 31

WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s. 29 – 30. WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s. 22.

19

Kopfrennen (fr. course des têtes). Táto hra pozostávala z troch až štyroch moslimských alebo tureckých hláv z papiera uchytených na zemi v aréne, každá v inej výške. Jazdec cválal okolo nich a snažil sa ich trafiť použitím rôznych zbraní. Spočiatku to boli oštep, kopija a meč, neskôr sa bežnejšou stala pištoľ (obrázok č. 5). Ako súčasť turnajov sa vyvíjala aj tzv. paródia na tieto bojové hry. Vznikla v južnom Nemecku a volá sa Kübelstechen. Pážatá alebo sluhovia sa obliekli do ťažkých silných vypchatých Obr. 6 – Kübelstechen in Stuttgart (1609) od búnd namiesto brnenia, na hlave Balthasara Küchlera (WATANABEmali hrncovú prilbu a v rukách O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s. 45.) krátke kopije zakončené tupým predmetom. Jazdili na malých koňoch – poníkoch. Prvýkrát sa s touto formou hier stretávame v Mníchove v roku 156832 (obrázok č. 6). Začiatkom 17. storočia sa objavuje Carusell alebo Carissel. Je to druh cvičenia, pri ktorom v aréne zaujmú pozíciu dve alebo viac skupín jazdcov. Z jednej skupiny vybehne jazdec, ktorý je vzápätí prenasledovaný jazdcom z druhej nepriateľskej skupiny, ktorý na neho hádže hlinené gule. Prenasledovaný jazdec chránený na chrbte štítom smeruje ku svojej skupine a nato z nej vybehne ďalší jazdec a prenasleduje útočníka prvého jazdca. Pôvod tejto hry pochádza od Maurov, Saracénov a Turkov. Preto je vždy jedna skupina jazdcov oblečená v moslimských kostýmoch. Tento typ hry sa objavuje len v nemecky hovoriacich krajinách, výnimkou je len turnaj konajúci sa v Paríži v roku 1558 Obr. 7 – „Carisell“ in Halle (1616), Leipzig 1617 zorganizovaný kráľom (WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s.46.)

32

WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s. 45.

20

Henrichom II.33 (obrázok č. 7). V 18. storočí sa turnaje postupne začínajú vytrácať. Slávnosti, ktoré sa konali pri príležitosti významných udalostí, už nepozostávali z tradičných foriem rytierskych hier. Nahradili ich okázalé prehliadky v kostýmoch a zúčastňovali sa na nich aj ženy, ktoré sedeli na voze vedenom mužom a snažili sa zhodiť obruč. Novou formou cvičení na boj boli vojenské manévre. Budovala sa armáda, v ktorej všetci tvorili jednoliaty celok. Úplne zanikla individualita bojovníka. Na druhej strane boli turnaje pre zábavu veľmi drahé, a preto panovníci dávali prednosť vojenským prehliadkam, čo spôsobilo ich postupný zánik.

Použitá literatúra BARKER, J. – KEEN, M.: The Medieval English Kings and Tournament. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter.Hrsgb. J. Fleckenstein. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 1985 BLAIR, C.: European Armour circa 1066 to circa 1700. Londýn 1958 DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice: Rak 2003 FLECKENSTEIN, J.: Das Turnier als höfisches Fest im hochmittelalterlichen Deutschland. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter.Hrsgb. J. Fleckenstein. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 1985 FÜGEDI, E.: Turniere im mittelalterlichen Ungarn. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter.Hrsgb. J. Fleckenstein. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 1985 GAMBER, O.: Ritterspiel und Turnierrüstung im Spätmittelalter. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter.Hrsgb. J. Fleckenstein. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 1985 HOŠŤÁLEK, S.: Kniha o rytířích. Praha: Půdorys 2002 IWANCZAK, W.: Po stopách rytířských příběhů. Argo: Praha 2001 KURRAS, L.: Ritter und Turniere. Stuttgart, Zürich: Besler 1992 MACEK, J.: Das Turnier im mittelalterlichen Böhmen. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter.Hrsgb. J. Fleckenstein. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 1985 SCHLUNK, A. – GIERSCH, R.: Die Ritter. Stuttgart: Wissenschaftliche Buchgesellschaft 2003 SZABÓ, T.: Das Turnier in Italien. In: Das ritterliche Turnier im Mittelalter.Hrsgb. J. Fleckenstein. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht 1985 VERDON, J.: Volný čas ve středověku. Praha: Vyšehrad 2003 VRTEĽ, L: Osem storočí slovenskej heraldiky. Martin: Matica slovenská 2003WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews. Berlin: Gebr. Mann Verlag 1992

33

WATANABE-O`KELLY, H.: Triumphall Shews, s. 48.

21

Zusammenfassung Die Arten der ritterlichen Turniere und ihrer Verlauf Veronika Ďuranová

Das Turnier als höfisches Fest entwickelte sich aus den Militärübungen in Frankreich im 11. Jahrhundert. Im Ablauf des 12. Jahrhunderts verbreiteten sich die Turniere auch in andere Länder der Europa. Das Wort Turnier ist heute ein übergeordneter Begriff für verschiedene Typen ritterlicher Turniere. In der Vergangenheit bezeichnete dieser Begriff ein Ritterspiel von zwei Gruppen. Im 13. Jahrhundert verbreitete sich eine Art des Ritterspiels – Tjost, bei dem zwei Ritter ritten und versuchten, sich gegenseitig vom Pferd zu stoßen oder die Lanze zu brechen. Um Jahr 1420 entwickelte sich eine eigenartige Art des Tjosts – das welsche Gestech, bei dem die Kämpfer gegeneinander neben der Barriere galoppierten. Seit dem 14. Jahrhundert verbreiten sich in deutschen Ländern die Kolbenturniere – der Kampf der zweit Gruppen mit Kolben. Nächster bekannter Kampf war Buhurt – ein Gruppenwettkampf, bei dem die Ritter ihr reiterisches Geschick bewiesen. Wir kennen auch sgn. Durchritt – den Kampf zu Fuß. Während des 14. Jahrhunderts wurden die Regeln des Turniers geschaffen und die Turniere verloren ihr kriegerisches Charakter. Die Turniere wurden von der Herrschern, den höchsten adligen Herren, später von den Turniergesellschaften und Städten organisiert.. Um die Mitte des 16. Jahrhunderts veränderte sich die Bedeutung der Turniere. Der Charakter der mittelalterlichen Turniere verschwand. Die Ritter kämpften nach einem voraus abmachten Plan, der eine dramatische Aktion vorstellte. In dieser Periode begannen sich die neuen Formen der Kämpfe im Rahmen der Turniere zu entfalten. Die Geschwindigkeit, die Mobilität und die Genauigkeit in dem Schießen waren wichtig. Seit der letzten Hälfte des 17. Jahrhunderts erschien die Pistole in der Aufrüstung des Reiters. Die bekanntesten Übungen in diese Periode waren: Ringrennen und Quintanrennen. Die Ritter versuchten den Reifen oder die Figurine zu treffen. Der folgende Kampf war auch das Kopfrennen. Im Jahre 1568 treffen wir uns zum erstenmal mit den Spiel Kübelstechen – die Parodie auf die Turniere. Seit dem Beginn des 15. Jahrhunderts erschien zum erstenmal Carusell oder Carisell. Im 18. Jahrhundert begannen die Turniere allmählich zu verschwinden. Sie wurden durch ausgezeichnete Kostümenschau ersetzt. Die neue Form der Kampfübungen waren die kriegerischen Manöver. Die Individualität des Kämpfers verschwindete völlig.

22

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Ceremoniál pasovania na rytiera Petra Koóšová

Na rytierstvo sa možno pozerať z troch rôznych pohľadov: vojenského, spoločenského a náboženského. Vo vojenskom význame tvoria rytieri (hlavne v 11.-14. stor.) skupiny profesných elitných bojovníkov; v spoločenskom význame sú viac-menej stotožňovaní s aristokraciou. Od 12. storočia vyjadruje názov „rytierstvo“ vojenský význam šľachty, neskôr sa „rytier“ stáva šľachtickým titulom. Cirkev dáva rytierovi úlohu chrániť kostoly a bezbranných kresťanov, bojovať proti neveriacim t.j. snaží sa vytvoriť „kresťanské rytierstvo“.1 Pojem „rytier“ môže vyjadrovať dve rôzne veci – buď je to bojovník – jazdec na koni (pričom je vyjadrený spôsob boja) alebo ho možno zahrnúť pod pojem „militia“ t.j. stojí na čele bojovníkov a prešiel zvláštnou iniciačnou ceremóniou, ktorá je od 13. storočia formalizovaná. Príslušnosť do tejto skupiny naznačuje pozlátenie ostrôh, rukoväte meča a zubadla koňa, ale aj bohato zdobený opasok (niekedy tiež pozlátený) a hermelínový plášť.2 Rytier mal byť Obr. 1 – Anglická miniatúra z 13. storočia obrazom vernosti, a to zobrazujúca pasovanie rytiera. (podľa Hilczerowna, hlavne k svojmu pánovi. Z.: Ostrogi polskie z X. – XIII.wieku. Poznań 1956, Najčastejšie je týmto pánom ryc.21, s.29) panovník, ktorému má byť

1

Rytířství. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF – SCHMITT). Praha 2002, s.588. CARDINI, F.: Guerre di primavera. Studi sulla cavalleria e le tradizione cavalleresca. Firenze 1992, s.3. 2

23

rytier vždy „verný svojou radou a pomocou“.3 V podstate sú vytvorené dve paralelné ideálne hierarchické štruktúry: Boh – veriaci – kňaz / duchovný, ktorú môžeme prirovnať k modelu kráľ – rytier – panoš / zbrojnoš.4 Pre vznik rytierskej triedy boli potrebné tri faktory: technický – nadradenosť rytiera vo vojsku, sociálny – vznešený spôsob života a používanie koňa ako symbolu spoločenskej nadradenosti a inštitucionálny – limitovanie vojenskej služby.5 Termín „miles“ sa začína používať v prameňoch asi okolo roku 1000. Od 11. storočia ho možno stotožniť s „vassus“, „fidelis“ či „homo“. Pôvodný význam v latinčine sa vzťahoval na všetkých vojakov bez rozdielu, či bojovali pešky alebo na koni. Až rast významu jazdy v stredovekom vojsku zmenilo význam tohto slova – v 11. storočí sa teda tento termín vzťahuje na vojenskú elitu bojujúcu na koňoch.6 V tomto období sa dokonca začínajú stotožňovať termíny „milites“ a „nobilis“.7 Rytierstvo v stredoveku prechádzalo niekoľkými fázami – v 12. storočím bolo vznešeným združením elity bojovníkov na koňoch, v 13. storočí sa mení na združenie elity vznešených rytierov a napokon sa transformuje na elitu nobility.8 S rastom významu jazdca sa aj cirkev snaží medzi seba začleniť a posvätiť tento stav. V sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch 11. storočia za pontifikátu pápeža Gregora VII. vznikol ideál Božieho bojovníka – „miles Sancti Petri“ – rytiera. Ten dáva svoj meč do služieb cirkvi, ktorá od tohto momentu zasahuje aj do oblasti iniciácie nových členov. Tak sa z predošlého plne laického združenia jazdcov – bojovníkov stáva stav posvätený cirkevnými hodnostármi.9 Okrem toho v samotnom cirkevnom prostredí je istým spôsobom posvätený rytiersky stav prijatím cnostných bojovníkov do radov svätcov – sv. Juraj, sv. Teodor, sv. Mercurius, sv. Demetrius, sv. Martin, sv. Michal a ďalší. Cirkevného charakteru sú aj spisy o exrytieroch – „Život sv. Gerarda z Aurillaku“ (napísaný okolo 930 opátom Odom z Cluny

3

WAŚKO, A.: Frőmmigkeit und Ritteridee im Lichte der schwedischen ritterlichen Testamente aus dem 14.Jhr. – Zur Verbreiterung des Testaments und Testamentsbegriffs in Schweden. In.: Zeszyty naukowe uniwersytetu Jagiellońskiego MCXC, Prace historyczne – Zeszyt 120, Krakow 1996, s.110. 4 Tamtiež, s.114. 5 CARDINI 1992, s.13. 6 FLORI, J.: Cavalieri e cavalleria nel medioevo. Torino 1999, s.67-69. 7 Tamtiež, s.77. 8 DUBY, G.: Les origines de la chevalerie. In.: Settimene di studio del centro italiano di studi sull´alto medioevo, XV – II – 1967, Spoleto 1968, s.87-88. 9 CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In.: Středověký člověk a jeho svět. (ed. Le Goff) Praha 1999, s.72-73.

24

– portrét laika, vladára a svätca, ktorý nosí meč a môže byť príkladom aj pre mníchov10) či „Vita Martini“ napísaná Selpiom Severom.11 Spočiatku skupina laikov – bojovníkov prijímala medzi seba nového člena na základe vlastného rozhodnutia a podľa svojich pravidiel, no na konci 11. storočia je na vstup do rytierskeho stavu potrebné aj uznanie cirkvi. Napriek tomu poznáme záznamy z 10. storočia z rímsko-germánskej obradnej knihy, v ktorých sa spomína posvätenie rôznych predmetov – medzi iným aj zbraní.12 V tomto storočí je charakteristické požehnanie vojakov a zbraní pre elitu jazdných bojovníkov, no nemožno ešte hovoriť o formálnom posväcovaní rytierov – o pasovaní. V modlitbe sa prosil Boh o požehnanie zbraní kráľa a jeho bojovníkov, prípadne vojakov brániacich rímsko-nemecké cisárstvo. Tento zvyk má pôvod niekde v germánskom prostredí a odtiaľ sa šíril do ďalších oblastí Európy.13 Z 11. storočia sa zachoval iný spis o obradoch spojených s požehnávaním zbraní a vojenských koruhví - „ordó z Cambrai“.14 Je však ťažké povedať, či tieto záznamy hovoriace o požehnávaní zbraní je možné spájať už priamo s ceremoniálom pasovania na rytiera alebo je to skôr akt, pri ktorom mladý princ vstupuje „do verejného života“; najčastejšie je odovzdanie meča spájané s jeho svadbou.15 Z 12. storočia sa nám takýchto obradov zachovalo málo. V 13.-14. storočí prechádzajú tieto prvky do obradu pasovania, a tak sa rytierstvo dostáva „pod ochranu cirkvi“.16 Postupne sa z pôvodne voľného bratstva stáva inštitúcia a o výbere nových rytierov často rozhodujú panovníci.17 Existujú však dva názory na právo pasovať nových rytierov: Gautier – každý rytier mal právo vyučiť nových rytierov, no pasovať ich do tohto stavu mohol len kráľ; Cohen – keďže rytieri boli rovnoprávni, každý z nich mohol pasovať ďalších rytierov. Za prvú možnosť sa prihovárajú aj Chansons de Geste z konca 12. storočia, kde je možné sledovať tendenciu vyhradenia kráľovského práva na pasovanie nových rytierov.18 Prekážkou vstupu do rytierskeho stavu mohol byť aj nízky pôvod. Hlavne v Anglicku sa stretávame s fenoménom tzv. „squires“, „damoiseaux“ či „panošmi“, ktorí túžili po zlatých ostrohách, ale predovšetkým z finančných dôvodov zostali celý život len „ašpirantmi“ na

10

FLORI, J.: Jeruzalém a křížové výpravy. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF – SCHMITT). Praha 2002, s.252. 11 CARDINI 1999, s.73-74. 12 Tamtiež, s.73. 13 FLORI, J.: Chevalerie et liturgie. Le Moyen Age 84, 1978, s.267-268, 271. 14 Rytířství 2002, s.594. 15 FLORI, 1978, s.270. 16 Rytířství 2002, s.594. 17 CARDINI 1999, s.94. 18 IWAŃCZAK, W.: Pasowanie rycierskie na ziemiach czeskich – ceremonia symboliczna i instrument polityki. Kwartalnik Historyczny XLI-2, 1984, s.258-259.

25

rytiersku hodnosť. Tvorili tak typickú nižšiu anglickú šľachtu.19 Dokonca v 1187 vydal Fridrich I. Barbarossa zákaz brániaci pasovať sedliackych synov na rytierov.20 V nemeckom prostredí bolo rytierstvo viac vyčlenené zo šľachtických kruhov a viac podliehalo panovníkovi ako napríklad vo Francúzsku. Tvorilo viac-menej úradnícku aristokraciu nemeckého cisára, a tak viac odolávalo vplyvu cirkvi.21 Vstup medzi rytierov bol postupom na rebríčku v kariére jednotlivca. Asi od 13. storočia bolo zaužívané, predovšetkým sa to týkalo vazalských synov, že mladí chlapci boli posielaní na dvor pána ako desať až dvanásťroční, kde slúžili najprv ako nosiči zbraní – „junkeri“ (jung – herri), ako štrnásťroční sa stali zbrojnošmi a ako dvadsaťroční vstúpili niektorí z nich do radov rytierov.22

Obr. 2 – Francúzska miniatúra z 13. storočia zobrazujúca pasovanie rytiera. (podľa Hilczerowna 1956, ryc.22, s.129)

Oficiálnym uznaním nového rytiera býval obrad pasovania, ktorý bol spočiatku určený len kráľovským potomkom.23 Do 12. storočia bol vstup medzi rytierov otvorený relatívne všetkým, v 13. storočí sa začínajú zavádzať právne obmedzenia, ktoré sa menia v závislosti od regiónov. V niektorých oblastiach západnej Európy bolo dokonca stanovené, že ak syn alebo synovec rytiera nevstúpi do určitého veku (25-30 rokov) oficiálne medzi rytierov, „prepadne“ po spoločenskom rebríčku do nižšej vrstvy – „rusticus“.24 19

CARDINI 1999, s.94-95. IWAŃCZAK 1984, s.264. 21 Rytířství 2002, s.592. 22 GOETZ, H.M.: Leben im Mittelalters. Műnchen 1991, s.179. 23 GOETZ 1991, s.179. 24 FLORI 1999, s.84. 20

26

Záznamy o ceremoniáloch pasovania máme ako z cirkevného, tak aj zo svetského prostredia. Práve tento fakt zohráva dôležitú úlohu pri tom, akým spôsobom je obrad popisovaný – buď ako viac cirkevná alebo viac svetská slávnosť. Pasovanie rytiera predstavuje vlastne prijatie nového „učňa“ do aristokratického spolku bojovníkov. V skúškach má preukázať, že bude dobrým spolubojovníkom. Podobné obrady „dospelosti“ poznáme aj z germánskeho prostredia, kedy mladý chlapec vstupuje do spoločnosti mužov – bojovníkov. Pred pasovaním slúžil „rytiersky učeň“ ako „pour armes“ – panoš hlavne strýkovi z matkinej strany, aby mal možnosť zoznámiť sa bližšie so životom rytiera. 25 Na to, aby sa nejaký bojovník v stredoveku mohol stať rytierom nestačilo mať pár koní, zbrane, osobné schopnosti a fyzickú silu, ale bolo potrebné byť akceptovaný – prejsť obradom pasovania. No v zásade rytier musel byť ekonomicky zabezpečený, musel prejsť profesionálnou prípravou na svoje budúce povolanie (s vojenskou prípravou bolo potrebné začať už v detstve alebo v období dospievania) a pred skupinou ostatných rytierov musel dokázať svoje schopnosti.26 Aj samotný obrad prešiel dlhým vývojom. Spočiatku predstavoval len jednoduché odovzdanie zbraní, čiže mal čisto laický charakter. Môžeme v ňom nájsť pôvodne pohanské germánske iniciačné obrady, ktoré prešli do kresťanského prostredia.27 Odovzdanie zbraní chlapcom pri iniciácii na dospelých mužov je opísané medziiným aj u Tacita.28 Za také pokladáme odovzdanie zbraní, ktoré sa objavuje v 8.-9. storočí. Neskôr sa tento ceremoniál komplikuje podľa obrazu krstu alebo birmovania s možnými úpravami podľa miestnych zvykov. Práve tu možno pozorovať symboliku farieb odevu rytiera pri rôznych príležitostiach29, obúvanie ostrôh, odovzdanie atribútov nového postavenia (meč, opasok, ostrohy), symbolický úder a objatie nového rytiera spolu s biskupským požehnaním.30 Do polovice 12. storočia bolo pasovanie rytiera založené v podstate na dvoch gestách – opásaní meča a údere dlaňou alebo mečom medzi chrbát a šiju spojenom s objatím.31 Neskôr pod vplyvom cirkvi i laickej aristokracie sa v ňom objavili morálne i náboženské aspekty. Odovzdávanie ostrôh malo charakter laického obradu, no odovzdanie kopije s koruhvou, štítu s erbom a meča bolo 25

Rytířství 2002, s.594-595. CARDINI 1992, s.25. 27 Tamtiež, s.19. 28 IWAŃCZAK 1984, s.255. 29 Teoretická rovnosť medzi rytiermi počas korunovácie Karola VI. Vo Francúzsku v 1389 bola naznačená jednotným zeleným odevom rytierov, panošov, pánov a dám. Táto farba značila úrodnosť, milosť a radosť, čo všetko prináleží k mladosti. (IWAŃCZAK 1984, s.269270. 30 ARDINI 1992, s.19. 31 RICCIARDI, L.: Col senno, col tesoro e colla lancia. Riti e giochi cavallereschi nella Firenze del Magnifico Lorenzo. Firenze 1992, s.21. 26

27

spojené s požehnávaním. Tomuto obradu predchádzal kúpeľ symbolizujúci kresťanskú čistotu. V 12. storočí sa ešte pridalo nočné bdenie kandidáta na vstup do radov rytierov, pred dňom pasovania, čo možno spájať s iniciačnou askézou a náboženskou meditáciou.32 Ján Salisbury vo svojom diele „Policratus“ spomína, že nočná stráž bola vyplnená modlitbou, omšou a špeciálnym kázaním. Tieto praktiky sú prejavom očistenia na vigílii pasovania. Kandidát na rytiera v deň svojho pasovania vojde do kostola, položí meč na oltár a obetuje ho i seba službe Bohu. Pred oltárom sa odohrávalo aj samotné pasovanie.33 Ceremoniál pasovania sa začínal úderom rukou alebo plochou stranou meča na šiju alebo ľavé plece a vyvrcholil odovzdaním zbrane a slávnostným opásaním meča („cingere aliquem cingulo militari“). Na rytierske obrady mali veľký vplyv kráľovské korunovačné obrady, no zároveň predovšetkým rôzne požehnávania prešli z rytierskeho pasovania do korunovačného obradu.34 V karolínskom období malo opásanie meča mladému panovníkovi konštitučný charakter a slúžilo na uvedenia kandidáta na trón a ku kráľovským právam.35 Pri korunovácii Václava III. v Budíne v roku 1304 v kostole Najsvätejšej Panny, bol nový panovník najprv oblečený do plášťa sv. Štefana, potom mu bol opásaný kráľovský meč a pripnuté ostrohy a napokon položená na hlavu koruna, do ruky vložené žezlo a relikvia ruky sv. Štefana.36 Z nášho prostredia poznáme aj korunovačný obrad Maximilána I. (8.9.1563), ktorý sa uskutočnil v dóme sv. Martina v Bratislave. Po omšových spevoch sedmohradský a jágerský biskup odprevadil Maximilána k hlavnému oltáru, kde ostrihomský arcibiskup vytasil meč a podal ho Maximilánovi do pravej ruky so slovami: Accipe gladium fortitudinis...“. Potom meč vrátil do pošvy a opásal ho kráľovi hovoriac: „Accingere gladio super foemur tuum potentissime...“. Potom Maximilián vytasil meč, vysoko ho zdvihol, švihol ním ponad ľavé plece a znovu ho zasunul do pošvy.37 Žalm použitý pri odovzdaní meča panovníkovi (t.j. Žalm 45 (44), 4 : „Ty najmocnejší, pripáš si meč na bedrá, svoju velebu a dôstojnosť.38) bol súčasťou modlitby pri požehnávaní rytierov a rovnako aj pri korunováciách. Obrad požehnania rytierov je pravdepodobne dokonca starší, ako obrad odovzdania zbraní.39 32

Rytířství 2002, s.594-595. IWAŃCZAK 1984, s.274, 276. 34 DALEWSKI, Z.: Władza przestrzeń ceremoniał. (Miejsce i uroczystość inauguracji władcy w Polsce średniowiecznej do końca XIV. w.). Warszawa 1996. 35 DALEWSKI, Z.: Pasowanie na rycerza książąt polskich we wcześniejszym średniowiecznu: znaczenie ideowe i polityczne. Kwartalnik Historyczny CIV–4, 1997, s.16. 36 DALEWSKI 1996, s.224. 37 HOLČÍK, Š.: Korunovačné slávnosti (Bratislava 1563 – 1830). Bratislava 1986, s.20. 38 Accingere gladio tuo super femur tuum potentissime. 39 FLORI 1978, s.272. 33

28

Od 13. storočia bolo zavedené, že vazal mal povinnosť v štyroch prípadoch poskytnúť svojmu pánovi finančnú pomoc a medzi iným aj pri pasovaní najstaršieho syna.40 Na konci 13. storočia biskup v Menal, Viliam Durand, vo svojom diele „Pontificale“ spísal definitívnu podobu ceremoniálu pasovania rytiera. Celebrant sa snaží nasmerovať cestu nového rytiera slovami sv. Augustína: „SIS MILES PACIFICUS! – Buď mierumilovným rytierom!“41 Celému aktu pasovania predchádzal očistný kúpeľ. Počas ceremoniálu biskup posvätil meč, pripol ho novému rytierovi na bok, potom sa rytier postavil. Nasledovalo objatie a bozk, oficiálny znak pokoja a nový rytier mohol pobozkať ešte ruku biskupa „...et depositis ense et calcaribus, vadit in pace“.42 V 14. storočí patrilo k dobrým zvykom niektorých významných rytierov, nechať sa pasovať pri Božom hrobe.43 Zvlášť obľúbené bolo toto pasovanie hlavne v období 14. – 16. storočia. Zvláštnym znakom týchto rytierov bol na zlatej retiazke zavesený jeruzalemský kríž.44 Pasovanie rytierov sa konalo na cirkevné sviatky: Božie narodenie - Vianoce, Veľkú Noc, Nanebovstúpenie, Turíce a sviatok sv. Jána; no i ako súčasť korunovácií, svadby, krstu alebo pri vojenských výpravách pred alebo po veľkej bitke.45 Keďže pasovanie bolo dosť nákladnou záležitosťou, už z 13. storočia pochádzajú záznamy o „zborovom“ – spoločnom pasovaní viacerých kandidátov. Na osobu tak pripadli menšie výdavky a istým spôsobom to bol aj nástroj kráľovského dvora, ktorý sa snažil o vyčlenenie tejto vrstvy zo spoločnosti. V prípade, že medzi rytiermi bol pasovaný aj následník trónu, napomohlo pasovanie k zoznámeniu sa budúceho panovníka so svojimi vernými podannými, k vytvoreniu „rytierskeho bratstva“ a bolo možné predpokladať lojálnosť týchto rytierov k jednému z nich – následníkovi aj v budúcnosti.46 Z konca 11. storočia – z roku 1093 - je zachovaný záznam o náboženskom obrade, pri ktorom boli v chráme v Cambrai odovzdané zbrane rytierovi: „Najskôr biskup vysvätil rytierovu štandardu so slovami Potom rytier spojil kopiju so štandardou a biskup ju pokropil svätenou vodou. Napokon požehnal meč slovami:
Rytířství 2002, s.595. CARDINI, F.: Válka a křížová výprava. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF – SCHMITT). Praha 2002, s.846. 42 RICCIARDI 1992, s.27-28. 43 FLORI 2002, s.261. 44 CARLEN, L.: Der Ritterschlag am Heiligen Grab zu Jerusalem. Forschungen Zűrich 6, 1984, s.5. 45 IWAŃCZAK 1984, s.265. 46 DALEWSKI 1997, s.33-34. 41

29

tento meč, ktorým sa opáše tvoj služobník, aby mohol brániť cirkev, vdovy a siroty a všetkých, čo slúžia Bohu, pred krutosťou nepriateľov, a nech sa stane postrachom pre všetkých, čo mu chystajú pasce …>.47 Ordó z Cambrai sa skladá z mnohých požehnávaní, no možno ich zhrnúť do nasledujúcich bodov: a) najprv požehnal biskup rytierovu zástavu; b) pri odovzdaní zbraní bola prednesená modlitba (BENEDICTIO VEXILLI BELLICI, tak ako sa používala už v 10. storočí); c) pravdepodobne z miestnej tradície pochádzalo požehnanie kopije, ako spomienky na prebodnutie Kristovho boku na kríži; d) posvätenie kopije vodou; e) požehnanie štítu, skrz ktorého bol požehnávaný aj rytier, ktorý ho bude nosiť; f) nasledovalo požehnanie meča; g) požehnanie vojakov – rytierov; h) potom biskup opásal rytiera hovoriac: „Accipe hunc gladium cum Dei benedictione tibi collatum …“; i) potom zaspievali kňazi antofóniu; j) a nasledovali ďalšie spevy a modlitby; k) potom nasledovalo požehnanie štítu a biskup ho odovzdal rytierovi; l) a napokon, pravdepodobne podľa domácej tradície, ukončovala ceremoniál modlitba k svätým bojovníkom – sv. Móricovi, Šebastiánovi a Jurajovi.48 V kronike grófov z Anjou sa spomínajú zásnuby Matildy (dcéry anglického kráľa Henricha I.) s Gottfriedom (synom grófa z Anjou). Toto pasovanie sa uskutočnilo 10. júna 1128 na Turíce v Ronen. Gottfried začal deň obradným kúpeľom s ďalšími 30 mladíkmi, obliekli ho do pláteného bieleho spodného odevu a zlatom prešívanej tuniky, purpurového plášťa, hodvábnych pančúch a zdobených topánok. Od zhromaždených potom dostal pletenú drôtenú košeľu, obuv zo železných prstencov, ostrohy, štít s erbovým Obr. 3 - Pasovanie sv. levom rodiny Anjou, kopiju zo železa Martina na rytiera na obraze vyrobeného v Poitou a starý vzácny meč Simone Memni zo 14. 49 V tomto prípade storočia. (podľa Hilczerowna z kráľovského pokladu. možno rozdeliť Gottfriedov odev na slávnostný 1956, ryc.23, s.130) - civilný a vojenský, ktorý dostal od zhromaždených. O vojenskom charaktere daru od zhromaždenia hovoria samotné predmety – železná košeľa a obuv, štít, kopija a meč, zatiaľ čo slávnostný lesk im dodáva zmienka hlavne o starom vzácnom meči, ale aj štíte s erbovým levom rodiny Anjou. „Ordinatio militis“ vytvorený na juhu Talianska na konci 12. storočia pri pasovaní nového rytiera spomína štyri predmety – meč, kopiju, štít 47

Dejiny Európy. Bratislava 1995, s.136. FLORI 1978, s.275-277. 49 GOETZ 1991, s.179-180; Flori 1999, s.240-241. 48

30

a ostrohy, ktoré sa mohli dediť aj z generácie na generáciu. Pri ich podávaní novému rytierovi boli požehnávané. Ako posledné sa odovzdávali ostrohy – „...dostávaš tieto ostrohy v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.“.50 Anjouovská kronika rozpráva aj o rytierskej slávnosti v Siene na Vianoce 1326: „...Pán Sozzo Bandinelli skôr ako urobil zo svojho synčeka pána Francesca, šiel do dómu na rannú vianočnú omšu a tu ho v mramorovej besiedke pasoval. Tomasso di Nello priniesol na koni meč, klobúk, ostrohy. A vyššie zmienený Sozzo opásal meč Francescovi, svojmu synčekovi. Pán Pietro Andolf z Ríma, najskôr vikár a teraz v službe kniežaťa zo Sieny, mu obul pravú ostrohu. A ľudový kapitán Sieny mu obul zvyšnú ostrohu...“51. Ako teda vidíme, pasovanie prebehlo síce v kostole – v dóme v Siene, no nového rytiera pasovali viac svetské osoby, lebo len vikár kalábrijského kniežaťa predstavoval zástupcu cirkvi. Francesco dostal počas obradu nové symbolické veci - najprv prišlo na radu pripnutie meča, potom obutie ostrôh, opásanie opasku a napokon spojenie zbraní.52 Podobný prípad z talianskeho mestského prostredia poznáme aj z Florencie, zo záznamov zo 14.-15. storočia, kedy tu boli pasovaní rytieri Zlatej ostrohy. Vo všetkých záznamoch nájdeme, že obrad prevádzali vysokí predstavitelia mesta buď v niektorom kostole alebo na námestí. Ostrohy vo všetkých prípadoch pripínali dvaja vysoko postavení laici.53 V obrade pasovania majú meč a ostrohy posvätný význam. Kandidát ich najprv pobozkal, potom pri pokľaknutí bol tri razy požehnaný v mene Svätej Trojice a sv. Juraja, napokon mu bol opásaný meč a pripnuté 50

FLORI 1999, s.243-244. RICCIARDI 1992, s.24. 52 Tamtiež, s.26-27. 53 15.8.1470: „Vo Florencii, v katedrálnom kostole Santa Maria del Fiore, veľactená signoria florentská pasovala na rytierov Zlatej ostrohy markíza Gabrielle di Fisdinuovo, pán Manno Temperani mu opásal meč a páni Luigi Guicciardini a Antonio Ridolfi mu obuli ostrohy na príkaz pána Gonfalonieri della Giustizia (najvyšší mestský hodnostár vo Florencii), ktorým bol toho času pán Lorenzo Ridolfi.“ (RICCIARDI 1992, s.34) „V sobotu 25.apríla 1378 prišiel do Florencie Giovanni od pána Giovanniho a Bandino od pána Bandiniho de´Panciatichi z Pistoie... v sobotu večer boli ubytovaní u sv. Jána, kde sa mali stať rytiermi a tam bol vykonaný aj kúpeľ. V nedeľu ráno, 26., išli na námestie Signoria, kde bola prednesená ich žiadosť... pán Agniolo, ľudový kapitán a starosta komúny vo Florencii, ich pasoval na rytierov: pána Giovanniho na rytiera umytého a pána Bandiniho na rytiera ozbrojeného... Páni im dali...dvojo ostrôh...“ (RICCIARDI 1992, s.37) Druhá polovica 15.storočia, ceremoniálna kniha, Florencia: „...a naši páni na čele so starostom ...reprezentujú našu republiku. A táto volá dvoch tých, ktorí sa mu páčia na pripnutie ostrôh... naša ctená signoria paláca prinesie meč a ostrohy pre svojho rytiera...a tí, ktorých vyzve (starosta), nech mu / im pripnú ostrohy...“ (RICCIARDI 1992, s.39-40) 26.10.1406: „ Toho rána boli pasovaní rytieri na námestí páni Pero Galtani z Pisy a ... Vanni Castellani... pán Cristofano Spini a pán Niccolo Guasconi im pripli ostrohy...“ (RICCIARDI 1992, s.40) 51

31

ostrohy.54 Ceremoniál pasovania rytiera je zachovaný aj z 13. storočia v spise zvanom „Ordère de chevalerie“ (anonymný spis napísaný križiakmi vo Svätej zemi). Križiacky bojovník Hugo, pán z Tiberiady, tu predstavuje autoritu, skrz ktorú hlavný hrdina – sám Saladin, túžiaci po vstupe medzi rytierov, dosiahne naplnenie svojho sna.55 Križiak Hugo, pán z Tiberiady, ho má obliecť do „belostnej košele, hnedých nohavíc, opásať sa obradným opaskom, ozdobiť zlatými ostrohami a zasvätiť sa do mystéria očistného kúpeľa a postele vracajúcej silu.“ No ako pohanovi bolo Saladinovi odmietnuté poklepanie po tyle či krku, čiže akoby neprešiel celým pasovaním rytiera, len jeho časťou, keďže opásanie obradným opaskom a pripnutie ostrôh mu bolo umožnené. K slávnostnému odetiu rytiera teda patrilo okrem samotného odevu (košeľa, nohavice) aj obradný opasok a slávnostné zlaté ostrohy, ktoré ako je možné vidieť aj v stredovekých rytierskych eposoch, sú symbolom rytierstva, rytierskej hodnosti. 56 Pasovanie rytierov pri Svätom hrobe v Jeruzaleme v zásade svoj charakter nezmenilo. Viacero popisov tohto pasovania pochádza zo švajčiarskych cestopisov. Podrobne sa nimi zaoberal L. Carlen57 vo svojej štúdii. Od 12. storočia sa stretávame so zvláštnou formou pasovania pri Sv. Hrobe – večer sa išlo do kostola Sv. Hrobu, kde zostali účastníci pasovania zavretí celú noc a prešli všetky sväté miesta v kostole (stráž). Pasovanie prebehlo okolo polnoci v kaplnke, kde kandidátovi predstaviteľ johanitov pripol ostrohy, zoznámil kandidáta s podmienkami rytierskeho stavu a ten mal verejne proklamovať svoj súhlas s nimi svojím „Áno.“ Právo byť pasovaný mali len kandidáti, ktorí mohli dokázať štyroch svojich rytierskych predkov. 58 Najrozsiahlejší popis ceremónie pasovania pri Sv. Hrobe máme z pera Hansa Bernharda von Eptingen (1460). Na rozdiel od predošlej zmienky, tu sa na pasovaní miesto johanitu zúčastňuje františkán, ktorý okrem oboznámenia kandidátov s rytierskymi povinnosťami a právami, overoval aj pôvod rytierov. Po rytierskych sľuboch rytier zo sprievodu zobral meč, dal ho pobozkať kandidátovi „V mene Otca i Syna i ducha Svätého a sv. Juraja“. Potom si kandidát kľakol a nasledoval úder mečom so slovami „Pasujem tohto rytiera v mene Otca i Syna i ducha Svätého a sv. Juraja, najvernejšieho z rytierov, ktorý bol osožný a spravodlivý ako aj ty musíš byť a tak zostať.“ Potom kandidáta opásal mečom a obul mu pravú ostrohu. Ľavú ostrohu pripol novému rytierovi johanita – rytier a obaja pasujúci tohto kandidáta objali a pobozkali. Potom mu zobrali meč aj ostrohy, no kandidát už bol rytierom. Rovnakým spôsobom pasoval kandidáta aj jeho otec 54

SLIVKA, M.: Symbolika výstroje a výzbroja. Archaeologia Historica 27, 2002, s.595. CARDINI 1999, s.82. 56 Tamtiež, s.82. 57 CARLEN 1984, s.5-26. 58 Carlen 1984, s.7-9. 55

32

s doprevádzajúcim vojvodom. Celá ceremónia trvala asi jeden a pol hodiny. Pri odchode nechali novopasovaní rytieri františkánom – strážcom Božieho Hrobu 4 dukáty (táto suma postupom času narastala).59 Ďalšie cestopisy z konca 15. storočia dopĺňajú tento ceremoniál o spevy a čítanú liturgiu – omšu po obrade pasovania, prípadne spresňujú, že rytier pri pasovaní kľačal tak, že kolená mal na zemi a ramenami sa opieral o Sv. Hrob. Celý ceremoniál pasovania doprevádzali ďalšie modlitby a spevy. Niektorí cestopisci spomínajú v závere pasovania pripnutie zlatej retiazky novému rytierovi a pobozkanie Sv. Hrobu.60 61 V 16. storočí zahŕňala príprava na prijatie medzi rytierov aj spoveď a sväté prijímanie, po ktorom nasledovala samotná ceremónia pasovania.62 V uhorskom prostredí sa do popredia dostali tri laické rytierske rády – rád sv. Juraja založený Karolom Róbertom z Anjou (1326), Dračí rád Žigmunda Luxemburského (1408) a pseudorád Zlatej ostrohy (dosť problematický, s počiatkami siahajúcimi do 14. storočia – obdobia vlády Anjouovcov, no pokusy o inštitualizáciu sa objavili až v 17.-18.storočí – zrealizované až v roku 191863; podľa všetkého ho zaviedol Karol Obr. 4 - Pasovanie rytierov Zlatej ostrohy Ferdinandom V. vo františkánskom kostole Róbert z Anjou ako v Bratislave – 1830, Galéria Mesta Bratislavy. vyznamenanie v boji, títo rytieri (podľa Holčík 1986, obr.108, s.61) mali právo nosiť zlaté alebo pozlátené ostrohy, šabľu alebo

59

Tamtiež, s.10-12. Tamtiež, s.13-18. 61 V bodoch možno zhrnúť celé pasovania asi takto: 1) napomenutia a vypočúvanie kandidáta strážcom, 2) prísaha kandidáta, 3) cesta k Sv. Hrobu, 4) položenie rúk na rameno kandidáta strážcom, 5) odovzdanie ostrôh a meča, 6) obutie ostrôh a opásanie meča, 7) strážca tri razy udrel kandidáta mečom, 8) zavesenie zlatej retiazky na krk kandidátovi, 9) bozk pokoja, 10) odloženie insígnií, 11) Te Deum, 12) procesia k mariánskej kaplnke, 13) spievanie antifónie. (Carlen 1984, s.19) 62 CARLEN 1984, s.21. 63 GRAUS, I.: Laické rytierske rády v Uhorsku 14.-20.storočia (Stav a perspektívy výskumu) In.: Vojenská história 3, 1999, č.2, s.23-24. 60

33

dýku a prípadne aj konský postroj64 - uzdu). V roku 998 knieža slovanského pôvodu, Poznan, opásal rytierskym opaskom mladého Štefana, budúceho kráľa Uhorska.65 Zo staršieho obdobia z uhorského prostredia poznáme jeden záznam o kastelánovi „ozdobenom rytierskym pásom“ z formulárovej zbierky notára kráľa Ľudovíta (Ars notaria).66 Prijímanie do Dračieho rádu popisuje udalosť z roku 1412, keď bol medzi „dračích rytierov“ prijatý Bertold de Ursinis. Rádový kancelár mu pri tejto príležitosti pripol na ľavú topánku pozlátenú ostrohu a druhú, „dračiu“ ostrohu mal dostať pri Žigmundovej cisárskej korunovácii. Potom kráľ opásal „novica“ dvojsečným mečom a bol mu odovzdaný rádový znak. Na záver boli verejne deklarované práva nového rytiera a dotyčný dostal o prijatí do rádu aj listinu. Počas svojej cisárskej korunovácie v Ríme Žigmund „opásal zlatým pásom a ozdobil hodnosťou rytiera“ Pavla Bánfyiho z Alsólendevy. Je však možné predpokladať, že aj u nás ceremoniál pasovania začínal obradným kúpeľom, strážou a končil darmi a hostinou, ktorú hradil nový rytier.67 S pasovaní rytierov ako súčasti korunovačných slávností sa viaže aj naše prostredie – františkánsky kostol v Bratislave. Súčasťou korunovácie uhorských kráľov (vrátane Márie Terézie) v rokoch 1563-1830 bolo aj pasovanie rytierov Zlatej ostrohy, ktoré sa uskutočňovalo po korunovačných obradoch v dóme sv. Martina a pred kráľovskou prísahou za mestskými hradbami.68 Maximilián I. pasoval mnoho zaslúžilých zemanov, pričom prvý bol František Thuri69; pri korunovácii Mateja II., Leopolda I., Jozefa I. a Karola III. sa počet pasovaných rytierov neuvádza70; Mária Terézia pasovala za rytierov 45 šľachticov, ktorých jej počas obradu predstavoval gróf Ján Pálffy71; počas korunovačných slávností Leopolda II. bolo korunovaných 33 šľachticov, ktorých predstavoval novozvolený palatín, syn Leopolda – Leopold Alexander72; na poslednej bratislavskej korunovácii bolo pasovaných Ferdinandom V. za rytierov Zlatej ostrohy 27 šľachticov73. 64

HOLČÍK 1986, s.62. Česká tradícia kladie počiatky pasovania na rytierov do druhej polovice 11. storočia, v poľskom prostredí sa s ním stretávame až na konci 11. storočia. No v každom prípade možno povedať, že prostredie strednej Európy z tohto pohľadu nezaostávalo za západnou Európou. (IWAŃCZAK 1984, s.256) 66 DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. (Sonda do života stredovekého uhorského šľachtica s osobitým zreteľom na územie Slovenska). Budmerice 2003, s.212. 67 DVOŘÁKOVÁ 2003, s.212. 68 HOLČÍK 1986, s.20-55. 69 Tamtiež, s.20. 70 Tamtiež, s.26,30,32,34. 71 Tamtiež, s.38. 72 Tamtiež, s.44. 73 Tamtiež, s.52. 65

34

Problém s pasovaní rytierov nastal len počas korunovácie deväťročného Jozefa I., ktorý ešte sám nebol rytierom, preto ho jeho otec, Leopold I., osobne pasoval na rytiera, a tak mohol „novopečený“ rytier a kráľ pasovať ďalších rytierov už so súhlasom uhorského snemu.74 Od korunovácie Karola III. v dôsledku nedávnych protitureckých vojen, v ktorých mnohí vojaci získali rôzne vyznamenania, kráľ pasoval za rytierov Zlatej ostrohy aj zaslúžilých krajinských úradníkov.75 Korunovácie a aj samotné pasovanie rytier v Bratislave sa konali podľa starých zvykov prenesených zo Stoličného Belehradu, preto ich môžeme aspoň čiastočne aplikovať aj na obdobie stredoveku. Napriek tomu sú tieto pramene pomerne skromné – vieme, že obrady pasovania sa v Bratislave odohrávali na severnej strane presbytéria františkánskeho kostola, kde bolo postavené trojstupňové pódium s baldachýnom z brokátu alebo inej látky zlatej farby. Pri pasovaní sa používal údajný meč sv. Štefana.76 Pasovaním vstúpil ašpirant do rytierskeho stavu na doživotie, no napriek tomu aktívna kariéra rytiera – bojovníka bola dosť krátka. Často sa stávalo, že po svadbe sa stal rytier skôr správcom svojho majetku a meč, opasok a zlaté ostrohy si pripínal len na slávnostné príležitosti.77 Od 13. storočia sa štatút rytiera môže aj dediť, ale len v mužskej línii. V niektorých oblastiach je však dedičnosť rytierskeho stavu časovo obmedzená napr. s platnosťou len do siedmeho kolena.78 Napriek rôznemu sociálnemu pôvodu rytierov spájajú dve veci – spôsob života a vojenská iniciácia.79 So zmienkami opisujúcich rytierske prostredie sa stretávame v naratívnych prameňoch – kroniky, rytierske eposy, do súčasnosti sa zachovalo aj spojenie – „vyslúžiť si ostrohy“. Toto možno spájať so slávnostným pasovaním nových rytierov, ktorí pred vstupom do rytierskeho stavu museli preukázať svoje schopnosti S degradáciou rytiera je spojené opačné slovné spojenie – „prísť o ostrohy".80 Stefano di Fougères (okolo 1176) spomína, že pri pasovaní rytiera bol „z oltára vzatý meč na ochranu Božieho ľudu“. Ak však rytier nedodrží túto svoju úlohu, je potrebné mu meč odobrať, zlomiť jeho ostrohy a vyhnať ho z kruhu rytierov.81 74

Tamtiež, s.32. Tamtiež, s.34. 76 Tamtiež, s.62. 77 CARDINI 1999, s.90. 78 GÉNICORT, L: Šlechta. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF – SCHMITT). Praha 2002, s.794-795. 79 CARDINI 1992, s.18. 80 DROBNÝ, T.: Vývoj středověkých ostruh od 11. do počátku 16. století. Diplomová práca, Brno 1995, Ústav archeologie a muzeologie Filozofické fakulty Masarykovy university, s.23-24. 81 FLORI 1999, s.242. 75

35

V Novom Zákone sa stretávame na viacerých miestach s popisom vojakov, no presnejší popis „Božích bojovníkov“ nachádzame v Liste sv. Pavla Efezanom (Ef 6, 10-20): „Buďte Boží bojovníci. … Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. … Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre Evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie Slovo! …“82 Okrem opasku, panciera, prilby a meča sa pozornosť sv. Pavla zastavila aj pri nohách bojovníka. Meč, opasok a ostrohy – tri základné predmety charakterizujúce rytiera. Samotná zbroj hrala v stredovekom myslení zvláštnu úlohu, pestoval sa kult sily a zbraní. Mnohé časti výzbroje a výstroje (ako meč, opasok i ostrohy) boli dôležitými symbolmi (používali sa pri pasovaní rytierov ako symbol feudálnej moci83) a kládol sa na ne dôraz v ceremoniáloch. Niektorým súčastiam rytierskeho odevu a výzbroje prikladá Efrém zo Sýrie v nadväznosti na sv. Pavla (Ef 6, 10-20) alegorický význam – pri pasovaní boli dôležité: opasok ako znak milosti, obuv je pokorou a meč slovom Božím. Medzi Jungovými archetypmi sú kopija (duch, duša) a meč (osobnosť) prináležiace rytierom postavené ako protiklady noža a dýky, tajomných zákerných zbraní.84 Aj v „Summa de Vittis“ je meču priraďovaná vlastnosť „VERBUM DEI“ (slovo Božie, teda má rovnaký zmysel ako u sv. Pavla Ef 6,10-20, Hb 4,12), no a v tom istom diele je kopiji priradená cnosť – „PERSEVERANTIA“ (vytrvalosť).85 Meč je zároveň aj súčasťou korunovačných insígnií medziiným aj v Uhorsku (sv. Štefan).86 Meč sa počas slávenia omše mohol nosiť do kostola ako symbol obrany viery, pričom a pri čítaní Evanjelia bol do polovice vytiahnutý, pri spoločenských slávnostiach sa zvykol tancovať „mečový tanec“.87 Úder mečom pri pasovaní rytierov je doložený vo Francúzsku v 12. storočí, prípadne už v 11. storočí. V nemeckom prostredí sa s ním stretávame až v polovici 14. storočia, predtým ho nahrádzalo opásanie a pripnutie meča. V Čechách hral kľúčovú rolu pri pasovaní opasok.88 Opasok patril tiež medzi atribúty moci a prezrádzal veľa o postavení nositeľa v spoločenskej hierarchii. Pripnutie opasku znamenalo pripraviť sa lebo zaviazať sa k určitému činu alebo k splnenie nejakej úlohy. Opasok sa 82

Sväté Písmo. Rím 1995, s.2451. RUTTKAY, A.: Umenie kované v zbraniach. Bratislava 1978, s.45. 84 SLIVKA 2002, s.590. 85 Tamtiež, s.592. 86 Tamtiež, s.595. 87 Tamtiež, s.596. 88 IWAŃCZAK 1984, s.268. 83

36

chápe ako symbol mužskej odvahy a energického konania. Je zároveň aj znakom podriadenosti a poslušnosti (predovšetkým to je možné pozorovať na symbolike rehoľného odevu). 89 Na miniatúrach z 13. až 14. storočia pri pasovaní za rytiera okrem poklepania mečom po ramene, podania meča, je zobrazené aj pripínanie ostrôh .90 Jazdec sediaci na koni je duchom, ktorý vedie telo - koňa91, teda riadi telo aj skrze ostrôh. Miniatúra od Viliama Peralda ku „Summa de Vittis“ asi z roku 1225 zobrazuje rytiera v plnej zbroji, na ktorej sú popísané typické rytierske cnosti. K ostrohám bola priradená „DISCIPLINE“ – výchova, správanie sa, čo by sme mohli spájať aj s termínom „vyslúžiť si ostrohy“.92 V neskorogotickej variante básne „Ritterschaft“ z druhej polovice 15. storočia boli ostrohy spomínané ako symbol pokánia, spovede a pokuty.93 V stredoveku býva kôň na jednej strane symbolom cnosti, milosti a pobožnosti, no keď je zobrazený spolu s čarodejnicami, vedmami či diablom, predstavuje falus. Dôležitú úlohu tu hrá aj jeho farba – biely sa viaže so slnkom a slnečnými rytiermi, zatiaľ čo čierny predstavuje temnotu noci, podzemný svet, hlbiny vôd i chaos, čary a zlé sily. Popolavý je symbolom smrti a prenáša duše na miesto ich odpočinku.94 Keď teda pokladáme jazdca za ducha – rozum, ktorý ovláda telo – koňa, ostroha sa stáva nástrojom na usmernenie. V prípade, že by kôň symbolizoval jednu zo spomínaných negatívnych vlastností a nerestí, vlastnosť priradená k ostrohe v „Summa de Vittis“ - „discipline“ je úplne oprávnená. Ovládanie nerestí a žiadostivosti tela je cieľom výchovy a výsledkom je dobrý „správanie sa“. Ak kôň predstavuje hriešny pozemský život a snahou ducha je odvrátiť sa od telesného života, je potrebné prejsť spoveďou a dať sa na pokánie, čiže „položiť na oltár“ akýsi druh pokuty, zadosťučinenia. Takto sú interpretované ostrohy v spomínanej stredovekej básni „Ritterschaft“.95 Ostrohy od počiatku symbolizovali vysoký spoločenský status, no napriek veľkému rozvoju jazdy v stredoveku si udržali svoju vážnosť. Počas ceremoniálu pasovania nasledovali za sebou tieto úkony – pripnutie meča, obutie ostrôh a napokon opásanie opaska. Keď sa na tento obrad pozrieme zo strany symboliky, tak na prvom mieste je Božie Slovo a na druhom dobrá výchova – správanie sa. Mohli by sme obrad pasovania interpretovať tak, že nový kresťanský rytier sa zväzuje (opasok) 89

SLIVKA 2002, s.598-599. POLLA, B.: Stredoveká zaniknutá osada na Spiši (Zalužany). Bratislava 1962, s. 132. 91 COOPER, J.C.: Lexikon alter Symbole. Leipzig 1986, s.150. 92 SLIVKA 2002, s.592. 93 Tamtiež, s.597. 94 KOPALIŃSKI, W.: Słownik symboli. Warsawa 1991, s.158; Cooper, J.C., 1986, s.138. 95 KOÓŠOVÁ P.: Ku klasifikácii vrcholnostredovekých ostrôh z územia Slovenska (12.15.storočie). AH 29, 2004, s.545. 90

37

prostredníctvom tohto ceremoniálu k dvom dôležitým veciam: pridŕžať sa Božieho Slova a brániť ho aj svojím mečom, no a zároveň dodržiavať disciplínu (ostrohy) voči svojmu pánovi, veliteľovi a dobre sa správať – dobre reprezentovať svoj spoločenský stav. Opásanie rytierskeho opasku na záver ceremoniálu je teda akýmsi viditeľným znakom sľubu, ktorý sa má nový rytier snažiť splniť. Rovnako aj každý z týchto troch symbolov – atribútov rytiera v celom jeho živote mu má pripomínať a zdôrazňovať jeho postavenie a poslanie. Od 11. storočia výskyt milodarov a výbavy mŕtveho v hroboch ustáva, no v prípade, že sa v takýchto hroboch nájdu zbrane alebo ostrohy, môžeme predpokladať ich sociokultúrny význam. Predovšetkým to môžeme tvrdiť pri ostrohách v hroboch chlapcov, ktorí ešte nemohli aktívne jazdiť, čiže sa jedná o odznak ich postavenia.96 V staršom období totiž ostrohy popri vojenskom opasku (cingulum militum) predstavovali hlavný atribút vyššej spoločenskej vrstvy i bojovníkov.97 Ostrohy a meč možno nájsť aj v kráľovských hroboch, za Uhorsko treba spomenúť hrob Bela III. Ostrohy sú zobrazované aj na náhrobkoch feudálov, kde je mŕtvy zachytený v plnej zbroji.98 Symbolické „zlaté“ ostrohy sa našli v mikulčických prikostolných hroboch, no poznáme ich aj z neskoršieho obdobia z hrobov cisára Henricha V.(+1125), Filipa Švábskeho (+1208) či Kazimíra Veľkého (+1370).99 Pozlátenie bronzových ostrôh, s ktorým sa stretávame hlavne v 8. až 14. storočí, najskôr súviselo s postavením nositeľa.100 Na záver uvádzame skôr ako perličku inventár zo Saint Denis, vypracovaný revolučným komisárom za Veľkej Francúzskej revolúcie – 3. decembra 1793. Obsahoval celkovo 173 sčítaných a ďalšie nesčítané objekty. V tomto poklade sa nachádzali: „Jedna busta sv. Petra zo striebra, pozlátená, potom jedno veľké strieborné slnko, skutočne veľmi pekná práca … sedem pozlátených korún rôznych veľkostí …, jeden veľký zlatý kríž vykladaný rubínmi, zafírmi, smaragdami, celý obložený orientálnymi perlami …, jeden malý drevený relikviár obložený striebornými plechmi …, žezlo kráľa Dagoberta, skrinka Karola Veľkého, koruna, ostrohy, žezlo, agrafa (ozdobná spona) z kráľovského plášťa a meč Karola Veľkého, jeho šperky …, jeden 96

MOŘKOVSKÝ, T.: Nositelé ostruh z 9. až 15.století. (Antropologická analýza jezdeckých ostroh). Diplomová práca, Brno 2001, Přírodovědecká fakulta Masarykovy university v Brně, kat. antropologie, s.50. 97 MĚŘINSKÝ, Z.: České země od přichodu Slovanů po Velkou Moravu I. Praha 2002, s.402. 98 Ruttkay A. 1978, s. 45. 99 SLIVKA 2002, s.595. 100 KOCH, R.: Stachelsporen des frűhen und hohen Mittelalters. Zeitschrift fűr Archäologie des Mittelalters 10/1982, s.82.

38

veľký masívny kríž zo zlata.“101 V každom prípade je možné vidieť, že sa jednalo o skutočne kráľovský poklad s veľkou umeleckou, historickou i nominálnou hodnotou. Za povšimnutie stoja kráľovské, no zároveň aj rytierske insígnie franských panovníkov. Medzi ďalšie vzácne „relikvie“ rytierskeho charakteru patrila vo Francúzsku koruhva ohnivej farby – oriflama, ktorú daroval kráľ Dagobert v roku 630 kláštoru v Saint Denis, ktorá mala moc zaháňať nepriateľa a nosili ju francúzske vojská do boja. Podobne bola do boja nosená aj kopija sv. Václava a mečom sv. Václava pasovali českí králi svojich rytierov, no zároveň bol nesený aj v korunovačnom sprievode pred kráľom niektorým z rytierov. Pri pasovaní rytierov, ktoré bolo súčasťou korunovačnej ceremónie v celej Európe, sa v Čechách používal vyššie spomínaný meč sv. Václava a podobne nemeckí cisári pasovali nových rytierov mečom Karola Veľkého.102

POUŽITÁ LITERATÚRA CARDINI, F.: Guerre di primavera. Studi sulla cavalleria e le tradizione cavalleresca. Firenze, 1992 CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In.: Středověký člověk a jeho svět. (ed. Le Goff) Vyšehrad, 1999, s.69-99. CARDINI, F.: Válka a křížová výprava. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFFSCHIETT). Praha, Vyšehrad, 2002, s.844 - 854. CARLEN, L.: Der Ritterschlag am Heiligen Grab zu Jerusalem. Forschungen Zűrich 6, 1984, s.5-26. COOPER, J.C.: Lexikon alter Symbole, Leipzig, 1986. DALEWSKI, Z.: Władza przestrzeń ceremoniał. (Miejsce i uroczystość inauguracji władcy w Polsce średniowiecznej do końca XIV. w.). Warszawa, 1996. DALEWSKI, Z.: Pasowanie na rycerza książąt polskich we wcześniejszym średniowiecznu: znaczenie ideowe i polityczne. Kwartalnik Historyczny CIV–4, 1997, s.15-35. DROBNÝ, T.: Vývoj středověkých ostruh od 11. do počátku 16. století. Diplomová práca, Brno, Ústav archeologie a muzeologie Filozofické fakulty Masarykovy university, 1995. DUBY, G.: Les origines de la chevalerie. In.: Settimene di studio del centro italiano di studi sull´alto medioevo, XV – II – 1967, Spoleto, 1968, s.739-761. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. (Sonda do života stredovekého uhorského šľachtica s osobitým zreteľom na územie Slovenska). Budmerice, 2003 FLORI, J.: Chevalerie et liturgie. Le Moyen Age 84, 1978, s.245-278. FLORI, J.: Cavalieri e cavalleria nel medioevo. Torino, 1999 101

ROTH, H.: Kunst und Handwerk im frühen Mittelalter – Archäologische Zeunisse von Childerich I. bis zu Karl dem Grossen. Stuttgart 1986, s.21. 102 ZOUBEK, F. J.: Pasování na rytířství mečem sv. Václava při korunovaní králů českých. Památky archeologické 9, 1874, s.1-6.

39

FLORI, J.: Jeruzalém a křížové výpravy. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFFSCHIETT). Praha, 2002, s.249-262. GÉNICOT, L.: Šlechta. In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF- SCHIETT). Praha, Vyšehrad, 2002, s.789 – 798. GOETZ, H. M.: Leben im Mittelalters. Műnchen, 1991 GRAUS, I.: Laické rytierske rády v Uhorsku 14.-20.storočia (Stav a perspektívy výskumu) In.: Vojenská história 3, 1999, č.2, s.3-30. IWAŃCZAK, W.: Pasowanie rycierskie na ziemiach czeskich – ceremonia symboliczna i instrument polityki. Kwartalnik Historyczny XLI-2, 1984, s.255-277. HOLČÍK, Š.: Korunovačné slávnosti (Bratislava 1563 – 1830). Bratislava, 1986 KOCH, R.: Stachelsporen des frűhen und hohen Mittelalters. Zeitschrift fűr Archäologie des Mittelalters 10/1982, s.63-83. KOÓŠOVÁ, P.: Ku klasifikácii vrcholnostredovekých ostrôh z územia Slovenska (12.15.storočie). AH 29, 2004, s.523-547. KOPALIŃSKI, W.: Słownik symboli. Warsawa, 1991 MĚŘINSKÝ, Z.: České země od přichodu Slovanů po Velkou Moravu I. Praha, 2002 MOŘKOVSKÝ, T.: Nositelé ostruh z 9. až 15.století. (Antropologická analýza jezdeckých ostroh). Diplomová práca – Přírodovědecká fakulta Masarykovy university v Brně, kat. antropologie, 2001 POLLA, B.: Stredoveká zaniknutá osada na Spiši (Zalužany). Bratislava, 1962 RICCIARDI, L.: Col senno, col tesoro e colla lancia. Riti e giochi cavallereschi nella Firenze del Magnifico Lorenzo. Firenze, 1992 ROTH, H.: Kunst und Handwerk im frühen Mittelalter – Archäologische Zeunisse von Childerich I. bis zu Karl dem Grossen. Stuttgart, 1986 RUTTKAY, A.: Umenie kované v zbraniach. Bratislava, 1978 Rytířství, In: Encyklopedie středověku (ed. LE GOFF- SCHIETT). Praha, 2002, s.588 - 598. SLIVKA, M.: Symbolika výstroje a výzbroja. AH 27, 2002, s.589-605. SVÄTÉ PÍSMO, Rím, 1995 WAŚKO, A.: Frőmmigkeit und Ritteridee im Lichte der schwedischen ritterlichen Testamente aus dem 14.Jhr. – Zur Verbreiterung des Testaments und Testamentsbegriffs in Schweden. In.: Zeszyty naukowe uniwersytetu Jagiellońskiego MCXC, Prace historyczne – Zeszyt 120, Krakow, 1996 ZOUBEK, F. J.: Pasování na rytířství mečem sv. Václava při korunovaní králů českých. Památky archeologické 9, 1874, s.1-6.

Resumé Petra Koóšová

Knight was a member of the nobility and belonged to the elite riding warriors. At first it was a group of laymen – warriors, who admitted new members according to their decisions and rules. But from the end of the 11th century new members needed an approval from the Church and the sovereign. The ceremony became more and more complicated because it was inspired by baptism and confirmation. From the 10th century we know the notice from the Roman-German liturgical book, which speaks about the benediction of arms. At the end of the 40

13th century William Durand, the bishop of Menal, in his work “Pontificale” decreed definitive rules, which were used during the knighting ceremony. There were two very similar ceremonies in the Middle Ages – coronation and the knighting ceremony. They used similar words and the same symbols – the king was the first among his knights. In this article we speak about ceremonies and religious rites, which are described in the “Ordó from Cambrais” (1093), in the “Chronicle of Anjou” (Gottfried was knighted on 10th June 1128), in the “Ordinatio militis” (it was written in the South of Italy at the end of the 12th century) or in the “Ordère de chevalerie” (the 13th century). From the 14th to the 16th century it was very popular to be knighted in Jerusalem, next to the Saint Grave of Jesus Christ. From the medieval Hungary there are only a few mentions about the knighting ceremony. It was a part of the coronations of Hungarian kings, so this ceremonies were realised in the Church of Franciscans in Bratislava from the year 1563 to 1830. There were three main attributes of a knight – a sword, a belt and spurs. The sword was the symbol of “VERBUM DEI” – “the God’s Word”, spurs meant “DISCIPLINE” – good behaviour, education or penance and the belt meant the obligation. So during the knighting ceremony a “knight – novice” pledged (the belt) to live by the Bible – “VERBUM DEI” and to protect the Church and the Christians (the sword) as well as he pledged to obey his king and landlord and to have a good behaviour (spurs). These attributes reminded him of his promise during his whole life.

41

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Rytierske rezíduá vo vyznamenaniach habsburskej monarchie Igor Graus

Približne od 15. storočia vo vývine niektorých laických rytierskych rádov možno pozorovať posun od formy pevne uzatvorených organizácií s limitovaným počtom členov a vlastnými stanovami, ktoré podrobne regulovali spoločné aktivity členskej základne, smerom ku voľnejším spojeniam nositeľov rádových insígnií. Práve v tomto období sa prijatie do rádu a právo nosiť jeho insígnie čoraz viac začalo považovať za vyznamenanie a rády sa začali z organizácií transformovať na inštitúty, poskytujúce najvyššie formálne pocty.1 Insígnie sa v definitívne novej úlohe objavili v období od konca 16. storočia do konca 17. storočia, kedy sa konštituovali celkom nové kategórie panovníckych (dynastických) a záslužných radov, čiže vyznamenaní, ktoré sa udeľovali ako odmena za preukázané služby. Na rozdiel od rytierskych rádov, ktoré používali insígniu ako nositeľný symbol potrebný pre identifikáciu vlastnej spoločnosti rytierov, nové vyznamenania prevzali od starších vzorov nosenie insígnie pre potreby viditeľného ocenenia zásluh v službách rodovej dynastie alebo štátu. Zároveň došlo k podstatnému nárastu osôb, ktoré mohli byť odmenené prepožičaním insígnií a tieto sa podľa významu preukázaných zásluh začali členiť na triedy a neskôr podľa charakteru preukázaných zásluh aj na skupiny (za zásluhy vojenského charakteru a za zásluhy občianskeho charakteru). Hoci v ich stanovách ešte stále doznievali rezíduá starých rytierskych rádov, už nešlo o organizácie, ale o vyznamenania v pravom zmysle slova. Na formovanie vyznamenaní tohto typu mala vplyv predovšetkým aktuálna potreba verejného odmeňovania v omnoho širšom meradle než umožňoval numerus clausus rytierskych rádov spolu s potrebou odmeňovania nielen vlastných poddaných, ale aj občanov cudzích štátov. Panovníci celkom 1

Už niektoré stredoveké laické rytierske rády ako napríklad neapolský rád Lode z roku 1381 alebo habsburský rad Poslušnosti alebo Bieleho orla z roku 1433 umožňovali diferenciáciu svojich insígnií v dôsledku uplatnenia kritérií zásluhovosti. Fyzická podoba insígnie sa mohla zmeniť takzvaným polepšením, ktoré bolo odmenou za vykonané skutky. GRAUS, I.: Laické rytierske rády v Uhorsku 14. - 20. storočia. Stav a perspektívy výskumu. Vojenská história 3, 1999, č. 2, s. 16, 20

42

prirodzene na tento účel využili inštitút so stáročnou tradíciou, ktorý sa sám transformoval na istý druh vyznamenania. Vyznamenania vo forme nositeľných a neprenosných insígnií podobných insígniám rytierskych rádov totiž obom stranám - ako zriaďovateľom, tak aj recipientom - ponúkali z hľadiska imidžu omnoho príťažlivejší a efektnejší typ ocenenia, než boli dovtedy používané vyznamenania vo forme zbraní, prsteňov, medailí, peňazí, titulov či pozemkov a to predovšetkým kvôli kvalite a prepracovanosti ich jednotlivých súčastí (insígnie vyrobené z drahých kovov, honosné ceremoniálne odevy, formálne obrady), ktoré boli verejne viditeľné a vysoko exkluzívne. V počiatočnej fáze hranice medzi rádmi, čiže organizáciami a radmi, čiže vyznamenaniami, neboli príliš zreteľné a celkom jasno v ich rozlíšení nemali ani ich samotní zakladatelia. Títo sa totiž kvalitatívne nové fenomény pokúšali vtesnať do starých a prežitých organizačných a formálnych foriem rytierskych rádov, hoci už často pri ich konštituovaní sa ukázovali ako nefunkčné a v praxi sa v mnohých prípadoch mnohé z nich dokonca nikdy nepoužili. Hoci vyznamenania už neboli organizáciami, ich zakladatelia udržiavali zdanie organizovanej spoločnosti, do ktorej sa vstupovalo alebo ku ktorej sa pripúšťalo. Sami sa považovali za veľmajstrov alebo suverénov a podľa vzoru rytierskych rádov sa aspoň spočiatku pokúšali organizovať každoročné viac – menej už iba formálne stretnutia nositeľov insígnií, ktorí mali pri tejto príležitosti nosiť špeciálny ceremoniálny odev. Stretávať sa mali predovšetkým v deň sviatku nebeského patróna vyznamenania, prípadne aj v ďalších, presne stanovených termínoch. Spoločné aktivity však mohli byť možné iba v prostredí rytiersko – mníšskych komunít, v omnoho menšej miere sa aplikovali u laických rytierskych rádov, hoci ich príslušníci zväčša pochádzali z najtesnejšieho okruhu spojencov alebo vazalov zakladateľa rádu. Oproti tomu sa iba veľmi ťažko dali realizovať pri vyznamenaniach, ktoré sa dotýkali širokého spektra osôb viac teritoriálne a neskôr aj spoločensky či stavovsky diferencovaných. Aj z uvedeného dôvodu sa ďalším neudržateľným prežitkom ukázal byť vopred presne stanovený počet nositeľov insígnií, ktorý zväčša osciloval medzi dvomi až tromi desiatkami osôb. Tento limit bol neudržateľný nielen pre vyznamenania, ktoré bolo potrebné distribuovať medzi širšie spektrum osôb, s čím súvisí aj hierarchizácia insígnií do viacerých tried, zodpovedajúcich rôznej úrovni ocenenia zásluh, ale dokonca aj pre samotné laické rytierske rády, ktoré zvyčajne čoskoro po svojom založení menili stanovy a rozširovali počet nositeľov insígnií, prípadne to urobili v rozpore so stanovami. K podobným rezíduám s veľmi krátkou dobou životnosti patrila aj výlučnosť nosenia insígnií jediného rádu, pokuty za nenosenie insígnií,

43

vedenie kníh skutkov, starostlivosť o veteránov, bohoslužby za zosnulých rytierov alebo pasovanie na rytiera pred prijatím insígnií rádu. Omnoho dlhšie sa pri živote zachovala existencia rádových úradníkov a rádových kancelárií zložených z nositeľov insígnií. Až do vzniku nižších druhov nositeľných a neprenosných vyznamenaní vo forme dekorácií prakticky neexistovalo nositeľné a neprenosné vyznamenanie, ktoré by sa po smrti ich nositeľa nemuselo povinne vracať jeho zriaďovateľovi. Aby sme si lepšie ozrejmili postupný prerod laických rytierskych rádov na vyznamenania, pozrieme sa bližšie na transformáciu rádu Zlatého rúna.2 Toto pôvodne burgundské rytierske združenie z roku 1430 sa po smrti vojvodu Karola Smelého prostredníctvom sobáša jeho dcéry a dedičky Márie dostalo pod správu rakúskeho vojvodu Maximiliána, ktorý v roku 1478 najskôr prijal insígnie radu, stal sa jeho členom a v rovnaký deň aj jeho predstaveným, čiže suverénom. Vysoko prestížny rytiersky rád najvyššej exkluzivity si pôvodnú podobu rytierskeho rádu udržiaval až do polovice 16. storočia.3 Jeho suverén, španielsky kráľ Filip II. však po roku 1559 prestal zvolávať pravidelné zasadania rádu (kapituly) a hoci rád rezignoval na svoju základnú úlohu, ktorou boli spoločné aktivity členskej základne, aj naďalej si ponechal všetky dovtedajšie vonkajšie znaky rytierskeho rádu počnúc stanovami, odevom, insígniou, úradníkmi, kňazmi alebo sídlom a mnohými inými.4 Po smrti suveréna a posledného španielskeho kráľa z rodu Habsburgovcov, Karola II. v roku 1700 sa rád v dôsledku sporov o španielske dedičstvo medzi Leopoldom I. a Ľudovítom XIV., ktoré boli dôvodom dvanásť rokov trvajúcej vojny, rozdelil na rakúsku a španielsku vetvu.5 Spory

2

Zaujímavý relikt rádu Zlatého rúna predstavuje jeho oficiálny jazyk, ktorým je dodnes francúzština. 3 Detailný rozbor aktivít rádu prináša práca GRUBEN, de F.: Les Chapistres de la Toison d’ Or á ľ époque bourguignonne (1430 - 1477). Medievalia Lovanensia series I, studia XXIII. Katholieke Universiteit Leuven, Institut middeleeuwse studies. Leuven University Press 1997, 612 s. 4 Prvé kapituly rádu sa konali takmer každoročne, od 40. rokov 15. storočia sa časové odstupy medzi nimi zväčšili a po prechode pod správu Habsburgovcov boli tieto odstupy až desaťročné. Posledná kapitula, ktorá sa konala v roku 1559 v Gande, bola v poradí dvadsiatou treťou. Liste nominale des chevaliers de ľ Ordre Illustre de la Toison d’ Or depuis son institution jusqu’ á nos jours. Revue et publiée par la Chancellerie de ľ Ordre en 1904, BOULTON, D’A.J.D.: The Knights of the Crown. The Monarchical Orders of Knighthood in Later Medieval Europe 1325 - 1520. Woodbridge 1987, s. 385 - 386 5 V roku 1701 v poradí ako prvý (v celkovom poradí však 619.) rytier insígnie radu prijal španielsky kráľ Filip V., ktorý sa zároveň stal suverénom radu. V rovnakom roku sa konala investitúra ďalších piatich rytierov. V poradí 619 rytierom na habsburskej strane sa stal v roku 1712 vojvoda z Modeny, ktorému insígnie prepožičal cisár Karol VI.

44

o rád sa dočasne obnovili po smrti cisára Karola VI., pretože suverenita rádu nemohla prejsť na jeho dcéru Máriu Teréziu.6 Zatiaľ čo rakúska vetva rádu, ktorá sa stala panovníckym (dynastickým) a po rozpade habsburskej monarchie domácim habsburským radom, si až dodnes zachovala všetky vonkajšie formálne znaky laického rytierskeho rádu, hoci ním už dávno nebola, španielska vetva na ne do značnej miery rezignovala a rád sa posunul z kategórie panovníckeho (dynastického) radu až na bežný záslužný rad. Jeho postavenie kodifikoval dekrét z roku 1847, ktorý Rad Zlatého rúna zaradil medzi ostatné španielske záslužné rady s tým, že spomedzi nich sa bude považovať za najhodnotnejší.7 Veľmi problematickou sa však ukázala otázka výlučnosti členstva. Tak ako člen duchovno - rytierskeho rádu mohol byť v danom čase iba príslušníkom jediného konkrétneho rádu, aj stanovy mnohých laických rytierskych rádov spočiatku umožňovali členstvo v jedinom konkrétnom ráde. S ohľadom na potrebu zisku politických spojencov aj zo zahraničia sa však toto ustanovenie stávalo nepohodlným a preto sa prehodnocovalo. Rád Zlatého rúna, ktorý exkluzivitu členstva vyžadoval od svojho vzniku,8 už v roku 1445 na kapitule v Gente zmenil svoje stanovy. Odteraz sa jeho členmi mohli stať aj králi, cisári a vládnuci vojvodovia, ktorí boli členmi iných rádov za predpokladu, že tie iné rády sami založili alebo boli ich suverénmi. Po transformácii rádu Zlatého rúna na vyznamenanie sa problematika tzv. kompatibility insígnií stala omnoho naliehavejšou. Výlučnosť nosenia insígnií mala svoje opodstatnenie v čase, kedy rytierske rády boli politickými združeniami šľachty sústredenej okolo osoby panovníka, ale stala sa limitujúcou v čase, kedy sa rády stali vyznamenaniami a spojenie nositeľov insígnií s osobou hlavy rádu bolo už iba veľmi voľné. Aj keď sú známe viaceré prípady vzdania sa insígnií iných rádov a radov kvôli Zlatému rúnu a naopak, v historicky mladšom období sa uvedený rozpor predovšetkým z diplomatických dôvodov riešil panovníckymi dišpenzmi. V podmienkach habsburskej monarchie kompatibilitu rádov od roku 1759 riešili iba stanovy Vojenského Radu Márie Terézie a od roku 1764 stanovy Radu svätého

6

STRIGL, M.: Der dynastische Orden und Herzog von Burgund. Die Teilung des Ordens vom Goldenen Vlies im 18. Jahrhundert. In: DIKOWITSCH, H. - STANGLER, G. STOLZER, J. (ed.): Barock - Blütezeit der europäischen Ritterorden. Katalog des Niederösterreichischen Landesmuzeums, Neue Folge Nr. 430, Schloss Schallaburg. St. Pölten 2000, s. 19 - 25 7 STEEB, Ch.: Der Orden vom Goldenen Vlies. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden vom Mittelalter bis zur Gegenwart. Graz 1996, s. 78. Rad sa dnes prepožičiava podobne ako napríklad švédsky Rad Serafímov iba hlavám štátov a príslušníkom panovníckych rodov. 8 Toto bolo formálne vyjadrené aj v jednom z hesiel rádu, vyšitom na ceremoniálnom odeve.

45

Štefana. Zmenu stanov rádu Zlatého rúna vykonal až Jozef II. v roku 1767.9 O veľkej strate prestíže rádu Zlatého rúna a jeho definitívnom posune medzi vyznamenania svedčí aj prax nosenia viacerých insígnií habsburských radov a dekorácií súčasne s insígniou rádu Zlatého rúna panovníkmi nielen na bežnom každodennom odeve (vojenskej uniforme), ale aj v na ceremoniálnom odeve rádu. Mnohé z laických rytierskych rádov od svojich členov nevyžadovali formálne rytierstvo, čiže pasovanie. Bolo to aj z dôvodu, že šľachtici, ktorým sa umožnil vstup do rádov, investitúru už absolvovali dávno predtým. Toto pasovanie malo iba formálny charakter a nebolo povýšením do šľachtického stavu. Dávno po zániku rytierstva však paradoxne dochádzalo k oživovaniu reminiscencií naň práve zakladateľmi mnohých vyznamenaní, ktorí pred distribúciou insígnií vykonávali obrad pasovania za rytiera. Dialo sa tak napríklad nielen v prípade habsburského Radu Zlatého rúna až do roku 1852,10 ale aj u vyslovene záslužných vyznamenaní, ako v prípade francúzskeho Radu sv. Ľudovíta z roku 1693.11 Pasovanie pri prepožičiavaní vyznamenaní sa však nevykonávalo iba v hlbokej minulosti, ale konalo sa ešte aj v 20. storočí. Napríklad v prípade uhorského Radu Zlatej ostrohy sa posledné pasovanie spojené s prepožičaním insígnií radu konalo v decembri 1916 počas kráľovskej korunovácie posledného uhorského panovníka.12 Rád Zlatej ostrohy bol po dlhé stáročia iba čestným pseudorádom alebo titulatúrou bez skutočného obsahu a až tesne pred svojím zánikom sa transformoval nie na rytiersky rád, ale priamo na vyznamenanie. Uvedenie do rytierskeho stavu alebo rytierske pasovanie vo všeobecnosti bolo v období stredoveku a ranného novoveku veľmi častým javom. Obrady sa konali v čase vojny alebo mieru aj bez spojitosti s inými ceremoniálmi, ale veľmi vyhľadávanou príležitosťou sa stalo ich spájanie so svadobnými slávnosťami, rytierskymi turnajmi alebo korunováciami panovníkov. Inak to nebolo ani v stredovekom Uhorsku. Pravdepodobne už od začiatku 14. storočia sa s nástupom anjouovskej dynastie na uhorský kráľovský trón zaviedol 9

K problematike nekompatibility vyznamenaní habsbsburskej monarchie pozri napríklad: MÜLLER, H. T.: Autre n´auray - Einen anderen will ich nicht! Unvereinbarkeitsbestimmungen am Beispiel „Österreichischer“ Ritter - und Verdienstorden. In: DIKOWITSCH, H. - STANGLER, G. - STOLZER, J. (ed.): Barock – Blütezeit... c.d., s. 41 - 51 10 Promócia z 26.11.1852 sa naposledy konala podľa sterého spôsobu, kedy sa za rytiera pasovalo mečom sv. Mórica. KUGLER, G.: Die österreichischen Hausorden und ihre Garderobe. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden..., c.d., s. 167 11 Rytierske pasovanie museli prijať ešte pred zložením prísahy, ktorá predchádzala prepožičaniu insígnií radu. Pasovaní však nemuseli byť traja úradníci radu (pokladník, zapisovateľ a pedel), ktorí nosili rovnaké insígnie ako rytieri. 12 LUDWIGSDORFF, G.: Das Erinnerungzeichen für die Ritter vom Goldenen Sporn. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden... c.d., s. 198

46

pravidelný zvyk pasovania rytierov v súvislosti s kráľovskou korunováciou samotným panovníkom.13 Noví rytieri neboli členmi žiadneho formálneho združenia s pevnými pravidlami a nemali ani žiadnu insígniu. Prvý pokus o akúsi inštitucionalizáciu rytierov v roku 1609 podnikol kráľ Matej II., ktorý novoprijatých rytierov spoplatnil taxou 12 zlatých. Žiadne zmeny v postavení čestného pseudorádu nepriniesla ani aktivita Antona, grófa Czirákiho z roku 1792, ktorý po svojom pasovaní za rytiera Zlatej ostrohy tlačou publikoval historickú rozpravu o ráde a zároveň panovníkovi navrhom vyhotoviť jednotnú insígniu pre rytierov v podobe osemhrotého maltského kríža zaveseného na stuhe. Návrh sa nerealizoval a zmenu priniesla až korunovácia posledného habsburského panovníka za uhorského kráľa v decembri 1916. Na obrade pasovania sa zúčastnilo 47 uhorských dôstojníkov a práporčíkov šľachtického pôvodu.14 Stanovy vyznamenania a jeho insígniu sa podarilo schváliť až v apríli 1918, čiže tesne pred zánikom monarchie. Vzhľadom na uvedené časové limity (relácie) sa rad prakticky nepodarilo uviesť do života, v dôsledku čoho nie je ani možné skúmať jeho prípadné reminiscencie na rytierske rády. V období pred rokom 1918 mal rád napriek svojej dlhej existencii s rytierstvom spoločný iba formálny akt pasovania mečom, "ktorý apoštolský kráľ tasí na nepriateľov svojho kráľovstva a kresťanskej viery a ním zasahuje a pasuje zlatých rytierov, ktorí sú jeho budúcimi služobníkmi".15 13

FÜGEDI, E.: Rittertum im mittelalterlichen Ungarn. In: Die Ritter. Burgenländische Landesaustellung 1990, Burg Güssing 4. Mai - 28. Oktober 1990. Burgenländische Forschungen Sonderband VIII. Eisenstadt 1990, s. 37, GRAUS, I.: Laické rytierske rády v Uhorsku... c.d., s. 23 - 24 14 Pôvodne navrhovaný počet 51 osôb sa zaokrúhlil na 50, ale jeden ochorel a dvaja sa nestihli vrátiť v termíne z frontu. 15 CZIRÁKY, A. M.: De ordine equitum auratorum hungariae Antonii Comitibus Cziraky de Dienesfalva exercitatio. Pestini, Typis Mathiae Trattner 1792, s. 30. Kvôli úplnosti prehľadu sa musíme zmieniť aj o dvoch dámskych radoch. Najstarší dámsky rad vznikol práve v habsburskej monarchii, a to už v roku 1662, kedy cisárovná Eleonóra, vdova po cisárovi Ferdinandovi III. založila Rad Služobníc cnosti. Proklamovaným cieľom radu bolo okrem vykonávania charitatívnych skutkov najmä pozdvihnutie zbožnosti a katolíckeho vierovyznania pri viedenskom panovníckom dvore a v tamojších šľachtických kruhoch. Stanovy určovali maximálny počet nositeľov insígnií na 30 žien z urodzeného rodu a z popredných šľachtických domov, ale do tohto počtu sa nazapočítavali vojvodkyne. Zakladateľka Rádu Služobníc cnosti v roku 1668 založila Rad Hviezdového kríža. Počet nositeľov insígnií nebol limitovaný. Cieľom radu bolo prejavovanie úcty voči kultu svätého Kríža a stanovy presne predpisovali nielen dátumy povinných sviatkov, druh duchovných aktivít a ich počet, ale aj text modlitieb. Rad bol typickým predstaviteľom zo série početných barokových laických devocionálnych bratstiev rytierskeho či skôr pseudorytierskeho typu, ktoré mali určeného predstaveného a boli vybavené písomnými stanovami, ktoré detailne upravovali podmienky prijatia insígnie, individuálne a spoločné aktivity členov, sankcie a nechýbal v nich ani podrobný popis insígnie.

47

Okrem rádu Zlatého rúna a Radu Zlatej ostrohy v habsburskej monarchii existovalo niekoľko ďalších vyznamenaní vo forme radov. Najstarším záslužným radom monarchie, čiže vyznamenaním prepožičiavaným za preukázateľné zásluhy vojenského charakteru, bol Vojenský Rad Márie Terézie, založený v roku 1757. Bol určený pre dôstojníkov všetkých zložiek armády vrátane práporčíkov a kornetov a prepožičiaval sa bez ohľadu na vierovyznanie, spoločenské postavenie, hodnosť a prípadné iné, bližšie nešpecifikované okolnosti. Jediným rozhodujúcim momentom pre priznanie radu boli vykonané zásluhy, svedecky doložené a komisionálne preskúmané a odobrené. Hoci jednoznačne išlo o záslužné vyznamenanie organizované podľa staršieho francúzskeho vzoru, stanovy vyznamenania, vydané v roku 1758 ho paradoxne charakterizovali ako vojenský rytiersky rád s členskou základňou, čiže ako združenie alebo organizáciu nositeľov insígnií, do ktorej sa vstupovalo. Zásluhovosť vyznamenania oproti tomu zdôrazňovalo nielen rozdelenie nositeľov insígnií spočiatku do dvoch tried podľa veľkosti preukázaných zásluh, ale aj priznanie každoročne vyplácaných finančných penzií pre istý stanovený počet nositeľov insígnií a po ich smrti v polovičnej výške aj vdovám.16 Reminiscenciou sa staré duchovno - rytierske rády bolo pomenovanie funkcie formálnej hlavy radu, ktorou bol veľmajster. Nositeľom insígnií, čiže veľkokrížnikom a rytierom, ku ktorým v roku 1765 po reorganizácii radu pribudli aj komandéri, však na rozdiel od rytierov rádu Zlatého rúna nebolo predpísané používanie žiadneho špeciálneho ceremoniálneho odevu, aj keď sa o ňom uvažovalo v projekte stanov a insígnie sa preto nosili na bežnej vojenskej uniforme. Rytierske reminiscencie oproti tomu vzbudzovalo povinné rytierske pasovanie tých dôstojníkov, ktorí ho neprijali v minulosti. Tí vyznamenaní, ktorí neboli šľachticmi, boli po získaní insígnií povýšení do dedičného šľachtického stavu. Vyznamenaní okrem toho pri svojom mene mali uvádzať nositeľstvo insígnií radu a tieto mohli používať v súvislosti so svojím erbom a pečaťou. Rad mal aj svoju vlastnú kanceláriu s kancelárom, pokladníkom a zapisovateľom, ako aj kapituly. Tieto však oproti rytierskym rádom Pretože tieto najstaršie dámske rady mali vďaka svojmu neujasnenému a nevykrištalizovanému charakteru mnoho spoločných vlastností aj s rádovými organizáciami alebo šľachtickými spoločenstvami a boli viac združeniami nositeľov insígnií než vyznamenaniami, pre zisk ich insígnií neboli stanovené exaktné podmienky a prepožičiavali sa všetkým ženským členom radov. 16 Panovnícky pár do pokladne radu vložil kapitál vo výške 150000 zlatých. Podľa stanov radu sa dvadsiatim nositeľom veľkokríža každoročne vyplácal dôchodok po 1500 zlatých, nositelia rytierskych insígnií boli rozdelení do dvoch skupín po 100 osôb. Príslušníkom 1. skupiny sa vyplácalo po 600 zlatých, v druhej skupine to bolo po 400 zlatých. Statuten des löblichen Militärischen Maria Theresien – Ordens. Wien 1758, článok 8.

48

nepredstavovali pravidelné zhromaždenia všetkých príslušníkov rádu kvôli riešeniu vnútorných záležitostí rádu a kvôli najrôznejším spoločným aktivitám, ale došlo k ich významovému posunu. Kapitula v prípade Vojenského radu Márie Terézie predstavovala orgán, ktorý mal v kompetencii prijímanie návrhov na prepožičanie vyznamenania, ich hodnotenie a následné predkladanie veľmajstrovi na definitívne posúdenie a konečné rozhodnutie o prepožičaní insígnie. Toto sa konalo predpísaným ceremoniálnym spôsobom. Podobne ako všetky laické rytierske rády mal aj Vojenský Rad Márie Terézie stanovený vlastný sviatok, ktorým bol sviatok sv. Terézie (15. október) a v tento deň sa v cisárskej rezidencii konali špeciálne bohoslužby za prítomnosti pozvaných nositeľov insígnií. V čase vojny sa bohoslužby mali konať vždy v hlavnom stane najvyššieho veliteľa. Poslednou paralelou s rytierskymi rádmi bolo konanie zádušnej omše za zomrelých katolíckych nositeľov insígnií v augustiniánskom kostole vo Viedni ako aj povinnosť pozostalých vrátiť insígnie radu do kancelárie radu. V roku 1764 Mária Terézia aj napriek odporu svojho manžela založila Rad sv. Štefana.17 Hoci sa zakladateľka vyznamenania v zhode s dobovými názormi mylne domnievala, že obnovuje údajný starší rytiersky rád, založený svätým Štefanom, ako to zdôraznila v preambule stanov radu a pripomenula aj v kruhopise pamätnej medaily, vydanej pri príležitosti prvej promócie,18 v skutočnosti však išlo o nové, výsostne občianske vyznamenanie, ktorého insígnie v troch triedach sa podľa stanov prepožičiavali za najvyššie zásluhy vykonané pre panovnícky dom a štát predovšetkým civilným, ale výnimočne aj vojenským osobám. Nové vyznamenanie opätovne prebralo aj niektoré prvky, typické pre laické rytierske rády, hoci sama zakladateľka v stanovách vyznamenania zdôrazňovala prioritnú funkciu verejného ocenenia zásluh. O jednotlivých rytierskych reliktoch sa zmienime neskôr v súvislosti ďalšími dvomi záslužnými radmi monarchie. Potreba založenia nového záslužného radu sa ukázala až na začiatku 19. storočia. V roku 1808 cisár František I. založil Rad Leopolda ako všeobecno záslužné vyznamenanie rozdelené do troch tried, ktoré malo tvoriť rakúsku protiváhu staršieho uhorského Radu sv. Štefana.19 Formálne proklamovaným cieľom radu bolo vyjadrenie uznania a odmeny za preukázané občianske aj vojenské zásluhy pre monarchiu a pre panovnícky dom.

17

Statuta des vortreflichen Ritter – Ordens des Heiligen Stephani Ersten Apostolischen Königes. Wien 1764 18 Vyobrazenia a popis medaily napríklad in: DIKOWITSCH, H. - STANGLER, G. STOLZER, J. (ed.): Barock... c.d., s. 119 19 Statuten für den erhabenen Österreichisch – Kaiserlichen Leopolds – Orden. Wien 1808

49

Z výsostne politických dôvodov rovnaký panovník v roku 1816 založil Rad Železnej koruny.20 Formálnym podnetom pre zriadenie vyznamenania bolo opätovné pričlenenie Lombardska k habsburskej monarchii po Viedenskom kongrese. Pomenovanie vyznamenania nadväzovalo na pôvodný napoleónsky Rad Železnej koruny z roku 1805. O založení vyznamenania, resp. začlenenia už existujúceho vyznamenania pod nového zriaďovateľa výlučne z prestížnych dôvodov svedčí aj text jeho stanov, ktorý v ich preambule neuvádza tradične deklarovanú potrebu ocenenia zásluh, ale ani žiadne iné dôvody jeho založenia. Charakteristika radu sa objavila až v piatom článku stanov a bola formulovaná veľmi všeobecne. Rad bol záslužným vyznamenaním určeným pre osoby bez rozlíšenia stavu, ktoré preukázali svoju vernosť panovníkovi a panovníckemu domu, významným spôsobom sa zaslúžili o blaho monarchie alebo vykonali významné všeobecne prospešné skutky - či už občianskeho alebo vojenského charakteru. Spomedzi uvedených troch záslužných radov stanovy ako rytiersky rád označovali iba Rad Sv. Štefana, ostatné sa označovali iba ako rady. Všetky tri však o nositeľoch insígnií hovorili ako o členoch rádu a o rytieroch rádu. Hoci boli jednotne rozdelené do troch tried,21 ich pomenovanie nebolo jednotné. Rad Sv. Štefana a Rad Leopolda jednotlivé triedy označovali ako nositeľov alebo rytierov veľkokríža, komandérov a rytierov malého kríža, Rad Železnej koruny oproti tomu nositeľov insígnií radu rozdeľoval na rytierov 1., 2. a 3. triedy. Zatiaľ čo rad Sv. Štefana a Rad Železnej koruny ešte limitovali počet nositeľov insígnií,22 Rad Leopolda bol otvorený pre vyznamenanie neobmedzeného počtu osôb. O prepožičaní insígnií radu rozhodoval výlučne panovník z titulu funkcie veľmajstra príslušného radu a každý z uvedených troch radov mal svoju vlastnú kanceláriu. Kancelárie mali rovnakú skladbu funkcií na čele s kancelárom, ktorému podliehal sekretár, pokladník a pisár. Podľa vzoru starých laických rytierskych rádov medzi úradníkov patril aj prelát a herold. Prepožičanie insígnií sa u všetkých troch radov spájalo so slávnostným ceremoniálom, ktorý mal predpísaný priebeh a noví rytieri museli povinne skladať prísahu. Všetci prítomní nositelia insígnií radov vrátane inaugurovaného mali oblečené špeciálne honosné ceremoniálne odevy. Tieto odevy sa okrem slávnosti inaugurácie počas kapitulného zasadania radu používali aj v prípade osláv v deň sviatku radu s povinnou 20

Statuten für den Oesterreichisch – Kaiserlichen Orden der eisernen Krone. Wien 1816 V prípade Radu Leopolda v roku 1901 došlo k zriadeniu 1. triedy radu, ktorá zaujala pozíciu medzi veľkokrížom a komandérom. 22 V danom momente mohlo byť prepožičaných najviac 20 veľkokrížov, 30 komandérov, 50 rytierov, pričom do uvedeného počtu sa však u Radu Sv. Štefana nezapočítavali príslušníci duchovenstva a cudzinci a u Radu Železnej koruny princovia cisárskeho domu. 21

50

účasťou všetkých nositeľov insígnií, ktorí sa v ten deň nachádzali na panovníckom dvore a pri ďalších dvorských slávnostiach. Každý z troch radov mal spočiatku svoj vlastný sviatok,23 ale neskôr v priebehu 19. storočia sa oslavy zjednodušili a termínom spoločného sviatku všetkých habsburských radov sa stal sviatok Božieho tela. Na rozdiel od rytierskych rádov kandidát na prijatie najnižšej triedy vyznamenaní už nemusel byť šľachticom, ale práve naopak, ziskom insígnie ktoréhokoľvek radu sa mu až do roku 1884 otvorila možnosť požiadať o povýšenie do šľachtického stavu.24 Každý nositeľ insígnií mal právo zobraziť ich vo svojom erbe a žiaden z nich nemohol byť súčasne držiteľom insígnií rôznych tried jediného radu. Základ insígnie Radu Sv. Štefana a Radu Leopolda podľa vzoru duchovno - rytierskych rádov tvorilo znamenie kríža prevýšené uhorskou alebo rakúskou korunou. Insígnia Radu Železnej koruny parafrázovala starší francúzsky vzor a pozostávala z lombardskej železnej koruny prevýšenej dvojhlavým orlom. Každý rad mal svoje vlastné heslo, ktoré sa objavovalo na ceremoniálnych odevoch a na insígniách. Typickým reliktom bolo povinné doživotné nosenie insígnií každého z troch radov na verejnosti, zákaz nosenia zahraničných vyznamenaní bez povolenia veľmajstra a v prípade Radu Železnej koruny aj rytierske pasovanie počas obradu inaugurácie.25 Samotné insígnie každého radu mali pre všetky tri triedy totožný tvar, líšili sa medzi sebou iba veľkosťou a spôsobom závesu. Špecifickú insígniu predstavovala kolana, čiže ozdobná reťaz so zaveseným klenotom, ktorá sa nosila iba pri slávnostných príležitostiach. Všetky insígnie sa museli po smrti nositeľa vracať kancelárii príslušného radu. V prípade Radu Sv. Štefana sa za zomrelého slúžila aj zádušná omša. Ako sme si práve ukázali, zakladatelia uvedeným trom záslužným radom prisúdili veľké množstvo reliktov pochádzajúcich z obdobia rozkvetu 23

Sviatkom Radu sv. Štefana bol deň sviatku jeho nebeského patróna, sviatkom Radu Železnej koruny bola prvá nedeľa po siedmom apríli, čiže deň vzniku lombarsko benátskeho kráľovstva a Rad Leopolda mal sviatok stanovený na prvú nedeľu po Troch kráľoch. 24 Vyznamenaný získal právo na povýšenie do stavu slobodného pána (v rakúskej časti monarchie) alebo baróna (v uhorskej časti monarchie), pričom mali nárok na povýšenie do grófskeho stavu. Uvedené právo platilo až do roku 1884, kedy ho cisár František Jozef I. zrušil z dôvodu prílišného nárastu počtu žiadateľov o povýšenie do šľachtického stavu. (MĚŘIČKA, V.: Královský uherský Řád sv. Štěpána. In: Vlastivědný sborník Litoměřicko 26. Litoměřice 1990, s. 74 - 75) 25 Je zaujímavé, že k pasovaniu dochádzalo aj v prípade Radu Leopolda, hoci nešlo o klasické rytierske pasovanie mečom. Po zložení predpísanej prísahy veľmajster recipientovi insígnií potvrdil jeho prijatie za rytiera a objal ho. Akt pasovania sa teda formálne potvrdil prostredníctvom fyzického dotyku. Práve dotyk mečom, rukou, objatím alebo bozkom bol rozhodujúcim momentom celého obradu a jeho formálnym zavŕšením a správoplatnením.

51

laických rytierskych rádov, z ktorých však niektoré už v období ich vzniku pôsobili anachronicky aj na samotných zriaďovateľov vyznamenaní. Na mysli máme predovšetkým predpísané spoločné aktivity nositeľov insígnií, rytierske pasovanie alebo samotné ceremoniálne odevy. V prípade Radu Sv. Štefana sa odev prestal používať už v roku 1812. Odev Radu Leopolda sa po prvý raz použil na spoločnom sviatku všetkých habsburských radov v roku 1809, čiže rok po založení radu a používal sa iba do roku 1824. Odev Radu Železnej koruny sa po prvý raz a nadosledy použil až v roku 1838 počas promócie v dóžacom paláci v Benátkach.26 Tiež je zaujímavé, že hoci pravý rytiersky rád Zlatého rúna spolu s nosením ceremoniálneho odevu nepredpisoval žiadnu pobočnú zbraň, omnoho mladšie záslužné vyznamenania - Rad Leopolda a Rad Železnej koruny nositeľom insígnií spolu s ceremoniálnym odevom predpisovali aj nosenie ceremoniálneho meča so špecifickou výzdobou. Niektoré relikty rytierstva a rytierskych rádov sa však objavovali aj u mladších záslužných radoch monarchie. V roku 1849 František Jozef I. založil Rad Františka Jozefa ako všeobecné záslužné vyznamenanie pre osoby bez rozdielu stavu, ktoré "prostredníctvom nezvratných skutkov osvedčili oddanosť panovníkovi a vlasti vo vojne alebo v mieri, a to najmä prostredníctvom všeobecnému prospechu osožnej poctivej služby, prostredníctvom horlivej a úspešnej podpory a zveľaďovania poľnohospodárstva, domáceho priemyslu alebo obchodu alebo prostredníctvom vynikajúcich umeleckých a vedeckých výkonov, prostredníctvom obetavej služby trpiacim ľuďom alebo prostredníctvom nejakých iných, vyznamenania hodných zásluh, vykonaných pre náš trón Hoci samotný záslužný charakter tohto alebo pre našu ríšu".27 vyznamenania ho priam predurčoval k absencii reliktov typu ceremoniálnych odevov alebo akýchkoľvek spoločných aktivít nositeľov insígnií, niektoré relikty a to predovšetkým v oblasti frazeológie prežili aj revíziu a doplnenie pôvodných stanov z roku 1850 v roku 1916. Aj keď sa na viacerých miestach textu stanov hovorilo o prepožičaní vyznamenania, do radu sa aj naďalej vstupovalo, hoci nešlo o žiadnu organizáciu a medzi nositeľmi insígnií vyznamenania už nebola ani len formálna vzájomná väzba. Staré duchovno rytierske rády pripomínali aj pomenovania jednotlivých tried radu, ktoré sa po viacerých zmenách nakoniec v roku 1901 ustálili na piatich - nositelia veľkokríža, komtúri s hviezdou, komtúri, dôstojníci a rytieri. Od duchovno rytierskych rádov bolo prevzaté aj pomenovanie predstaveného radu, ktorým bol veľmajster. Rad mal až do roku 1913 vlastnú kanceláriu, táto sa však rozhodnutím panovníka z 12.6.1913 zlúčila s kanceláriami Radu Leopolda, 26

KUGLER, G.: Die österreichischen Hausorden und ihre Garderobe. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden... c.d., s. 166 - 167 27 Statuten für den kaiserlich Österreichischen Franz Joseph – Orden. Wien 1850, § 3

52

Radu Železnej koruny a Radu Alžbety do spoločnej kancelárie, ktorej činnosť zabezpečoval hlavný dvorský úrad.28 V platnosti zostala aj existencia sviatku radu, ale aj tento mal už iba formálny charakter, pretože ním bol sviatok Božieho tela, ktorý bol v tomto období spoločným sviatkom pre všetky habsburské domáce rady. Získanie insígnií radu však už od roku 1884 nezakladalo pôvodný nárok na povýšenie do šľachtického stavu a počet nositeľov insígnií vo všetkých piatich triedach bol neobmedzený. Posledným reliktom, evokujúcim rytierske rády bolo povinné vracanie insígnií po prípadnom ďalšom vyznamenaní vyššou triedou radu a po smrti ich majiteľa, aj toto opatrenie však bolo motivované viac úsilím o vrátenie cenného kovu než nejakými cielenými rytierskymi reminiscenciami. Podobný charakter mal aj dámsky Rad Alžbety, zriadený Františkom Jozefom I. v roku 1898 pre slobodné alebo vydaté ženy bez rozdielu stavu a vierovyznania ako odmena za preukázané zásluhy pri výkone povolania alebo v dôsledku duchovných, charitatívnych a filantropických aktivít pre všeobecné blaho. Pretože išlo o všeobecne záslužné vyznamenanie pre ženy, upravilo sa nielen pomenovanie všetkých tried (veľkokríž, rad 1. triedy s hviezdou, rad 1. triedy, rad 2. triedy, kríž, medaila), pričom nositeľky insígnií sa označovali ako dámy príslušnej triedy radu, ale celkom sa vylúčila aj vlastná kancelária radu. Záležitosti radu spravovala kancelária vytvorená z predstaviteľov ministerstva zahraničných vecí (kancelár, pokladník a kancelista). Povinnosť vracania insígnií sa po zisku vyššej triedy Radu Alžbety alebo insígnií a stanov po smrti nositeľky sa vzťahovala iba na nositeľky domáceho pôvodu. V prípade zahraničných nositeliek insígnií sa táto povinnosť uplatňovala iba ako prípadné recipročné opatrenie.29 Na uvedených radoch habsburskej monachie, čiže na vyznamenanie transformovaného rytierskeho rádu a ďalšieho pseudorádu, špecializovaného vojenského záslužného radu, radu pre ženy a ďalších troch všeobecne záslužných radoch, ktoré vznikli v rozpätí rokov 1700 - 1918, možno pozorovať početné reminiscencie na staršie duchovno - rytierske a laické rytierske rády, ako aj ich postupnú elimináciu, aj keď nie absolútnu absenciu. Tieto relikty ešte aj dnes prežívajú v mnohorakých podobách pri vyznamenaniach zriaďovaných modernými občianskymi spoločnosťami a sú priamymi pokračovateľmi a stálou pripomienkou stredovekých rytierskych tradícií.

28

GATTINFER, K.: Der kaiserlich Österreichische Franz Joseph – Orden. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden... c.d., s. 173 29 Statuten für den Elisabeth – Orden und die demselben Affiliirte Elisabeth – Medaille. Wien 1898, článok 5

53

Použitá literatúra BOULTON, D’A.J.D.: The Knights of the Crown. The Monarchical Orders of Knighthood in Later Medieval Europe 1325 - 1520. Woodbridge 1987 CZIRÁKY, A. M.: De ordine equitum auratorum hungariae Antonii Comitibus Cziraky de Dienesfalva exercitatio. Pestini, Typis Mathiae Trattner 1792 FÜGEDI, E.: Rittertum im mittelalterlichen Ungarn. In: Die Ritter. Burgenländische Landesaustellung 1990, Burg Güssing 4. Mai - 28. Oktober 1990. Burgenländische Forschungen Sonderband VIII. Eisenstadt 1990 GATTINFER, K.: Der kaiserlich Österreichische Franz Joseph – Orden. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden... c.d. GRAUS, I.: Laické rytierske rády v Uhorsku 14. - 20. storočia. Stav a perspektívy výskumu. Vojenská história 3, 1999, č. 2 GRUBEN, de F.: Les Chapistres de la Toison d’ Or á ľ époque bourguignonne (1430 1477). Medievalia Lovanensia series I, studia XXIII. Katholieke Universiteit Leuven, Institut middeleeuwse studies. Leuven University Press 1997 KUGLER, G.: Die österreichischen Hausorden und ihre Garderobe. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden..., c.d. LUDWIGSDORFF, G.: Das Erinnerungzeichen für die Ritter vom Goldenen Sporn. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden... c.d. MĚŘIČKA, V.: Královský uherský Řád sv. Štěpána. In: Vlastivědný sborník Litoměřicko 26. Litoměřice 1990 MÜLLER, H. T.: Autre n´auray - Einen anderen will ich nicht! Unvereinbarkeitsbestimmungen am Beispiel „Österreichischer“ Ritter - und Verdienstorden. In: DIKOWITSCH, H. - STANGLER, G. - STOLZER, J. (ed.): Barock – Blütezeit... c.d. Statuta des vortreflichen Ritter – Ordens des Heiligen Stephani Ersten Apostolischen Königes. Wien 1764 Statuten des löblichen Militärischen Maria Theresien – Ordens. Wien 1758 Statuten für den erhabenen Österreichisch – Kaiserlichen Leopolds – Orden. Wien 1808 Statuten für den kaiserlich Österreichischen Franz Joseph – Orden. Wien 1850 Statuten für den Oesterreichisch – Kaiserlichen Orden der eisernen Krone. Wien 1816 STEEB, Ch.: Der Orden vom Goldenen Vlies. In: STOLZER,J., STEEB,Ch. (ed): Österreichs Orden vom Mittelalter bis zur Gegenwart. Graz 1996 STRIGL, M.: Der dynastische Orden und Herzog von Burgund. Die Teilung des Ordens vom Goldenen Vlies im 18. Jahrhundert. In: DIKOWITSCH, H. - STANGLER, G. - STOLZER, J. (ed.): Barock - Blütezeit der europäischen Ritterorden. Katalog des Niederösterreichischen Landesmuzeums, Neue Folge Nr. 430, Schloss Schallaburg. St. Pölten 2000

54

Zusammenfassung Ritterliche Residuen in Auszeichnungen der habsburgischen Monarchie. Igor Graus

In der Zeitperiode seit dem 16. Jahrhundert bis zum Ende des 17. Jahrhunderts konstituierte sich ein ganz neues Phänomen – die durch Herrscher erteilten (dynastischen oder Haus-Orden) und Verdienstorden, deren Insignien als eine Belohnung für erwiesene Dienste erteilt wurden. Zum Unterschied zu den Ritterorden, welche Insignien als ein tragbares Symbol benutzten, das zur Identifikation eigener Rittergesellschaft nőtig war, die Insignien der Hausorden und Verdienstorden eine sichtbare Würdigung von Verdiensten in Diensten einer Geschlecht-Dynastie oder des Staates waren. Diese begannen sich gemäss Bedeutung erwiesener Verdienste in Klassen und nach dem Charakter der Dienste auch auf Gruppen (Verdienste eines Milittärcharakters und Verdienste bürgerlichen Charakters) zu gliedern. Obwohl in Satzungen der Auszeichnungen noch lange Zeit Residuen von Alten Ritterorden nachklangen, handelte es sich nicht mehr um Organisationen, sondern um Abzeichen im wahren Sinne des Wortes. Auf die Formierung der Auszeichnungen dieses Typs hatte Einfluss vor allem aktueller Bedarf an őffentlicher Belohnung einer grősseren Anzahl nicht nur eigener Bürger, sondern auch Angehőriger anderer Staaten. Es war ganz natürlich, dass die Herrscher dazu das uralte Institut der Ritterorden ausnutzten, das sich allmählich von selbst in eine Art Auszeichnung transformierte. Durch Auszeichnungen in Form von tragbaren und unüberträglichen Insignien, ähnlich den Insignien der Ritterorden, wurde nämlich angeboten - beiden Seiten, sowohl den Errichtern, als auch den Rezipienten, ein viel reiz- und effektvollerer Typ von Würdigung, als die vorher benutzten Auszeichnungen in Form von Waffen, Ringen, Medaillen, des Geldes, der Titel oder der Grundstücke, und zwar wegen der Qualität, Ausarbeitung und Exklusivität ihrer Einzelteile, welche nicht nur ihren Träger zierten, sondern auch den Errichter őffentlich repräsentierten. In der Anfangsphase waren die Grenzen zwischen den Orden und den Orden, d. i. zwischen den Rittervereinigungen und Auszeichnungen nicht sehr deutlich und selbst deren Gründer hatten es nicht klar bei ihrer Unterscheidung. Sie versuchten zwar Institutionen zu errichten, welche tragbare und unüberträgliche Auszeichnungen in Form von Insignien aus teuerem Metall erteilten, aber zugleich bemühten sie sich diese qualitativ neue Phänomene in alte und überlebte organisatorische und formale Formen von Ritterorden einzupressen, obwohl sich diese bereits bei ihre

55

Konstituierung als unfunktionell zeigten und in der Praxis in manchen Fällen sogar nie angewendet wurden. Der Autor orientierte sich bei der Erforschung von ritterlichen Residuen in Auszeichnungen auf die Auszeichnungen der habsburgischen Monarchie, welche waren: der zur Auszeichnung transformierte Ritterorden (der Orden vom Goldenen Vles seit dem Jahre 1700) und ein Pseudoorden (der Orden vom Goldenen Sporn seit dem Jahre 1916), spezialisierter Militär-Verdienstorden (der Militärorden - Maria - Theresien Orden aus dem Jahre 1757), vier allgemeine Verdienstorden (der königlich ungarischen St. Stephans - Orden vom Jahre 1764, der österreichisch - kaiserliche Leopolds Orden vom Jahre 1808, der österreichisch - kaiserliche Orden der Eisernen Krone vom Jahre 1816 und der Franz - Joseph -Orden vom Jahre 1849) und ein Damenorden (der österreichisch kaiserliche Elisabeth - Orden aus dem Jahre 1898). Ganz absichtlich liess der Autor ausser Acht weitere zwei Damenorden (der Orden der Sklavinnen der Tugend vom Jahre 1662 und der Hochadelige Sternkreuzorden vom Jahre 1668), gleich wie auch niedere Arten von tragbaren und unüberträglichen Auszeichnungen in der Form von Medaillen und Kreuzen (sogenannte Dekorationen). Er analysierte alle Residuen des Rittertums an sich selbst oder Erinnerungen an geistliche Ritterorden oder weltliche Ritterorden, wobei er seine Aufmerksamkeit vor allem der Existenz von Funktion des Ordens - Grossmeisterschaft, des Ordenspatrons, des Ordensfestes, der Zeremoniellbekleidung, der Ordenskapitel und der Beamten und Kanzlei des Ordens widmete, sowie auch den vorgeschriebenen gemeinschaftlichen Aktivitäten der Auszeichnungsträger und vielen anderen, inklusive der Zeremonie des Ritterschlags. Die Orden der habsburgischen Monarchie aus den Jahren 1700 – 1918, ähnlich wie Auszeichnungen anderer Staaten in dieser Zeitperiode, waren Träger von Reminiszenzen an die älteren geistliche Ritterorden und weltliche Ritterorden. Obwohl diese allmählich eliminiert wurden, kam es nie zu ihrer vőlligen Absenz. Diese ritterlichen Reminiszenzen bestehen noch bis heute in mannigfaltigen Gestalten bei Auszeichnungen, welche durch moderne bürgerliche Gemeinschaften errichtet werden und direkte Fortsetzer und ständige Erinnerung an ritterliche Traditionen des Mittelalters sind.

56

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Eike von Repgow a rytierstvo v Saskom zrkadle Eva Gutová

Ľudská spoločnosť sa v každej jednej epoche dejín riadila istými všeobecne platnými pravidlami. Dôležitým faktom však bolo, na aký okruh ľudí sa tieto normy vzťahovali. Od počiatku sa jednotlivé germánske kmene riadili vlastným zvykovým právom, ktoré vzhľadom na jeho platnosť možno označiť ako právo kmeňové, ktoré možno rozdeliť do 3 skupín: právo Germánov, právo Alamanov a Bavorov; a napokon posledný okruh tvoria práva Sasov, Durinkov a Frizov. Významným medzníkom právneho vývoja sa nepochybne stalo rozhodnutie Karola Veľkého, podľa ktorého mali byť od toho času všetky panovníkove nariadenia spísané a doplnené ustanoveniami kmeňového práva. V nasledujúcom období sa zbierka týchto zákonov, ktorej názov bol odvodený podľa jej usporiadania do kapitol t.j. Kapitularia, stala jedným zo základov neskoršieho nemeckého práva. 1 Počiatky dejín nemeckého práva však nie je možné skúmať samostatne, ale jedine na pozadí celoeurópskeho vývoja. Od konca 11. storočia sa na právnickej škole v Bologni a Pávii začína čoraz väčšia pozornosť zameriavať na štúdium Digest cisára Justinána, ktoré položili základy európskeho práva v širokom zmysle slova. Okrem rímskeho civilného práva sa zvláštna pozornosť venuje aj kanonickému právu2, a to v súvislosti s bojom o investitúru. Významným medzníkom vo vývoji právnej vedy v stredoveku sa tak stáva wormský konkordát, ktorý nielenže tento boj ukončil, ale tým, že definitívne stanovil hranicu svetskej a duchovnej moci, podnietil samostatný vývoj civilného práva. V tejto súvislosti sa v západnej Európe objavujú snahy o spísanie dovtedajšieho, ústne tradovaného, zvykového práva. Kmeňový princíp je nahradený teritoriálnym. Zároveň krajinské právo, na rozdiel od pôvodného kmeňového,

1

KROESCHELL, K.: Deutsche Rachtsgeschichte. Opladen 1992, s. 31-32, 74. V roku 1140 bolonský mních Gratian zhotovil rozsiahlu zbierku kanonického práva Decretum Gratiani. SCHMIDT- WIEGAND, R.: Gott ist selber Recht. Die vier Bilderhandschriften des Sachsenspiegels. Hannover 1992, s. 13. 2

57

podáva nový obraz krajiny ako právneho spoločenstva3, čo sa napokon odzrkadľuje aj v pomenovaní prvých právnych kníh názvom „ Spiegel“ 4. K najstarším právnym kódexom tohto druhu patrí Saské zrkadlo (Sachsenapiegel). Jedná sa o súkromnú prácu, ktorej autorom bol ministerial Eike von Repkow (z dediny Repichau), ktorý na podnet grófa Hoyera von Falkenstein v rokoch 1224- 1230/31 prepísal pôvodné kmeňové právo z latinčiny do strednej dolnej nemčiny.5 Presnejšie, približne v rokoch 12211224 bola vyhotovená latinská predloha a počiatky jej nemeckej verzie spadajú až do roku 1224/25. Zvlášť zaujímavú formu Saského zrkadla predstavujú ilustrované rukopisy, ktorých pôvodná verzia vznikla okolo r. 1290/95. Do dnešných dní sa dochovali oldenburský, heidelberský, drážďanský a wolfenbüttelský, všetky štyri zo 14. storočia. Vzhľadom k tomu, že normy zaznamenané v právnej knihe predstavujú rámec, v ktorom sa človek každodenne pohyboval, stávajú sa významným zdrojom poznania každodenného života stredovekého človeka. Jednotlivé vyobrazenia však nemôžu nahradiť samotný text. Len napomáhajú k správnemu pochopeniu abstraktných pojmov, ktoré objasňujú pomocou charakteristických symbolov. Zároveň plnia funkciu indexu ako aj didaktickú funkciu, t.j. ako mnemotechnická pomôcka. 6 Od druhej polovice 13. storočia bolo Saské zrkadlo prekladané do všetkých nemeckých dialektov, pričom nemalý podiel na tom mala aj skutočnosť, že nemčina sa pozvoľna stáva jazykom kniežacích kancelárií. Vzhľadom k tomu, že sa Saské zrkadlo stalo základom práva uplatňovaného na novoosídlených oblastiach východne od Labe, vznikajú aj jeho preklady do latinčiny, holandčiny a slovanských jazykov. 7

3

KROESCHELL , K.: C. d., s. 152., 233-234, 279. Toto pomenovanie nadväzuje na latinskú formu- speculum, odrazenie kresťanského svetského poriadku, ktorý slúžil pre istú oblasť života- v tomto prípade právneho. 5 V rýmovanom úvode saského zrkadla je doslovne uvedené: „Nu dankit al gemeine deme von Valkinsteine. Der greve Hoyer ist genannt, daz an dutz ist gewant Diz buch durch sine bete: Ecke von Rypchow ez tete, Ungerne her es abir ane quam, do her abir vernam So groz dar zu des herren gere, do en hatte her keine were, Desherren libe in gar verwan,daz her des buches began, Des im waz vil ungedacht, do herz hatte in latin bracht. Ane hulfe unde ane lere; do duchte in daz zu swere, Daz herz an dutz wante. Zu letzt her doch genante Der arbeit unde tete greven Hoyer bete“. Sachsenspiegel. Landrecht und Lehnrecht. Hrsg. von Ebel F. Stuttgart 1993, s.27. Táto edícia Saského zrkadla, ktorej krajinské právo spracoval Claudius Frhr. von Schwerin a lénne právo Friedrich Ebel, predstavuje pramennú bázu tohto príspevku. V poznámkovom aparáte sú citované už len konkrétne články Saského zrkadla. 6 Jednotlivým „Bilderhandschriftom“ je venovaná práca: SCHMIDT – WIEGAND, R.: C. d. 7 V Sliezsku sa napríklad popri nemeckej forme objavuje latinský preklad už z r. 12701299. EBEL, W.: C. d., s. 8. 4

58

Saské zrkadlo sa šírilo do strednej Európy spolu s magdeburským právom. Jeho rozšírenie siaha od východného Holštajnska, cez Meklenbursko, Pomoransko, Brandenbursko, marku Meissen, Sliezsko, Čechy, Moravu až do Uhorska. V roku 1325 vznikajú k Saskému zrkadlu glosy, ktoré mali zharmonizovať niektoré jeho články s ustanoveniami rímskeho a kanonického práva.8 Právne normy Saského zrkadla sa vzťahuje na všetko obyvateľstvo Saska9, tak šľachtu ako aj roľníkov a remeselníkov. Výrazom tejto skutočnosti je vnútorné delenie saského zrkadla na lénne (Lehenrecht) a krajinské (Landrecht) právo. Zatiaľ čo prvé je postavené na princípe lénnych vzťahov, t.j. definuje vzájomné vzťahy lénny pán- vazal, krajinské právo sa vzťahuje na život roľníka a jeho vzťah k zemepánovi. Avšak otázne je sociálne postavenie samotného autora Saského zrkadla. Bol Eike von Repgow urodzeného pôvodu alebo bol neslobodný slúžny? V listinách z r. 1209-1233, v ktorých vystupuje ako svedok právneho pokonania, je uvádzaný buď ako slúžni, ako ministerial alebo ako nobiles viri (Edelfrei)- slobodný šľachtic. Rozšírená téza hovorí, že sa narodil ako slobodný šľachtic, ktorý sa podobne ako ďalší jeho súčasníci musel znížiť k služobnému pomeru. Určiť jeho stavovskú príslušnosť môžeme len na základe jeho diela. Charakteristickou črtou ilustrovaných rukopisov Saského zrkadla je dôraz na symboliku a striktné pravidlá pre znázornenie odevu ako základného prvku pre zaradenie tej-ktorej osoby do príslušnej spoločenskej vrstvy. Pre lénneho pána, t.j. príslušníka šľachtického stavu, ktorý prepožičiava svoj majetok vazalovi ako léno, sú charakteristickými atribútmi 8

Podrobnú klasifikáciu rukopisov Saského zrkadla, spolu s ich charakteristikou ako aj regesty jednotlivých právnych kníh sú uvedené v dvojzväzkovej práci: OPPITZ, U.-D.: Deutsche Rechtsbücher des Mittelalters I.-II.. Köln - Wien 1990. Histórii a tradícii textu sa vo svojej monografii venuje LÜCK, H.: Über den Sachsenspiegel- Entstehung, Inhalt und Wirkung des Rechtsbuches. Saale 1990. Tenže: Sachsenspiegel und Magdeburger Recht. Europäischen Dimensionen zweier mitteldeutscher Rechtsquellen. Hamburg. 1998. K celoeurópskemu významu saského zrkadla bližšie: SCNEIDER, H. P.: Daz ein Recht mac vromen. Hannover 1994. Nemeckou kolonizáciou a šírením nemeckého práva sa zaoberajú práce: EBEL, W.: Deutsches Recht im Osten (Sachsenspiegel, Lübisches und Magdeburgisches Recht). Kitzingen a. Main. 1952. MÜLLER-STERNBERG, R. – NELLNER,W.: Deutsche Ostsiedlung- eine Bilanz für Europa. Bielefeld 1971. 9 Platnosť Saského zrkadla Eike von Repgow vymedzuje následovne: 5 hradných miest Grone, Werla, Wallhausen, Allstedt a Merseburg; okrem toho vojvodstvo a hradné panstvo Sasko, marka Brandenburg, Durínske grófstvo, marka Meißen, Lužická marka a grófstvo Aschersleben a od roku 1235 aj vojvodstvo Braunschweig – Lüneburg. Rovnako sem patrilo Arcibiskupstvo Magdeburg s biskupstvami Naumburg, Merseburg, Meissen, Brandeburg, Havelberg a Kammin; arcibiskupstvo Mainz s biskupstvami Halberstadt, Hildesheim, Verden a Paderborn; biskupstvá Osnabrück, Minden a Münster, ktoré patrili do kolínskej arcidiecézy a biskupstvá Lübeck, Schwerin a Ratzeburg z Brémskeho arcibiskupstva. Ldr. III. 62,3.

59

ľaliová čelenka, resp. korunka a zelené rúcho. V prípade wolfenbütelského rukopisu je Eike von Repgow odetý práve v zelenom rúchu, podľa čoho možno usúdiť, že patril k šľachte, avšak skutočnosť, že mu chýba ľaliová čelenka, by mohla značiť, že nebol vlastníkom žiadneho pozemkového majetku a bol len ministerialom grófa Hoyera von Falkenstein. V tomto prípade by fakt, že v prípade svedeckých listín je Eike uvedený raz ako slobodný šľachtic inokedy zas ako slúžni, mohol len poukazovať na neustálenosť sociálneho postavenie ministerialov. Je teda potrebné si, aspoň v krátkosti, všimnúť, akým vývinom táto sociálna skupina stredovekej spoločnosti prešla. Pôvod tejto skupiny obyvateľstva, s ktorou sa v uhorskom prostredí nestretávame, kladú niektorí historici už do obdobia franskej ríše. Začínajúca kodifikácia ich práv a povinností poukazuje na skutočnosť, akým spôsobom stúpa význam týchto, pôvodne neslobodných, slúžnych.10 Od čias Konráda II. sú povolávaní do kráľovskej služby, za vlády Henricha IV. je táto skupina obyvateľstva nazývaná ako „ríšska ministerialita“ (Reichsministerialität). Avšak ministeriali vstupujú aj do služieb ostatných svetských a cirkevných feudálov. Podľa ich vzdelania a schopností sú využívaní tak v civilných ako aj vojenských službách, za čo im je udeľované tzv. „nepravé léno“ (Dienstlehen),11 ktoré sa tak ako príslušnosť k stavu stáva postupne dedičným. Najčastejšie sú označovaní ako ministeriales, ministri, servientes, Dienstmannen a ako milites.12 Odrazom ich sociálno-ekonomického postavenia je aj skutočnosť, že oni sami mohli mať vlastných slúžnych a neslobodných rytierov.13 Od 13. storočia sa ministeriali tešia už úplnej slobode a právu získavať aj „pravé léno“, t.j. léno, ktorého udelenie je viazané na vojenskú ríšsku službu.14 Po týchto zmenách sa z ministerialov vyvinul stav nižšej šľachty (ordo equestris minor), v ktorej splynuli jednak s pôvodne neslobodnými rytiermi, ktorí podobne ako ministeriali boli 10

STERN, L.: Zur Periodisierung der Geschichte Deutschlands im Feudalismus. In: Zeitschrift für Geschichtwissenschaft V, 1957, S. 82. 11 Na ministerialov, ktorí mali takéto léno vo svojej držbe sa vzťahovalo tzv. „ hoverechte“. Lnr. 63. 12 Vývin titulatácie ako prejavu určitého posunu sociálneho zaradenia na príklade chebskej ministeriality pozri: KUBŮ, F.: Rozklad chebské ministeriality a její zápas s městem Chebem. In: ČsČH XXX, 1982, s. 76-99. F. Kubů uvádza, že termín milites a jeho nemecký ekvivalent ritter sa prvýkrát objavuje v r. 1300 a až do roku 1320 je jeho výskyt úplne ojedinelý, ale potom už definitívne prevláda. Tamže. 13 Podľa Encyklopedie středověku boli ministeriali nevoľní rytieri, ktorí boli mocní a neslobodní zároveň, vykonávali v mene kniežat a cisára značnú administratívnu a vojenskú právomoc. Šlo o skutočnú úradnícku aristokraciu, ktorá bola v rukách nemeckých panovníkov a umožňovala im do istej miery odolávať cirkevnému vplyvu. LE GOLF, J.; SCHMIETT, J. C.: Encyklopedie středověku. Praha 2002, s. 592. 14 „Welch gut deme manne ane manschaft gelegen wirt, daz en heizit kein recht len....“ Lnr. 63, 1.

60

povinní dedičnou vojenskou službou, ako aj so starou rodovou avšak schudobnenou šľachtou.15 Odrazom tohto stavu je aj znázornenie hierarchie stredovekej spoločnosti (Heerschild), súčasťou ktorej je v Saskom zrkadle aj štít, ktorého vlastníkmi boli práve ministeriali.16 Naznačený vývoj sa vzťahoval aj na rod Eikeho von Repgow, ktorého predkovia sa usadili v dedine Repichau už v 12. storočí. V listine z roku 1156 sú Eyes a Arnold de Reppechove zaznamenaní ako svedkovia súdneho pojednávania a o tri roky neskôr ako vazali magdeburského fojta. Samotný Eike von Repkow už však vystupuje ako vazal grófa von Falkenstein, ktorého v úvode saského zrkadla označil za svojho pána.17 Saské zrkadlo je vlastne obrazom života stredovekého človeka v čase Eikeho von Repgow. Je to svet rytiera, ktorý nevenuje pozornosť novovzniknutým formám mestského života. Strohý text sa pozornému čitateľovi javí ako vecná informácia o dejinách ranného 13. storočia. Reč je o voľbe nemeckého panovníka18, o križiackych výpravách19, o dobývaní slovanských území na východ od Labe20, ba dokonca tu možno nájsť aj zmienku o niekdajšom spore o investitúru 21 ako aj tvrdenie, že pápež nemôže vydať žiaden zákon, ktorým by zmenšil význam a platnosť krajinského a lénneho práva22. Lénne právo (Lehenrecht) je v Saskom zrkadle začlenené ako samostatná zbierka. V ňom obsiahnuté pravidlá sa týkajú vzájomných vzťahov medzi lénnym pánom a vazalom, ktorý bol vymedzený odovzdaním lénneho majetku do užívania za vojenskú službu. Lénne právo sa však nevťahovalo na každého. Ženy, nižšie duchovenstvo, sedliaci, kupci, bezprávne obyvateľstvo, či nemanželské deti požiadavky lénnej spôsobilosti nespĺňali23. Lénne právo sa týkalo len presne vymedzeného okruhu ľudí, a to 15

KADLEC, K.: Dějiny veřejného práva ve střední Evropě. Praha 1923, s. 77-78. V jednotlivých ilustrovaných rukopisoch tieto štíty patria rôznym rodom. Napr. v prípade oldenburgského rukopisu je to štít magdeburského ministerialneho rodu Berwinkel, v heidelberskom rukopise je to rod von Heimburg a wolfenbütelský ako aj drážďanský znázorňujú pánov von Colditz. SCHMIDT-WIEGAND, R.: C. d., s. 40-41, 48-49, 60-61, 7273. 17 Pozri pozn. 5. 18 Účasť na výprave do Ríma, ktorej cieľom bolo potvrdenie voľby cisára pápežom, bola jednou z foriem ríšskej služby. Lnr. 4,2. 19 Križiacke výpravy sú len nepriamo spomenuté v jednom z ustanovení lénneho práva, v ktorom sa hovorí o prípade, keď pán zomrie za morom. Lnr. 50, 4. 20 Lnr. 4,1. 21 Boj o investitúru je spomínaný len nepriamo, a to v komentári autora, ktorý vyobrazenie, na ktorom pomáha cisár pápežovi do sedla, interpretuje len ako jednoduchú službu a nie ako symbol podriadenosti cisára pápežovi. Vyobrazenia a komentáre uvádza vo svojej práci: SCHMIDT-WIEGAND, R.: C. d., s. 36-37, 68-69. 22 Ldr. I, 3, 3. 23 Lnr. 2,1. 16

61

slobodných mužov, ktorí pochádzali z rytierskeho rodu. Lénne právo Saského zrkadla teda môžeme považovať za stavovské právo rytierov. V samotnej zbierke sa však termín rytier nevyskytuje ani len raz. Ako jeho ekvivalent je použitý výraz „man, v užšom zmysle slova sa síce jedná o muža, resp. vazala, avšak je nesporné, že sa vzťahoval aj na rytiera. V súvislosti s predstúpením tohto „mana“ pred lénny súd sa totiž píše, že „skôr než predstúpi pred svojho pána, má odložiť meč, nôž, ostrohy, prilbu, rukavice a všetky zbrane...“ a „podľa mienky niektorých ľudí si má sňať prsteň, pracky, spony, náramky a opasok ako aj všetky ostatné kovy“24, najdôležitejšia je však zmienka o opasku a ostrohách, ktoré sú vo všeobecnosti považované za atribúty rytiera25. S vyobrazením rytiera sa navyše stretávame aj v spomenutých ilustrovaných rukopisoch. Vo väčšine prípadov je síce chránený len košeľou z kovových očiek a s mečom pripnutým na opasku, ale rovnako sa stretávame aj rytierom, ktorého hlava je chránená prilbou s klenotom a prikrývadlami, a jeho telo je chránené štítom so znamením.26 Nepretržitá pripravenosť rytiera nastúpiť do vojenskej služby bola odmenená udelením léna.27 Vlastníkom pôdy udeľovanej ako léno je panovník, ktorý ako najvyšší lénny pána a sudca (Oberlehenherr), tróni na vrchole pyramídy feudálnej spoločnosti, ktorú vyjadruje hierarchické usporiadanie spoločenského postavenia jednotlivých šľachtických stavov podľa ich dôležitosti v stredovekom kráľovstve: na vrchole kráľ, svetské a cirkevné kniežatá, grófi, baróni a rytieri.28 Léna sa spočiatku dávali vazalom do užívania len na dobu ich života. Potomkovia vazalov ju však postupom času začali domáhať svojho majetku ako svojho plnoprávneho dedičstva.29 Ak totiž otec prenechal synovi svoj lénny majetok, ten musel požiadať lénneho pána o jeho opätovné udelenie, resp. obnovenie vazalského vzťahu, tým, že pred neho predstúpil a ponúkol 24

Lnr. 67,1. CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In: Středověký člověk a jeho svět, ed. Le Golf J., Praha 1999. s. 93-94. 26 Rytierova výbava pozostávala z útočných zbrane, kopije a meča, ktoré používal. V 11.-12. storočí ho chránila dlhá košeľa z tenkých kovových krúžkov, vážiaca asi 10kg, ktorá sa v 13. storočí ešte spevnila, až nakoniec v priebehu 13. a 15. storočia ustúpila brneniu. Prilba bola v 11.- 12. storočí kónického tvaru s nosníkom, postupne v priebehu 13 storočia sa začala uzatvárať, takže ponechala len otvory pre oči. LE GOLF, J.: C. d., s 590. 27 Je všeobecne známe, že udelenie léna bolo podmienené prísahou vernosti. Lnr. 3,1. 28 Lénnu pyramídu predstavuje znázornenie erbových štítov, ktoré tu zastupujú jednotlivé zložky privilegovanej vrstvy spoločnosti. 29 CHUDÍK, M.: Stredoveké vazalské vzťahy. Historická revue 3/XV, 2004, s. 10. Aj keď rytiersky stav nikdy nebol prehlásený za dedičný, boli za dedičné prehlásené náležitosti, ktoré jeho nadobudnutie umožňovali, a to tak výsady ako povinnosti s rytierskym stavom spojené. 25

62

mu svoju vernosť a služby.30 Dôležité bolo, aby vymenoval všetky majetky, ktoré tvorili majetok, pretože, na tie ktoré neuviedol, stratil nárok. Podobne to bolo aj s lehotou, počas ktorej mal tieto majetky aj obsadiť. Takéto isté právne podmienky, postupy sa aj na situáciu keď dochádza k zmene lénneho pána, t. j. na prípady, keď lénny pán zomrel a nástupcom sa stal, alebo jeho syn a v prípade ak takého nemal, tak jeho lénne majetky prevzal nový feudál. Lénny pán mohol udeliť léno aj dvom osobám naraz. Jedna dostala léno do užívania a druhá naň získala tzv. čakateľské právo (Anwartschaftrecht)31. Po smrtí užívateľa léna, prešlo právo na léno na druhého vazala. Vazalské vzťahy mohli vznikať v rôznych, často dosť zložitých, kombináciách. Mohlo sa napríklad stať, že vazal obdržal ako léno pôdu dvoch pánov, ktorí sa dostali do vzájomného sporu a bojovali proti sebe. V tejto situácii si vazal mohol vybrať, či sa prikloní na stranu pána, ktorému vzdal obyčajný prejav pocty alebo toho, ktorému vzdal tzv. hlavnú prísahu. Existovali aj nepriame vazalské vzťahy. Dôležitejší bol však vždy priamy vazalský vzťah, než vzťah k tzv. podvazalovi. Voči nevernému vazalovi mohol pán vyvodiť sankcie, z ktorých najúčinnejšie bolo odňatie léna. Podľa Eikeho von Repgow má aj vzájomná vernosť medzi lénnym pánom a vazalom svoje hranice. Zatiaľ čo lénny pán má držať ochrannú ruku nad svojim vazalom, vazal sa môže postaviť proti protizákonnému správaniu svojho pána, ba dokonca aj vtedy, keď je to jeho kráľ.32 Mohol zrušiť svoj sľub, ktorý mu dal, ak pán nesplnil svoje záväzky. Rôzne spory týkajúce sa lénnych záležitostí sa prejednávali na lénnom súde, pričom každé konanie sa riadilo prísne stanovenými predpismi a jeho priebehu. Veľký počet ustanovení lénneho práva , vzťahujúcich sa na procedurálnosť súdneho konania, ako aj na dôvody, pre ktoré možno niekoho predvolať pred lénny súd, či už ako svedka alebo obvineného, dôležitosť tejto inštancie ešte viac podčiarkujú33. V rovnakej miere sa tieto pravidlá uplatňovali aj pri výbere svedkov.34 Súd bol jednou z oblastí, kde sa odrážala ďalšia z rytierskych cností. Česť sa považovala sa za natoľko 30

Lnr. 22,1. Vazal ponúkne pánovi svoje služby slovami: „Herre, ich sinne an uch sogetanes gutes, alse ich mit rechte an uch gebracht habe, unde bite uch darumme mine manschaft zume erten male, zume anderen male und zume dritten male, unde setze des uwere man zu gezuge.“ Lnr. 22,2. Pritom platila zásada, že dedične môže otec prenechať majetok len na syna. Lnr. 21, 3. 31 Na bežnú a pomerne častú prax čakateľského práva poukazuje aj veľký počet článkov, ktoré sa naň vzťahujú. Napr. Lnr. 7,1; Lnr. 10, 3; Lnr. 5, 1-5; Lnr. 57, 1-5. atď. 32 SCHNEIDER, H.P.:C. d.,. s 11-12 33 Veľmi jasným príkladom striktne stanovenej procedurálnosti je ustanovenie: Lnr. 65, 1-22. 34 Funkcia svedka bola spájaná s veľkou vážnosťou, preto bola viazaná na presne stanovený cenzus, a to na ročný výnos z ½ lánu alebo na sumu 5 šilingov, ktoré muž získa od svojho pána. Lnr. 69,2.

63

samozrejmú, že mala hodnotu nespochybniteľného dôkazu, ktorý bolo možno preukázať prostredníctvom prísahy neviny na relikvie35, ďalej prostredníctvom svedka, súboja či božieho súdu36. Súboj je dôležitým kľúčom k pochopeniu svojráznych foriem súdnych procesov. Súdne konanie má byť totiž spôsobom, ako sa vyhnúť ozbrojenej výmene názorov. Rovnaký cieľ, t.j. obmedzenie vzájomných bojov rytierov, sledovali nariadenia o „božom prímerí“, ktoré by malo pred násilím chrániť nielen živé bytosti, ale aj niektoré dni v roku: významné sviatky, pamiatky svätých, dni pokoja v každom týždni , ktoré boli ako spomienka na utrpenie Ježiša Krista, predĺžené od štvrtkového večera do nedeľného rána (Friedenstage, gebundene tage).37 Popri rôznych povinnostiach, spojených s udelením léna38, najdôležitejšou povinnosťou však zostáva ríšska služba39, ktorá sa vťahuje na všetko čo bolo kráľom, resp. ríšou udelené ako léno. Zaujímavé je, že ríšski vazali na východ od Labe mali povinnosť zúčastniť sa namiesto ríšskej služby vojenských ťažení do oblasti označovanej ako „Wendeland“, t.j. do slovanských oblastí na východ od Labe a Sály. Doba trvania tejto ríšskej služby je presne určená- rytier musí slúžiť svojmu pánovi 6 týždňov, pričom pred a po výprave dostane 6 týždňov „ríšskeho voľna“, t. j. čas určený na oddych, počas ktorého ho žiaden pán nemôže predvolať na lénny súd alebo povolať do vojenskej služby.40 Od tejto ako aj od iných povinností, ktoré sa viazali na udelené léno, bol rytier oslobodený, ak svojmu pánovi požičal koňa, alebo niečo zo svojho majetku a ten mu to ešte nevrátil, alebo ak počas vojenskej služby tomuto pánovi prišiel o niečo zo svojej výzbroje.41 Ak muž má 2 alebo viacerých pánov a všetci ho povolajú do ríšskej služby, tak musí tiahnuť do boja s tým, ktorý mu to prikázal ako prvý, a ostatným musí ako náhradu odovzdať takzvaný vojenský peniaz, a to konkrétne 10 šilingov, alebo 10 funtov z ročného výnosu majetku, ktorý od príslušného pána dostal ako léno.42

35

Lnr. 19,2. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Budmerice 2003, s. 224. 36 Boží súd sa však vzťahoval len na tie prípady, keď pravdu nebolo možné dokázať iným spôsobom. Lnr. 40, 2-3. 37 Lnr. 4,1. Takéto obmedzenie, ktoré rytieri mali dodržiavať, býva niekedy prirovnávané ku askéze. LE GOLF, J.: C. d., s. 593. 38 Presný zoznam povinností tak vazala ako aj lénneho pána uvádza vo svojom článku CHUDÍK, M.: C. d. 39 Vo výnimočných prípadoch mohlo byť léno udelené aj ženám. Tieto neboli zaviazané ríšskou službou, ale mali povinnosť zaplatiť vojenskú daň. Lnr. 34,1. 40 Lnr. 4,1. 41 Lnr. 4,5. 42 Lnr. 46,2.

64

Z uvedenej analýzy prameňa vyplýva, že popri zidealizovanom obraze rytiera, sa stretávame s reálnejším ponímaním rytiera, ktorého síce charakterizujú rytierske cnosti, ako napr. vernosť, česť, ochrana vdov a sirôt, ale tieto sú vždy spojené so základnými podmienkami nevyhnutnými pre zabezpečenie jeho živobytia, t.j. so získaním majetku a udržaním si sociálnoprávneho postavenia.

Použitá literatúra CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In: Středověký člověk a jeho svět, ed. Le Golf J., Praha 1999 DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Budmerice 2003 EBEL, W.: Deutsches Recht im Osten (Sachsenspiegel, Lübisches und Magdeburgisches Recht). Kitzingen a. Main. 1952 CHUDÍK, M.: Stredoveké vazalské vzťahy. Historická revue 3/XV, 2004 KADLEC, K.: Dějiny veřejného práva ve střední Evropě. Praha 1923 KROESCHELL, K.: Deutsche Rachtsgeschichte. Opladen 1992 KUBŮ, F.: Rozklad chebské ministeriality a její zápas s městem Chebem. In: ČsČH XXX, 1982, s. 76-99 LE GOLF, J.; SCHMITT, J. C.: Encyklopedie středověku. Praha 2002 LÜCK, H.: Sachsenspiegel und Magdeburger Recht. Europäischen Dimensionen zweier mitteldeutscher Rechtsquellen. Hamburg. 1998 LÜCK, H.: Über den Sachsenspiegel- Entstehung, Inhalt und Wirkung des Rechtsbuches. Saale 1990 MÜLLER-STERNBERG, R. – NELLNER,W.: Deutsche Ostsiedlung- eine Bilanz für Europa. Bielefeld 1971 OPPITZ, U.-D.: Deutsche Rechtsbücher des Mittelalters I.-II.. Köln - Wien 1990 SCHMIDT- WIEGAND, R.: Gott ist selber Recht. Die vier Bilderhandschriften des Sachsenspiegels. Hannover 1992 SCNEIDER, H. P.: Daz ein Recht mac vromen. Hannover 1994 STERN, L.: Zur Periodisierung der Geschichte Deutschlands im Feudalismus. In: Zeitschrift für Geschichtwissenschaft V, 1957

Résumé Eike von Repgow et la chevalerie dans Saschenspiegel Eva Gutová À chaque époque de l´histoire, la société humaine était conformée par des régles généralement valables. Dans l´évolution de la loi civile on peut distinguer quelques étapes. Tout d´abord c´est la loi traditionelle, dit-on, voire sa validité, la loi de tribut. Deuxième étape est caractérisée par des capitulaires de Charlemagne. Une période nouvelle, qui est liée avec un essor

65

non seulement quantitatif mais avant tout qualitatif, commence au 12e siècle. L´étude de la loi canonique et de la loi romaine, la fin de la querelle d´ Investitures, tout cela se réflète dans les efforts de rédiger la loi traditionelle. Le principe de tribut est remplacé par celui de territoire, selon lequel le pays est présenté comme une communauté juridique, ce que se réfléte dans l´appellation des livres de droit, dont le nom est « spiegel » (speculum, miroir). Un manuscrit de ce genre, qui est le plus ancien, est le miroir des Saxons (Sachsenspiegel), écrit par Eike von Repgow, qui en 1224 à la demande du comte Hoyer von Falkenstein transcrit la loi traditionelle du latin au allemand ancien, plus exactement en 1221-1224 fut écrit une version latine est la version allemande apparut en 1224/25. En question est de quelle condition sociale fut Eike von Repgow. D´après une théorie la plus répensée, il est d´origine noble, mais comme beaucoup d´autres bas seigneurs, il dut se dégrader au service. Là, il faut souligner, qu´au 11e siècle la position sociale des « ministres »(ministeriales) devient plus honorable, et il arrive au nivellement d´état chevaleresque et celui des ministres. Les sources écrites et le manuscrit même cette théorie affirment, au moins ils mettent en évidence le fait, qu´Eike von Repgow fut probablement le vassal du comte Hoyer von Falkenstein. Les normes juridiques de la loi des Saxons se raccordent à tous les habitants de la Saxe, aux seigneurs ainsi qu´aux paysans et aux hommes de métiers, dont la preuve est l´arrangement intérieure de l´œuvre, qui est composée de deux parties indépendantes- la loi féodale (Lehenrecht) et celle du pays (Landrecht). Celle-ci porte sur la vie des paysans et leur rapport avec le suzerain; celle-là donne une définition des rapport féodaux, dont la base est le fief et le service militaire, donc on peut dire, qu´il s´agit de la loi des chevaliers, dont la position dans la pyramide de rapports féodaux, au sommet de laquelle se trouve le roi, est précisément déterminée. L´obtention du fief ne fut seulement pas liée à l´hommage lige au seigneur mais aussi au service militaire d´État. À première vue, le texte semble trop sec, mais pour le lecteur attentif il devient une source inépuisable de riches informations sur l´époque et sur les événements historiques. Le service militaire dans les régions de l´autre côté de l´Elbe est la preuve de la politique expensioniste des féodaux allemands. Pareil pour le cas, où un des articles parle du chevalier , qui mourrait de l´autre côté de la mer, alors il s´agit des croisades. Plusieurs articles se raccordent à l´aptitude d´obtenir le fief. Des femmes, de bas clercs, des paysans, des marchands, des hommes abusifs ainsi que des enfants du côté gauche n´en disposaient pas. La loi féodale ne touchait que le cadre des personnes limité, plus exactement des hommes

66

libres d´origine chevaleresque. On parle de la fidélité, de la faveur, mais aussi de l´hostilité entre le suzerain et le vassal. Beaucoup d´articles portent sur les cas, quand on a laissé passer le terme pour acquérir le fief. Le miroir des Saxons, la loi féodale ainsi que celle du pays, met un grand accent sur la procédure juridiciaire, qui est caractérisée surtout par l´égalité avant la loi. Cette procédure doit être le moyen, qui permet d´éviter un duel. Il est intéressant, que la fidélité respective a ses frontières. Le vassal pouvait s´opposer à la conduite ilégitime de son suzerain, même si ce serait son roi. « Sachsenspiegel » est donc le vrai miroir, qui réflète le monde du chevalier, qui ne s´intéresse pas aux novelles formes de la vie de ville. Depuis la deuxième moitié du 13e siècle cet œuvre fut traduite en tous les dialectes allemands et elle devint la base juridique des régions colonisées par les Allemands.

67

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Reflexia rytierstva v stredovekej sakrálnej ikonografii na Slovensku Miroslav Huťka

Nový životný štýl stredovekej nobility – rytiersky, sa postupne kreoval v priestore západnej Európy v priebehu 11. a 12. storočia1, kedy sa rodila nová podoba bojovníka – miles Christi, kresťanského bojovníka, ktorý svoje povolanie bojovať za vieru a zomrieť za Krista pokladal za hlavný cieľ svojho života. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov...“2. Samozrejme, že táto teória mala mnoho trhlín, ktoré vyplývali z každodennej reality, no ideál bol stanovený a schopnosť priblížiť sa k nemu bola individuálnou charakteristikou každého jednotlivca3. Pre vznik rytierstva ako takého mali veľký význam iniciatívy spojené s pax a treuga Dei4. Práve pod vplyvom tohto cirkevného hnutia a pod dojmom zosilnenej cirkevnej reformy 11. storočia a krížových výprav sa rodil fenomén nazvaný rytierstvo. Odvaha, statočnosť a vernosť vodcovi bojovej družiny bola už od nepamäti typická pre mnohé vojenských komunity, ale k vytvoreniu typickej rytierskej etiky tu nedošlo. No spojením týchto vlastností s ochranou slabých – pauperes v najširšom slova zmysle, teda nielen žien, starcov a detí, ale aj pocestných, chorých a najmä cirkevných predstaviteľov, bolo hlavnou hybnou silou, ktorá dala do pohybu zrod fenoménu – miles Christi5. Tento proces sa započal v priestore západnej 1

CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In: LE GOFF, J.: Středověký člověk a jeho svět. Praha: Vyšehrad, 1999, s.73 2 Jn 15, 13. Samozrejme, že v rytierskej kultúre nie je prítomný len tento prvok. Je to široký komplex mravných cností a ideálov, ktoré mal rytier teoreticky spĺňať. 3 K násiliu a rytierstvu pozri napríklad KAEUPER, R, W.: Chivalry and Violence in Medieval Europe. New York: Oxford University Press, 1999, s. 129-160 4 K tomu pozri bližšie napríklad GYÖRKÖS, A.: Isten békéje és treuga Dei a 11. századi Franciaországbana. In: Aetas, 2000, č. 3, (http://www.lib.jgytf.uszeged.hu/aetas/2000_3/2000_3-03.htm, 24. 11. 2004) , alebo OHLER, N.: Válka a mír ve středvěku. Jihočany: H and H, 2004, s. 319-325 5 CARDINI, F.: Válečník a rytíř..., s. 73; OHLER, N.: Válka a mír ve středvěku..., s. 157; IWAŃCZAK,W.: Po stopách rytířských příběhů. Praha: Argo, 2001, s. 7 a s. 199-212 alebo DUBY,G.: Die Ritter. München: Deutscher Taschenbuch, 2002, str.56-59; HUIZINGA, J.: Jeseň stredoveku. Bratislava: Tatran, 1990, s. 44; LE GOFF, J.– SCHMTT, J. C.: Encykolopédie středověku. Praha: Vyšehrad, 1999, s. 588-589

68

Európy, no najmä na území Francúzska a v severnom Taliansku, kde vodca milánskych patarénov Erlembald Cotty (+1075)6 vytvoril ideál rytiera (zástavník) svätého Petra (Vexillum Sancti Petri)7. Pod vplyvom kresťanstva sa bojovnícka etika, v tomto prípade už rytierska, obohatila o ďalšie cnosti ako rozvaha, miernosť, štedrosť, zdvorilosť (predovšetkým k ženám) atď.8 Rytierska kultúra sa v uhorskom prostredí udomácnila 9 prostredníctvom nového panovníckeho rodu, Anjouovcov . Rozvíjala sa však v špecifickom, uhorskom prostredí, v ktorom nemala svoje korene, bola alochtónna. Neexistoval tu lénny systém, ani vojenská povinnosť, ktorá by priamo vyplývala z držby pôdy atď. Je preto zaujímavé sledovať, ako uhorská šľachta preberá rytiersku kultúru. Bol to nepochybne zdĺhavý proces, ktorý sa započal už za vlády sv. Štefana I. (997-1038), od kedy máme prvé správy o prítomnosti zahraničných ťažkých jazdcov na kráľovskom dvore, i keď ešte nemôžeme hovoriť o rytieroch10. K urýchleniu tohto procesu došlo v 12. storočí napríklad aj usadením sa Johanitov v Uhorsku pred rokom 118611, no najmä vďaka snahe a úsiliu Belu III. (1172-1196), a jeho zahraničných manželiek najmä Margity Kapetovskej (Francúzskej), ktorá bola dcérou francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. (1137-1180)12.

6

Lexikon des Mittelalter 3, 2153-2154 CARDINI, F.: Válečník a rytíř..., s. 73 alebo VARŠO, I.: Pataria. Lombardské cirkevnosociálne reformné hnutie vo svetle kroniky milánskeho kanonika Arnulfa „Gesta archiepiscoporum Mediolanensium“. Medea, 1999, č. 3 (http://www.geocities.com/zbornik_medea/medeaIII/pataria.html, 24.11. 2004) 8 DUBY,G.: Die Ritter..., s. 60-63 9 HÓMAN, B. – SZEKFŰ, G.: Magyar Történt II..Budapest: Királyi Magyar Edyetemi Nyomda, 1938, s. 56-79 10 Napríklad v Obrázkovej kronike sa spomína opásanie sv. Štefana, na nemecký spôsob mečom v rieke alebo prítomnosť hosťa nemeckého pôvodu, Vencelína– SOPKO, J.: Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice: RAK, 1995, s. 32-33. Často krát aj v odbornej literatúre dochádza k stotožneniu ťažkého jazdca s rytierom, ako by išlo o synonymum. No v poznámke č. 8 sa hovorí o rytieroch, ktorých priviedla kráľovná Gizela do Uhorska, medzi inými aj spomínaného Vencelína. Ťažko však môžeme hovoriť o rytieroch v pravom slova zmysle. Aj kronika Vencelína pomenúva ako „hosť nemeckého pôvodu, veliteľ a vodca Vencelín“, teda nie rytier. K podobnému stotožňovaniu alebo prekrývaniu pojmov dochádza aj u R. Marsinu v práci KLEIN, B.- RUTTKAY, A:- MARSINA, R.: Vojenské dejiny Slovenska I. Bratislava: MOSR, 1993, s. 110, 131, 136 atď. 11 HUNYADI, Z.: Cruciferi dominus hospitalis per Hungariam et Sclavoniam. Aetas (Tórténettudományi folyóírat), 2002, č.4 (http://www.lib.jgytf.uszeged.hu/aetas/2002_4/2002-4-05.htm#P531_176002, 24. 11. 2004) 12 napríklad KONTLAR,L.: Dějiny Maďarska. Praha: Lidové noviny, 2001, str. 59, ktorý upozorňuje na význam aj iných cudziniek – manželiek kráľov (napríklad Gertrúda z Meránu atď.). Belo III. napríklad prijal na seba aj záväzok uskutočniť krížovú výpravu 7

69

Významným medzníkom pri formovaní rytierskeho stavu v Uhorsku bolo aj 13. storočie, ktoré bolo poznačené emancipáciou šľachty ako spoločenskej vrstvy13. Je to zároveň obdobie, kedy uhorská šľachta začína naplno preberať rytiersku kultúru, ktorá sa šíri ako móda vyšších spoločenských vrstiev14. Tento proces sa ešte zrýchli po prvom tatárskom vpáde do Uhorska (1241-1242), kedy Belo IV. (1235-1270) pristupuje k reorganizácii a reforme krajiny, a to aj povzbudzovaním šľachty k preberaniu rytierskej kultúry15. No k prijatiu rytierskej kultúry ako zložitého komplexu cností, erbov, turnajov, literatúry a najmä ochranou cirkvi alebo lepšie pauperes došlo až za vlády Karola I. Róberta (1308-1342)16. V roku 1326 napríklad založil rádu sv. Juraja, ktorý združoval uhorskú elitu17. Okrem jeho osobných skúseností, to boli najmä jeho dvorania, ktorých si priviedol zo sebou z Neapolska a uhorskí šľachtici, ktorí pôsobili v jeho diplomatických službách. Cieľom našej práce je priblížiť odraz rytierskej kultúry v Uhorskom stredovekom prostredí, ktorý sa prejavil vo výtvarnom umení. Problém slovenskej ikonografie alebo lepšie obrazových tém je v jej nejednoznačnosti, ktorá vyplýva z veľkého časového odstupu, kedy diela vznikli a kedy prichádza k ich výkladu18. Je to problém metodologický, filozofický aj kultúrno-historický. Ktoré témy však môžeme označiť ako rytierske? Obrazové témy, ktorým boli prisudzované rytierske vlastnosti a boli spájané s rytiermi, môžeme rozdeliť do troch hlavných skupín. V prvej, najväčšej, sa nachádzajú svätci, ktorí sú priamo spojení s ideálom kresťanského bojovníka. Kresťanská ikonografia pozná veľké množstvo svätcov, bojovníkov, ktorí boli priamo alebo nepriamo spájaní s bojom so zbraňou v ruke za kresťanské ideály. Ide najmä o svätých: Juraja, Theodora, Mercuria a Demetria19. S rytierstvom sa taktiež spájajú bojovníci, ktorí sa pre vieru v Krista vzdali „meča“ a oddali sa „krížu“ a životu v ústraní. Boli to

13

napríklad vydanie Zlatej buly v roku 1222 alebo 1267 kedy začali fungovať v Stoličnom Belehradské tzv. súdne dni Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Bratislava: Veda, 1986, s. 262-271 14 KURCZ, Á.: Lovagi kultúra Magyarországon a 13-14. században. Budapest: Akadémiai Kaidó, s. 12-13 15 KURCZ, Á.: Lovagi kultúra..., s. 261-262 16 HÓMAN, B. – SZEKFŰ, G.: Magyar Történt II...., s. 56-79 17 GRAUS, I.: Laické rytierske rády v Uhorsku 14-20. storočí. In: Vojenská história 1999, č. 2, s. 3-25 alebo popularizačný článok GRAUS, I.: Tajomní rytieri sv. Juraja. Po stopách najstaršieho laického rytierskeho rádu. In: Historická revue, 1996, č. 8, s. 5-6. 18 GERÁT,I.: Stredoveké obrazové témy na Slovensku. Bratislava: Veda, 2001, s.13 19 CARDINI, F.: Válečník a rytíř..., s. 74

70

napríklad svätý Martin alebo svätý Gerard z Aurillaku20. Na týchto, často krát vybájených postavách, vyrástli generácie vrcholného a najmä neskorého stredoveku. Títo svätci dopomohli k vzniku tzv. rytierskych kráľov, ako napríklad Ľudovít IX., Ľudovít I. z Anjou alebo Karol Smelý atď. V uhorskom prostredí sa rytierske cnosti pripisovali trojici svätých kráľov: Štefanovi, Ladislavovi a kráľovičovi Imrichovi.

Obr. 1 Sv. Juraj, Hronský Beňadik (podľa RUTTKAY, A.: Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jarhunderts in der Slowakei II. In: Slovenská Archeológia, 1976, č. 2, s. 303)

Druhú skupinu v obrazových témach tvorí postava, ktorá v úlohe vojaka – bojovníka uznáva víťazstvo Krista na kríži. Táto postava nenesie v sebe rytierske cnosti, ktoré napríklad majú rytierski králi, ale podrobením sa Kristovi, uznaním jeho božskej prirodzenosti stelesňuje súdobý ideál pokory a poslušnosti voči Bohu. Ide o stotníka Longína, ktorý pod krížom vyriekne známe slova „On bol naozaj boží Syn“21. Tým sa z vojaka, ktorý sa podieľal na Kristovej smrti, stáva pokorný veriaci, ktorý skláňa svoju hlavu pred veľkosťou Boha22. Do tejto postavy boli znázorňované aj významné osobnosti, ako napríklad na obraze Ukrižovania od Tomáša z Kluže z roku 1427 z Hronského Beňadiku, kde sa nachádza pravdepodobne portrét Žigmunda Luxemburského (1387-1437)23. Tretiu skupinu, v ktorej sa môžeme stretnúť s rytierskymi námetmi v sakrálnom umení tvoria náhrobné platne. Tie zahŕňajú širokú škálu 20

CARDINI, F.: Válečník a rytíř..., s. 73 Mt. 27, 54 22 VORAGINE, de J.: Legenda Aurea. Praha: Vyšehrad, 1984, s. 131 23 DVOŘÁKOVÁ. D.: Rytier a jeho kráľ (Sitibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský). Budmerice: RAK, 2003, s.19 Príčinou nemuselo však byť len to, že táto postava sa stotožňuje s rytierskymi ideálmi, ale aj to, že to bol veľmi čestný námet, často frekventovaný a umiestňovaný na centrálnych miestach. Pozri taktiež BARTLOVÁ, M.: Skulptúra a tabuľové maliarstvo 1400-1470. In: BURAN, D.(ed): Gotika...,s. 257-258 21

71

námetov, od heraldických až po figurálne, ktoré, čo sa týka symboliky, sú najbohatšie24. Aj pri nich môžeme pozorovať námetovú pestrosť, i keď sa na prvý pohľad môžu zdať podobné. Do akej miery však obrazové témy reflektovali reálnu skutočnosť? Je to otázka, na ktorú sa dosť ťažko hľadá uspokojivá odpoveď. Máme totiž pomerne málo hodnoverných správ o čase vzniku jednotlivých umeleckých diel a len na základe umelecko-historického výskumu môžeme zhodnotiť, do akej miery vychádzali práce zo skutočnej reality. Je totiž možné stále predpokladať prítomnosť historizujúceho momentu aj v stredovekom výtvarnom umení. Ako príklad možno uviesť tvorbu majstra Pavla z Levoče alebo epitaf Krištofa Thurzu, taktiež v Levoči, ktorý sa nechal zobraziť v historizujúcej zbroji, o čom sa ešte zmienime25. Otázku historizmu však zatiaľ ponecháme bokom. Zobrazovanie bojových scén typu Ladislavskej legendy, svätého Juraja, Štefana a Imricha alebo náhrobných platní súvisí s prenikaním rytierskej kultúry do uhorského prostredia. Práve rytieri sa radi kochali v imaginárnych bitkách, bojových scénach a nechávali sa uniesť do sveta fantázie, ako na to upozornil G. Dube26. Túto skutočnosť si môžeme všimnúť na ladislavskej legende v Rákoši, ktorá je viac-menej redukovaná len na samotný boj a chýba napríklad unesená dievčina27, alebo na legende v Ponikách, ktorá je veľmi drastická až morbídna, pričom sa pod kopytami koní váľajú odťaté hlavy a končatiny ľudí. Najstarším sakrálnym prejavom prenikajúcej rytierskej kultúry je nástenná maľba v rotunde Dvanástich apoštolov v Bíni28. Je tu vyobrazený adorujúceho križiaka, ktorý kľačí pred Madonou. Ide o votívny obraz predstavujúci donátora, ktorý vznikol pravdepodobne z vďaky za návrat z krížovej výpravy, ktorú organizoval Ondrej II. v rokoch 1217-121829. Podľa hlavných znakov tohto výjavu, križiaka kľačiaceho pred Madonou, 24

ENGEL, P.– LŐVEI, P.– VARGA, L.: Grabplatten von ungarischen Magnaten aus dem Zeitalter der Anjou-König und Sigismunds von Luxemburg. Acta historiae artium Hungariae, č. 30, 1984, s. 33-63; VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary Art in medieval Hungary. In: Acta Historiae Artium Hungariae, 1990-1992, č. 2, s.115-167; HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky rané renesance na Slovensku a Moravě. In: ARS, 2002, č.1-3, s.110-133 25 K Majstrovi Pavlovi bližšie pozri napríklad NOVOTNÁ, M. a kol.: Majster Pavol z Levoče. Levoča: Spišské múzeum, 1991 26 DUBY, G.: Umění a spoločnost ve středověku. Praha – Litomyšl: Paseka, 2002, s. 73 27 GERÁT, I.: Naratívny cyklus zo života sv. Ladislava v ikonografickom programe gemerských kostolov (poznámky ku vzťahu obrazov k textom). In: ARS, 1996, č. 1-3, s. 39-41 28 DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba na Slovensku. Praha: Odeon, 1978, s. 77; TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku. Bratislava: (bez vydavateľstva) 1988, s. 33 29 ku krížovej výprave pozri napríklad CHMEĽOVÁ, J.: Uhorská krížová výprava do Svätej zeme pod vedením kráľa Ondreja II. v r.1217-1218. Medea 2000, č.4 (http://www.geocities.com/zbornik_medea/medeaIV/kriziaci.html. 24, 11. 2004)

72

zahaleného v plášti s prilbou pri nohách, ešte nemôžeme celkom hovoriť o rytierskej symbolike, i keď niektoré znaky, ako spojenie vojenskej služby s náboženským pozadím, už môžeme pozorovať. Akýmsi prototypom rytierskeho bojovníka, ako sme už spomenuli, bol svätý Juraj. Prívlastok rytiersky získal vďaka stredovekej legende o jeho boji s drakom v Líbyi pri meste Silena. Život v tomto meste znepríjemňoval drak, ktorého si obyvatelia mesta „udobrovali“ tým, že mu denne dávali jednu ovcu a jedného človeka, ktorých drak potom zožral. Po tom, ako prišiel rad na kráľovu dcéru, sa náhodou objavil svätý Juraj a draka zabil30. V tomto príbehu sú stelesnené skoro všetky rytierske cnosti: odvaha, statočnosť, chrabrosť, no najmä ochrana pauperes (v tomto prípade princeznej) a šírenie kresťanskej viery. Obyvatelia mesta boli Jurajom totiž vyzvaní, aby sa nechali pokrstiť. Až potom hrdina zabil draka, pretože ten ho dovtedy po prehratom súboji len poslušne nasledoval. Jurajovu veľkodušnosť vidíme v tom, že peniaze, ktoré mu kráľ daroval za záchranu jeho dcéry, rozdal chudobným. S vyobrazením svätého Juraja sa stretávame na rôznych miestach. Medzi najstaršie patrí otlačok pečate poľského kniežaťa Boleslava V. Cudného (1243-1279) na bronzovej krstiteľnici v Spišskom Podhradí. Krstiteľnica síce pochádza až z druhej Obr. 2 Sv. Juraj, Čerín (foto M. Huťka) polovice 15. storočia, no pečať je z druhej polovice 13. storočia31. Ďalšie scény so svätým Jurajom môžeme nájsť v Čeríne32, Zolnej33, Ponikách, Levoči34, Rimavskej Bani35, Turíčkách36, Jáku37, Szentsimon38Šamoríne atď.39 30

VORAGINE, de J.: Legenda Aurea..., s. 156-160 alebo MINÁRIK, J. (ed.): Z klenotov staršieho slovenského písomníctva I. Bratislava: Slovenský Tatran, 1998, s. 69-72 (ide len o prepis Legendy Aurei). K životopisu sv. Juraja porovnaj aj ONDRUŠ, R.: Blízky Bohu i ľuďom. Bratislava: Tatran, 1991, s. 147-148 a k jeho martýriu TRUCHLÝ, A.HAVLÍČEK, V.-KOLLÁR, M,: Životy svätých a svätíc božích. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907, s. 340-342. Tu sa nachádza správa, že boj sa odohral v meste Bejrút 31 Súpis pamiatok na Slovensku III. Bratislava: Obzor, 1969, s. 164 32 DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba..., s. 86. 33 RAGAČ, R.: Nález gotického dvojkríža v Zolnej. In: Pamiatky a múzeá, 2004,č. 2, s. 22-23 34 HOMOLKA, J.: Gotická plastika na Slovensku. Bratislava: Tatran, 1972, s. 264-337

73

Najhodnotnejší cyklus sa nachádza v Hronskom Beňadiku. Skladá sa z dvoch obrazov, ktoré sú zoradené opačne, pretože cyklus sa číta z prava do ľava. Na prvej scéne (pravej) je svätý Juraj znázornený ako bojuje s drakom za ustavičnej modlitby princeznej. Na druhej scéne (ľavej) je svätec, ktorý v sprievode porazeného draka vstupuje do mesta. Drak v tomto prípade symbolizuje satana z Apokalypsy: „A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan...“40 alebo „A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlave sedem diadémov“41. Drak ako symbol zla, znepríjemňuje život obyvateľom mesta a svojim dychom, ktorý je jedovatý, otravuje vzduch42. Dych je symbolom duch. Dychom Ježiš predal apoštolom dar Duch svätého „Keď to povedal dýchol na nich a hovoril: Prijímate Ducha svätého“43. V tomto prípade však ide o zlého ducha, ducha diabla. V prenesenom zmysle slova tu môžeme hovoriť aj o duchu pohanstva, proti ktorému svätý Juraj bojoval. Jeho martýrium hovorí, že na jeho modlitbu zostúpil oheň z neba a zničil pohanský chrám44. A v takomto zmysle môže byť vnímaný aj jeho boj z drakom, pretože po jeho skončení vyzýval obyvateľov mesta, aby sa dali pokrstiť a následne na to draka zabil mečom. Preto nemohli obyvatelia mesta zabiť draka, nakoľko to mohol urobiť iba kresťan s čistým a odvážnym srdcom45. Drak je totiž úhlavným nepriateľom nasledovníkov Krista – kresťanov. „Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázanie a majú Ježišovo svedectvo“46. Svätý Juraj je zároveň stotožnený so Archanjelom Michalom. Nesie jeho znak (meč) a prenáša Michalov boj z neba na zem: „Na nebi sa strhlo boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi...“47. V súvislosti z Jurajovým bojom a jeho ikonografickým zobrazením sa vynára ešte jedna otázka. Skoro všetky výjavy, ktoré sú u nás zachované, 35

TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri. Bratislava: Tatran, 1989, s. 180-181 TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku..., s. 107-108 37 RADOCSAY, D.: Wandgemälde im Mittelalterlichen Ungarn. Budapest: Corvin, 1977, s. 148 38 RADOCSAY, D.: Wandgemäldd..., s. 176; TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri..., s. 184 39 k Jurajovi ďalej pozri GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 253-254 40 Zjv.12, 9 41 Zjv. 12, 3 42 k symbolike draka pozri napríklad ROYT, J.-ŠEDINOVÁ, H.: Slovník symbolů (Kosmos, příroda a člověk a křesťanské ikonografii). Praha: Mladá fronta, 1998, s. 183-184 43 Jn. 20, 22 44 VORAGINE, de J.: Legenda Aurea..., s. 156-160 k martýriu aj TRUCHLÝ, A.HAVLÍČEK, V.-KOLLÁR, M,: Životy svätých..., s. 340-342 45 VORAGINE, de J.: Legenda Aurea..., s. 156-160 46 Zjv. 12, 17 47 ROYT, J. – ŠEDINOVÁ, H.: Slovník symbolů..., s. 183 36

74

znázorňujú len samotný boj s drakom a nie jeho zabitie. Juraj bojuje na koni, v brnení, s kopijou pevne uchopenou v podpazuší, na spôsob boja ťažkej jazdy, ale draka podľa legendy zabil mečom až potom, keď sa dal kráľ a jeho dvorania pokrstiť. Kopija je často zabodnutá do dračej papule a len v Spišskej Sobote je zlomená a Juraj sa chystá mečom zabiť raneného draka. Ide teda len o znázornenie scény boja a nie konečného (záverečného) zabitia draka (zla – diabla). Symbolizuje teda pravdepodobne duchovný boj v zmysle „pugno spiritatis“ ustavičného zápasu ľudskej duše s pokušením a hriechom. V Uhorsku bola legenda o svätom Jurajovi zatienená jednou udalosťou zo života svätého Ladislava I. (1077-1095)48. Je pochopiteľné, že tento regionálny svätec našiel obľubu v Uhorskom prostredí, s ktorým je spätý. Udalosť, ktorá bola základom vzniku stredovekej legendy sa odohrala v roku 1068, kedy do Uhorska vtrhli Kumáni. Strhol sa krutý boj, v ktorom vojsko kráľa Šalamúna a vojvodov Gejzu a Ladislava zvíťazilo49. Počas bitky si svätý Ladislav všimol, že jeden pohan si odnáša na koni „prekrásnu uhorskú devu“. Preto, vtedy ešte len vojvoda, sa na svojom Obr. 3 Sv. Juraj, Levoča (foto koni menom Zug vydal prenasledovať Pamiatková správa, Levoča) Kumána. Po následnom boji Kumánovi preťal šľachu a usmrtil ho50. Tento motív nechal v prvej polovici 14. storočia vzniknúť unikátnemu cyklu tzv. ladislavskej legendy. Jej rozšírenie súvisí s konsolidáciou pomerov v Uhorsku a s upevnením novej panovníckej dynastie Anjouovcov51. Obrazová legenda sa od kronikárskej správy do určitej miery líši. Skladá sa

48

k životu svätého Ladislava sa viaže legenda MARSINA, R.: Legendy stredovekého Slovenska. Budmerice: RAK, 1997, s. 125-135. K jeho liturgickému významu pozri napríklad TRUCHLÝ, A.– HAVLÍČEK, V.– KOLLÁR, M,: Životy svätých..., s. 553-555 49 KONTLER, L.: Dějiny Maďarska. Praha: Lidové noviny, 2001, s. 50 50 SOPKO, J.: Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice: RAK, 1995, s. 39; LÁSZLÓ, G.: A Szent László-legenda középkori falképei. Budapest: 1993, s. 13-17 51 TOGNER, M.: Monumentálna nástenná maľba na Spiši 1300-1550. In: ARS, 1990, č. 2, s. 107-108.

75

z niekoľkých bojových scén, ktorých počet je premenlivý52. Prvá scéna, v klasickom podaní tejto legendy, je požehnanie a výjazd vojska do boja. Túto scénu môžeme nájsť napríklad v Gelence (Gelinţa v Rumunsku), v Homoródszentmárton (Martinş Rumunsko) alebo v redukovanej podobe v Rimavskej Bani a Liptovskom Svätom Ondreji, kde sa plynule spája s druhou scénou, ktorá znázorňuje boj medzi vojskami Uhrov a Kumánov, napríklad v Kraskove alebo Rákoši. Treťou scénou je jazdecký súboj medzi svätým Ladislavom a Kumánom, ktorému za chrbtom sedí unesená dievčina Ladiva. Napríklad vo Veľkej Lomnici má Kumán kopijou prerazenú hruď,. Štvrtou scénou je pästný súboj, akási pasovačka, pričom Ladiva pretína Kumánovi šľachu na nohe, napríklad v Ponikách. Piatou scénou je konečné víťazstvo Ladislava nad Kumánom a jeho sťatie Ladivou, napríklad vo Vítkovciach, Maksy – Moacşa v Rumunsku. Poslednou, šiestou scénou, je odpočinok svätého Ladislava po boji v lone zachránenej dievčiny, napríklad v Žehre53. Rozšírenie tohto cyklu súvisí s nástupom novej dynastie na uhorský trón a ako poukázal M. Togner pravdepodobne aj s brannou funkciou a s pokusom nadviazať na kontinuitu vlády s prechádzajúcou vymretou dynastiou Arpádovcov54. I. Gerát zasa hovorí o ideologickej transformácii, pričom zdôrazňuje funkciu tohto cyklu, ktorého objednávateľom boli aristokratickí vlastníci dedín vo vzťahu k ich roľníckemu obyvateľstvu55. Aký je však vzťah tohto cyklu k rytierstvu a k rytierskej kultúre? Karol Róbert sa programovo pokúšal rozširovať rytiersku kultúru Obr. 4 Sv. Ladislav, Veľká v Uhorsku a na tento účel slúžil aj Lomnica (foto M. Huťka) ladislavský cyklus. Preto aj objednávateľom prvého, zatiaľ známeho 52

Ich počet sa pohybuje od 3 napríklad vo Veľkej Lomnici do 7 v Bántorny (Turnišče v Slovinsku). Tu sú však znázornené aj iné výjavy zo života sv. Ladislava. Bližšie pozri LÁSZLÓ, G.: A Szent László-legenda középkori falképei..., s. 57-181 53 LÁSZLÓ, G.: A Szent László-legenda középkori falképei..., s. 57-181. K ladislavskému cyklu pozri aj GERÁT, I.: Willehalm und Ladislaus – Liebe und Kampf in Text und Bild. In: ARS, 1998, č. 1-3, s. 49-94 54 TOGNER, M.: Monumentálna nástenná maľba na Spiši..., s. 107-108 55 GERÁT, I.: Naratívny cyklus zo života..., s. 11- 55, k ideologickej transformácii napríklad s. 32-33

76

cyklu vo Veľkej Lomnici, bol šľachtic Kakaš pôsobiaci na kráľovskom dvore56. Námet tohto cyklu vychádza pravdepodobne z dvoch zdrojov57. Prvým z nich je udalosť zo života svätého Ladislava, ktorá však bola modifikovaná a pretvorená do novej podoby. Ide najmä o postoj dievčiny Ladivy, ktorá v kronike vystupuje ako osoba, ktorá prosí Ladislava, aby ušetril život Kumána a o odpočinok víťaza súboja v lone dievčiny, ktorý sa vyskytuje iba na obrazovom cykle. Druhým inšpiračným zdrojom pre vznik ladislavskej legendy bola pravdepodobne legenda o svätom Jurajovi. Nachádzame tu totiž mnoho spoločných znakov. Zlo (draka) tu stelesňuje Kumán, ktorý je zároveň pohanom, plieniteľom krajiny a únoscom panny. Predstavuje zároveň hriech (chlipnosť, smilstvo, násilnosť). Proti nemu stojí jeho protivník, spravodlivý, čestný, chrabrý bojovník svätý Ladislav, ktorý je zároveň kresťanom. Dochádza k vzájomnému boju, jazdeckému súboju, v ktorom svätý Ladislav prebodne súpera kopijou, podobne ako to urobí svätý Juraj s drakom. Kumán však po tomto prebodnutí nezomiera, podobne ako drak v prípade svätého Juraja. Kumán žije a tak je nutný aj pästný súboj, v ktorom Ladislavovi pomáha Ladiva, ktorá mu pretne šľachu na nohe a až tak je porazený. Nakoniec dôjde k poprave porazeného sekerou (Vítkovce, Poniky, Bántornya – Turnišče v Slovinsku a.i.), ale oveľa častejšie šabľou, teda zbraňou samotného Kumána. Popravu vykoná buď Ladislav (Švábovce), alebo ako je tomu v drvivej väčšine, samotná unesená Ladiva58. Opäť sa tu stretávame s bojom v dvoch rovinách. Po prvé je to boj proti pohanstvu, ktoré stelesňujú Kumáni. Po druhé je to duchovný zápas, boj proti zlu a hriechu. Tento zápas je dlhodobý a má viacero podôb. Preto bol boj taký dlhý a preto bolo Kumána potrebné zabiť na dvakrát, aj v jazdnom súboji, aj sťať ho šabľou. Príznačná je zároveň aj posledná scéna odpočinku víťaza v lone dievčiny, ktorá tu pravdepodobne stelesňuje cirkev, Kristovu nevestu, v ktorej lone nachádza duša odpočinok po ťažkých životných zápasoch. Zároveň cirkev pomáha človeku na ceste ku spáse, podobne ako Ladiva pomohla Ladislavovi. Vo Vítkovciach dokonca na záverečnej scéne dvaja anjeli prinášajú korunu odpočívajúcemu víťazovi59. Kresťanský aspekt tejto maľby ešte podčiarkuje dvojkríž, ktorý má svätý Ladislav namaľovaný na štíte ako erbové znamenie, napríklad na cykle v Kraskove. 56

TOGNER, M.: Monumentálna nástenná maľba na Spiši..., s. 103 alebo tiež GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 266 57 Analýze tejto témy sa venuje vo svojej najnovšej štúdii GERÁT, I.: Ladislavské cykly, pohanstvo a národná tradícia – pokus o bilanciu jednej vedeckej diskusie. In: Pohanstvo a kresťanstvo. (zostavovatelia KOŽIAK, R. – NEMEŠ, J.), Bratislava: Chronos, 2004, s. 227-233 58 GERÁT, I.: Naratívne nástenné cykly vo vidieckom prostredí. In: BURAN, D. (ed.): Gotika. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2003, s. 148-159 59 GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 268

77

Zároveň tento súboj predstavuje cnosti, ktoré by rytierovi nemali chýbať. Predovšetkým odvaha. Ladislav sa aj napriek ťažkému zraneniu šípom vydáva prenasledovať únoscu60. Statočne bojuje a neváha riskovať svoj život, aby zachránil „slabú“ dievčinu z rúk chlipného pohana. Je tu podobne ako v prípade svätého Juraja prítomný aj ženský prvok, čo pridáva cyklu na napätí. V súvislosti s ladislavskou legendou sa vynárajú aj otázky vzťahu obsahu k forme, ktorou boli na Slovensku vo väčšine prípadov vidiecke kostoly, ako na to upozornili Milan Togner alebo Ivan Gerát61. Ide o vymedzenie miesta cyklu v rámci koncepcie trojakého ľudu, pričom roľníkom mala byť dávaná na vedomie ochranná funkcia, ktorú im poskytujú zemepáni vykonávaním svojej vojenskej činnosti. Faktom však zostáva, že objednávateľmi týchto cyklov boli pravdepodobne vždy aristokrati, ktorí týmto dávali najavo svoju funkciu v spoločnosti – chránenie slabých a obrana kresťanstva. Preto sa ladislavský cyklus vyskytuje najmä na vidieku a v mestskom prostredí viac-menej absentuje, pretože tu boli objednávateľmi umeleckých diel poväčšine mešťania. Svätého Ladislava môžeme nájsť aj samostatne, nie ako súčasť naratívneho cyklu, s atribútmi sekerou, niekedy štítom s dvojkrížom. Môžeme ho nájsť na maľbách v Siklósy (Maďarsko)62, Veleméry (Maďarsko)63, Rákoši64, Spišskej Kapitule na oltári Usnutia Panny Márie65 atď. S vyobrazením svätého Ladislava sa často stretávame aj v spojení s dvojicou uhorských svätých panovníkov Štefanom a Imrichom. Často sa o nich hovorí ako o troch svätých kráľoch, i keď Imrich kráľom nebol. Ide tu zrejme o reminiscenciu na biblických troch kráľov66. Spoločne ich môžeme nájsť na plastikách z Dómu sv. Alžbety z Košíc alebo na hlavnom oltári v kostole sv. Martina v Spišskej Kapitule67.

60

SOPKO, J.: Kroniky stredovekého Slovenska..., s. 39 TOGNER, M.: Monumentálna nástenná maľba na Spiši..., str. 107-108; GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 268- 269; GERÁT, I.: Naratívny cyklus zo života sv. Ladislava..., s. 34 62 RADOCSAY, D.: Wandgemälde..., s. 69 63 RADOCSAY, D.: Wandgemälde..., s. 180 64 TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri..., s. 180 65 CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre na Slovensku. Bratislava: Tatran, 1989, s. 77 66 GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 165 67 Súsošia z košického dómu je umiestnené v Maďarskej národnej galérii: MOJZER, M.: A Magyar nemzeti Galéria (régi gyűjteményei) Budapest: Corvina,1984, tab. 82; Spišskej Kapitule – hlavnom oltári sv. Martina CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre..., s. 77 alebo FAJT, J.: Medzi dvorom a mestom. Maliarstvo na Spiši okolo roku 1500 a magnátska rodina Zápoľských. In BURAN, D.(ed): Gotika..., s. 399-427 61

78

Svätý Štefan a Imrich sú uhorskí svätci, o ktorých svätorečenie sa postaral práve Ladislav v roku 108368. Ide o ideologických svätcov, ktorí mali reprezentovať uhorskú štátnosť. Svätý Štefana a jeho syn Imrich bývajú znázorňovaní ako rytierski králi, väčšinou vždy s brnením, až na princa Imricha, ktorému chýbajú kráľovské insígnie, najmä koruna69. S vyobrazením svätého Štefan sa stretávame na maľbách v Rákoši70, Žehre71, a podobne, pričom nie vždy sa môžeme stretnúť s tým, že obidvaja svätci sú znázornení spoločne. Jedným z mála príkladov sú Matejovce72. Zaujímavým je zobrazenie svätého Štefana, na votívnom obraze spolu sa donátorom v Čeríne73. Ten však paradoxne nie je znázornený kľačiaci, ako tomu býva v drvivej väčšine prípadov (napríklad Martin74), ale po stojačky. Donátor je síce v porovnaní so Štefanom menší, no aj tak je to prejav istej sekularizácie. Zaujímavé je aj to, že ten je zobrazený ako panoš, nie ako rytier, čo zrejme odzrkadľovalo jeho spoločenské postavenie. Ďalším svätcom, ktorého znázorňovali v stredoveku ako rytiera, bol svätý Florián. Jeho martýrium tvrdí, že slúžil ako vojenský veliteľ v Lorchu. Tu podstúpil pre kresťanskú vieru počas vlády cisára Diokleciána mučenícku smrť utopením v rieke Emži75. Ako taký sa stal ochrancom pred požiarom, Obr. 5 Sv. Ladislav, Poniky (foto M. Huťka) suchom a povodňami. Bol preto v stredoveku pomerne populárny v mestskom prostredí. S jeho vyobrazením sa môžeme stretnúť v Spišskej Sobote76, Ponikách a Liptovskom Mikuláši77. 68

KONTLER, L.: Dějiny Maďarska..., s. 50 Ku ich životu pozri napríklad MARSINA, R.: Legendy stredovekého Slovenska..., s. 23121 70 DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba..., s. 133 71 DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba..., s. 174 72 CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre..., s. 60, 132 alebo GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 166-170; GERÁT, I.: Naratívny cyklus zo života..., s. 42 73 GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 168. Ten na strane 169 nesprávne identifikoval svätca ako sv. Ladislava. 74 DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba..., s. 124-125 75 TRUCHLÝ, A.-HAVLÍČEK, V.-KOLLÁR, M,: Životy svätých a svätíc božích..., s. 372375 alebo GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 155-156 76 CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre..., s. 82 77 BIATHOVÁ, K.: Maliarske prejavy stredovekého Liptova. Bratislava: Tatran, 1983, s. 157 69

79

So svätým Jurajom a Ladislavom môžeme stotožniť ďalšieho bojovníka za Krista, Archanjela Michala78. Jeho úloha vychádza zo Zjavenia apoštola Jána, ako sme už o tom hovorili vyššie. Michal stojí na čele božieho vojska v boji proti satanovi – diablovi. Bol preto považovaný v stredoveku za prvého rytiera79. V ikonografickom programe však túto jeho úlohu preberajú svätí bojovníci – Juraj a v Uhorsku najmä Ladislav. Michal je preto znázorňovaný ako bytosť „zhodnocujúca kvalitu“ ľudskej duše – váži na váhach ľudskú dušu (Psychostáza). V tejto úlohe nemusí mať bezprostredne oblečenú ochrannú zbroj ako rytier a nie vždy má v ruke veľký meč, niekedy s náznakmi plameňa (Kraskovo). V „civile“ sa s ním môžeme stretnúť napríklad na maľbách v Porúbke80, Kvačanoch81, Veleméry (Maďarsko)82 alebo na oltár Archaniela Michala v Spišskej Kapitule83 atď. V ochrannej zbroji sa Michal objavuje napríklad v Levoči alebo v Kraskove84, dokonca v prípade nástennej maľby v Šiveticiach sa môžeme stretnúť aj s fantastickou zbrojou, ktorá nemá funkčný význam a je iba Obr. 6 Sv. Štefan s donátorom, výplodom fantázie tvorcu obrazu85. Čerín (foto M. Huťka) Ako rytier je zobrazený aj zmŕtvychvstalý vojaka, ktorý pochádza z obrazového cyklu svätej Márie Magdalény na jej oltári vo farskom kostole v Banskej Bystrici86 alebo manžel sv. Alžbety, ktorý odchádza na krížovú výpravu na hlavnom oltári v Dóme svätej Alžbety v Košiciach87. Vo vyjadrení rytierskych cností v sakrálnych obrazových témach má svoje miesto aj stotník Longín (Longínus), ktorý stál pod Kristovým krížom. Okolo jeho života sa vytvorila legenda, ktorá hovorí o zázračnom uzdravení 78

Lexikon des Mittelalter 6, 593-594 GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 84 80 DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba..., s. 131 81 TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku..., s. 58-59 82 RADOCSAY, D.: Wandgemälde..., s. 180 83 CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre..., s. 76 84 DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba..., s. 106-111 85 o maľbe bližšie pozri TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku..., s. 100 86 CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre..., s. 26 87 SUCKALE, R.: Maľby retabula hlavného oltára v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. In: BURAN. D.(ed.): Gotika..., s. 364-373 79

80

slabozrakého stotníka po tom, ako prebodol mŕtveho Krista a z otvoreného boku vyšla krv a voda. Tá potom vyliečila jeho slabozrakosť. Neskôr sa vzdal vojenskej služby a ukončil svoj život martýrskou smrťou88. V jeho postave sa stretávajú niektoré rytierske cnosti. Predovšetkým bol vojakom, veliteľom kohorty, ktorý síce viedol Krista na popravisko a strážil jeho kríž, no po udalostiach, ktoré sa odohrali v súvislosti s jeho smrťou, zvolal: „On bol naozaj Boží Syn“89. Tento fakt sám o sebe veľa nehovorí, no môžeme v ňom rozpoznať múdrosť úsudku a odvahu vyjadrenia svojho názoru proti väčšinovému presvedčeniu, ktoré tvrdilo, že ten človek bol zločinec. Tento vojak sa stáva jedným z prvých ľudí obrátených na kresťanskú vieru (obrátený pohan, obrátený vojak) a údajne statočne niesol Kristove znamenie až na scénu svojho martýrstva. Stotník teda predstavuje reprezentanta Kristovho vojska, armády vyznávajúcej kresťanské hodnoty. Preto sa aj napríklad Žigmund Luxemburský nechal zobraziť na oltári Ukrižovania od Tomáša z Kluže ako stotník vo chvíli vyrieknutia osudnej vety. V uhorskom prostredí sa vyskytujú vyobrazenia stotníka v niektorých kompozične rozsiahlejších cykloch Ukrižovania. Stotník má niekedy oblečenú ochrannú zbroj ako napríklad na hlavnom oltári v kostole sv. Jakuba v Levoči90, v Chyžnom91, v Pukanci92, na tabuľovej maľbe z Hlohovca93 alebo na severnom portály dómu svätej Alžbety v Košiciach94 atď.95 Je zaujímavé, že s postavou Logína sa stretávame pomerne málo v nástennom maliarstve a oveľa častejšie v tabuľovej maľbe a v sochárstve. Na nástennej maľbe je to v Šiveticiach z konca 13. storočia, ale potom až Obr. 7 Sv. Juraj a sv. Florián, Poniky (foto M. Huťka) 88

VORAGINE, de J.: Legenda Aurea..., s. 131. K Longínovi ďalej tiež napríklad GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 226-227 89 Mt, 27, 54 90 CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre..., s. 50 91 CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre..., s. 39 92 HOMOLKA, J.: Gotická plastika na Slovensku..., obr. 38-39 93 BARTLOVÁ, M.: Skulptúra a tabuľové maliarstvo 1400- 1470. In: BURAN, D.(ed): Gotika..., s. 258 94 BAKOŠOVÁ, I.: Reliéfna výzdoba severného portálu dómu sv. Alžbety. In: ARS, č. 1, 1982, s. 30-55 95 K ďalším lokalitám patria: Bardejov , a Budapešť – Historické múzeum RADOCSAY, D.: Wandgemälde..., obr. 14

81

z 15. storočia: Ludrová96, Nyirbéltek (Maďarsko)97 alebo Nagyszeben (Maďarsko)98 atď. V týchto lokalitách navyše stotník sedí na koni, čím sa zdôrazňuje jeho nadradené postavenie nad ostatnými postavami scény. Poslednou skupinou námetov s rytierskou tematikou v sakrálnom výtvarnom umení sú sepulkrálne pamiatky. Ide najmä o figurálne náhrobné platne, na ktorých sa nechávali znázorňovať významní šľachtici ako rytierski bojovníci99. Ich rytierskosť mali zdôrazniť početné symbolické znaky, ktoré sa na týchto náhrobkoch nachádzali. Epitafy boli akýmisi „výkladnými skriňami“ rytierstva, obrazom moci, sily a bohatstva rodu a rytierskej hrdosti na svoje spoločenské postavenie, výrazom zvláštneho miesta, ktoré rytierstvo zaujímalo v koncepcii stredovekej spoločnosti. Zároveň predstavovali rozvoj individuality, ktorý nastal v 15. storočí a súvisel sa prenikaním nového životného štýlu do stredovekej spoločnosti100. Typovo najstarším figurálnym náhrobkom je epitaf Mikuláša Gorjanskeho (+1386). Mŕtvy má zopnuté ruky na hrudi, pod hlavou vankúš. Na pravej strane od hlavy má erbový štít a na ľavej vedrovú prilbu s klenotom otočenú nadol. Pod nohami akúsi trávu. Symbolika je pomerne chudobná a výjav pravdepodobne predstavuje reálnu skutočnosť pohrebného obradu101. Ďalším náhrobkom je platňa Stibora I. zo Stiboríc z rokov okolo 102 1414 . Tento náhrobok je však veľmi poškodený. Jeho podobu môžeme z časti rekonštruovať na základe epitafu jeho rovnomenného syna Stibora zo Stiboríc mladšieho z rokov okolo 1434, ktorý má mnohé podobné znaky103. Bojovník v plechovej zbroji leží vystretý v pokojnej póze, pod hlavou má prilbu s klenotom a vedľa hlavy erbový štít. V jednej ruke má kopiju a v druhej drží subtílny štít (štítok). Pod nohami má levy. Rytierska symbolika je pomerne chudobná. Pokojná póza prezrádza pripravenosť na večný odpočinok, čoho dôkazom sú aj voľne zložené ruky. Lev pod jeho nohami však prezrádza silu a moc, ktorou sa hrdil mŕtvy počas svojho života. Lev však symbolizuje aj múdrosť. Ak bol vsadený do trónu, predstavoval stolicu

96

DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba..., s. 121-122 RADOCSAY, D.: Wandgemälde..., s. 168 98 RADOCSAY, D.: Wandgemälde..., s. 164 99 Ku kamenným náhrobkom LUXOVÁ, V.: Memento mori: formy náhrobnej skulptúry. In BURAN, D. (ed.): Gotika. Bratislava: Slovenská národná galéria a Slovart, 2003, s. 325-333 100 GERÁT, I.: Stredoveké obrazové témy..., s. 19 101 KONTLER, L.: Dějiny..., s. 49 102 ENGEL, P.-LŐVEI, P.-VARGA, L.: Grabplatten..., s. 47-48; VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary..., s. 134-135 103 ENGEL, P.-LŐVEI, P.-VARGA, L.: Grabplatten..., s. 48-50; VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary..., s. 135-136. K náhrobkom obidvoch Stiborovcov pozri aj DVOŘAKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ..., s. 299-303 97

82

múdrosti (sedes sapientia)104. Keď sa lev objavil na náhrobku mohol symbolizovať aj: „po levovi a zmiji budeš šliapať“105. Lev ako zviera, ktoré sa nebojí žiadnych nepriateľov, je predobrazom statočnosti kresťanov vo vyznávaní svojej viery. Lev údajne spí s otvorenými očami, je teda akoby stále v bdelom stave, čo sa prirovnávalo k smrti. Taktiež sa verilo, že levica rodí svoje mláďatá mŕtve a oživuje ich svojim dychom, čo bývalo zrovnávané so znovuzrodením106. Podobne o tom hovorí aj Ivo Hlobila, keď tvrdí, že lev je symbolom zmŕtvychvstania107. Okolo roku 1467 vznikla náhrobná platňa Juraja z rodu grófov zo Sv. Jura Obr. 8 Imrich Zápoľský, Spišská a Pezinku108. Ide opäť o postavu, ktorá má Kapitula (foto M. Huťka) oblečenú honosnú, pre tú dobu veľmi modernú tzv. gotickú zbroj a plášť109. Postava stojí opäť na levovi, no na rozdiel od Stibora mladšieho má ruky položené na svojich zbraniach, kopiji a jedenapolručnom meči (tzv. bastarda). Bojovník je tzv. v pozore, vystretý, akoby pripravený opäť na boj. V Spišskej Kapitule sa nám zachovali dve náhrobné platne Imricha a Štefana Zápoľských. Staršou, ešte zčasti v gotickom duchu, je platňa Imricha Zápoľského. Vznikla okolo roku 1487, pravdepodobne pod dozorom jeho brata Štefana110. Na rozdiel od grófa Juraja sú na náhrobku Imricha Zápoľského prítomné aj nové symbolické prvky. Okrem leva, o ktorého

104

ROYT, J.-ŠEDINOVÁ, H.: Slovník symbolů..., s. 147 Žalm 91, 13 106 ROYT, J.-ŠEDINOVÁ, H.: Slovník symbolů..., s. 147-148 107 HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky rané renesance na Slovensku a Moravě. In: ARS, 2002, č.1-3, s. 111. Lev sa vyskytuje častejšie v druhej polovici 15. storočia a nemusel byť vždy súčasťou náhrobkov. Lev sa napríklad nachchádza aj pod nohami sochy Mateja Korvína , ktorá je umiestnená nad vstupnou bránou v Bautzene z roku 1486 – BALOGH, J.: A művészet Mátyás király udvarában II. Budapest: Akadémiai Kaidó, 1966, s. 282 108 BURAN, D.: Gotika (katalóg diel)..., s. 666-667 alebo HOMOLKA, J.: Gotická plastika na Slovensku..., s. 17-22; VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary..., s. 136-137 109 ku gotickej zbroji pozri napríklad BLAIR, C.: European Armour. London: B. T. Batsford, 1958, s. 94-96 alebo OAKESHOTT, E.: European Weapons and Armour. London: Lutterworth, 1978, s. 88-89 110 HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky..., s. 111. K náhrobku aj VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary..., s. 149 105

83

význame sme už hovorili, sú tu aj štyria anjeli111. Dvaja držia rodové znaky a dvaja pridržiavajú záves, ktorý slúžil ako prikrývka már112. Anjeli symbolizujú božiu pomoc ľuďom, ochraňujú človeka a pomáhajú mu na jeho ceste k spaseniu113. Lóta a jeho ženu vyviedol anjel zo Sodomy114, anjel vyslobodil troch mládencov z ohnivej pece115 atď. Anjeli teda v prenesenom zmysle slova sprevádzajú človeka na druhý svet. Podobnú funkciu mal aj Archanjel Michal116. V takomto zmysle môžu anjeli, symbolizovať aj zmŕtvychvstanie117. Zároveň prikrývka már, ktoré držia anjeli symbolizuje istú oponu, ktorú musí mŕtvy prekročiť na ceste do večnosti, pri čom mu opäť pomáhajú anjeli. Imrich má síce zatvorené oči, no podobne Obr. 9 Štefan Mariáši, ako gróf Juraj je v pozore a aj on má ruku Markušovce (foto M. Huťka) položenú na svojom meči a druhou obopína kopiju. Náhrobná platňa Štefana Zápoľského z roku okolo 1499 má podobné znaky ako náhrobok jeho brata. Prejavili sa však na ňom oveľa výraznejšie renesančné prvky118. Rytier má do detailov prepracovanú ochrannú zbroj, pričom si môžeme všimnúť aj korpulentnosť jeho postavy. Na náhrobku sa vyskytujú všetky symbolické znaky ako na náhrobku jeho brata Imricha, teda štyria anjeli, prikrývadlo a lev pod nohami. Podobne rovnaká je tiež póza rúk. Pokračovaním radu náhrobkov zo Spišskej Kapituly je náhrobná platňa Tomáša Tarczaya z roku 1493 v Lipanoch119. Na jeho náhrobku už celkom zmizli stredoveké symbolické prvky ako lev alebo anjeli, ktorí sú tu 111

K symbolike anjelov pozri napríklad GRANAT, W.: K člověku a Bohu v Kristou II (Nástin katolické dogmatiky). Rím: Vyšehrad – kresťanská akademie, 1981, s. 306-319 alebo DACÍK, M. R.: Prameny duchovního života. Olomouc: Dominikánská edice Krystal, 1947, s. 290-294 112 BURAN, D.: Gotika (katalóg diel)..., s. 667-668 113 GRANAT, W.: K člověku a Bohu..., s. 315 114 Gn. 19, 1-23 115 Dan. 3, 49-50 116 Lexikon des Mittelalter 6, 593-594 117 HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky..., s. 111 a 116 118 HOMOLKA, J.: Gotická plastika na Slovensku..., s. 175 a 412; BURAN, D.: Gotika (katalóg diel)..., s. 668 alebo HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky..., s. 111-119 119 HOMOLKA, J.: Gotická plastika na Slovensku..., s. 176, LUXOVÁ, V.: Memento mori: formy náhrobnej skulptúry..., s. 332 alebo HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky..., s. 119-120; VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary..., s. 150

84

nahradení renesančnými putti, ktorí držia prikrývadlo. Poloha rúk je zasa rovnaká ako na náhrobku grófa Juraja. Zaujímavosťou je vykrútená hlava do poloprofilu. Ďalším náhrobkom zo Spišskej skupiny ja náhrobná platňa Štefana Mariássyho v Markušovciach z roku 1516120. Neobjavujú sa tu anjeli, no zaujímavosťou je, že mŕtvy stojí na drevenom pni s nápisom „sepulcra 30 april“, ktorý nahradil leva. Nie je jasné, či peň znázorňuje nejakú udalosť z jeho života, alebo má skrytý, symbolický význam. Drevo môže na náhrobku symbolizovať strom života, ktorý rastie uprostred Nebeského Jeruzalema121, uschnutý strom však symbolizuje smrť122. Rytier má už oblečenú ochrannú zbroj s renesančnými prvkami, pravú ruku má položenú na kopiji a ľavou zviera erbový štít. Posledným stredovekým figurálnym náhrobkom je platňa Imricha Perényho v Trebišove z roku 1519, ktorá typovo nadväzuje na náhrobok Imricha Zápoľského123. Nachádzajú sa tu všetky spomínané prvky: lev, štyria anjeli, prikrývadlo aj poloha rúk, podobne ako na spišsko-kapitulských náhrobkoch124. Zaujímavou je aj náhrobná platňa Krištofa Thurzu v Levoči, ktorý umrel v roku 1614. Je to už mimo skúmaného obdobia, no pravdepodobne nie mimo skúmanej témy. Krištof si totiž nechal zhotoviť náhrobok v historizujúcom, rytierskom duchu konca 15. storočia125. Postava zobrazuje obrneného bojovníka, stojaceho na levovi a dvaja anjeli pridŕžajú prikrývadlo. Ochranná zbroj a poloha rúk je nápadne podobná postave znázornenej na epitafe Imricha Zápoľského. Jedinou odpoveďou, prečo sa Krištof nechal znázorniť v starej, už vyše sto rokov nepoužívanej gotickej zbroji, je pravdepodobne historizmus, ktorý bol na Spiši asi pomerne živý. Rytierstvo ako špecifický element zanechalo v stredovekej spoločnosti nezmazateľné stopy, ktoré pretrvávajú v určitých podobách až dodnes. Tieto stopy sa prejavili aj vo výtvarnom umení, najmä spodobnením rytierskeho ideálu v postavách svätcov. Imaginárne bojové scény, ktoré sa tešili najväčšej obľube v 14. a na začiatku 15. storočia, dávali rytierstvu ako spoločenskému stavu vyniknúť nad ostatnými, najmä svojou nezastupiteľnou úlohou pri obrane slabých a kresťanstva. Táto ich funkcia bola „vtesaná“ do 120

LUXOVÁ, V.: Memento mori: formy náhrobnej skulptúry..., str. 333; HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky..., s. 116-117; VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary..., s. 150 121 Zjn. 22, 2 122 ROYT, J.– ŠEDINOVÁ, H.: Slovník symbolů..., s. 94-95 123 LUXOVÁ, V.: Memento mori: formy náhrobnej skulptúry..., s. 332; VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary..., s. 150 124 HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky..., s. 117-119; VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary..., s. 150 125 tento historizujúci prvok si povšimol napríklad aj HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky..., str. 119

85

postáv svätcov, ktorí podľa stredovekého presvedčenia spĺňali všetky ideály svojej doby.

Použitá literatúra BAKOŠOVÁ, I.: Reliéfna výzdoba severného portálu dómu sv. Alžbety. In: ARS, č. 1, 1982 BALOGH, J.: A művészet Mátyás király udvarában II. Budapest: Akadémiai Kaidó, 1966 BARTLOVÁ, M.: Skulptúra a tabuľové maliarstvo 1400-1470. In: BURAN, D.(ed): Gotika... BIATHOVÁ, K.: Maliarske prejavy stredovekého Liptova. Bratislava: Tatran, 1983 BLAIR, C.: European Armour. London: B. T. Batsford, 1958 CARDINI, F.: Válečník a rytíř. In: LE GOFF, J.: Středověký člověk a jeho svět. Praha: Vyšehrad, 1999 CIDLINSKÁ, L.: Gotické krídlové oltáre na Slovensku. Bratislava: Tatran, 1989 DACÍK, M. R.: Prameny duchovního života. Olomouc: Dominikánská edice Krystal, 1947 Dejiny Slovenska I. (do roku 1526). Bratislava: Veda, 1986 DUBY,G.: Die Ritter. München: Deutscher Taschenbuch, 2002 DUBY, G.: Umění a spoločnost ve středověku. Praha – Litomyšl: Paseka, 2002 DVOŘÁKOVÁ. D.: Rytier a jeho kráľ (Sitibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský). Budmerice: RAK, 2003 DVOŘÁKOVÁ, V.-KRÁSA, J.-STEJSKAL, K.: Středověká nástenná malba na Slovensku. Praha: Odeon, 1978 ENGEL, P.– LŐVEI, P.– VARGA, L.: Grabplatten von ungarischen Magnaten aus dem Zeitalter der Anjou-König und Sigismunds von Luxemburg. Acta historiae artium Hungariae, č. 30, 1984 CHMEĽOVÁ, J.: Uhorská krížová výprava do Svätej zeme pod vedením kráľa Ondreja II. v r.1217-1218. Medea 2000, č.4 GERÁT, I.: Ladislavské cykly, pohanstvo a národná tradícia – pokus o bilanciu jednej vedeckej diskusie. In: Pohanstvo a kresťanstvo. (zostavovatelia KOŽIAK, R. – NEMEŠ, J.), Bratislava: Chronos, 2004 GERÁT, I.: Naratívny cyklus zo života sv. Ladislava v ikonografickom programe gemerských kostolov (poznámky ku vzťahu obrazov k textom). In: ARS, 1996 GERÁT,I.: Stredoveké obrazové témy na Slovensku. Bratislava: Veda, 2001 GERÁT, I.: Willehalm und Ladislaus – Liebe und Kampf in Text und Bild. In: ARS, 1998, č. 1-3 GRANAT, W.: K člověku a Bohu v Kristou II (Nástin katolické dogmatiky). Rím: Vyšehrad – kresťanská akademie, 1981 GRAUS, I.: Laické rytierske rády v Uhorsku 14-20. storočí. In: Vojenská história 1999, č. 2 GRAUS, I.: Tajomní rytieri sv. Juraja. Po stopách najstaršieho laického rytierskeho rádu. In: Historická revue, 1996, č. 8 GYÖRKÖS, A.: Isten békéje és treuga Dei a 11. századi Franciaországbana. In: Aetas, 2000 HLOBIL, I.: Rytierske náhrobky rané renesance na Slovensku a Moravě. In: ARS, 2002, č.13 HÓMAN, B. – SZEKFŰ, G.: Magyar Történt II..Budapest, Királyi Magyar Edyetemi Nyomda, 1938 HOMOLKA, J.: Gotická plastika na Slovensku. Bratislava: Tatran, 1972

86

HUIZINGA, J.: Jeseň stredoveku. Bratislava, Tatran, 1990 HUNYADI, Z.: Cruciferi dominus hospitalis per Hungariam et Sclavoniam. Aetas (Tórténettudományi folyóírat), 2002, č.4 IWAŃCZAK,W.: Po stopách rytířských příběhů. Praha: Argo, 2001 KAEUPER, R, W.: Chivalry and Violence in Medieval Europe. New York: Oxford University Press, 1999 KLEIN, B.- RUTTKAY, A:- MARSINA, R.: Vojenské dejiny Slovenska I. Bratislava: MOSR, 1993 KONTLAR,L.: Dějiny Maďarska. Praha: Lidové noviny, 2001 KURCZ, Á.: Lovagi kultúra Magyarországon a 13-14. században. Budapest: Akadémiai Kaidó LÁSZLÓ, G.: A Szent László-legenda középkori falképei. Budapest: 1993 LE GOFF, J.– SCHMTT, J. C.: Encykolopédie středověku. Praha: Vyšehrad, 1999 Lexikon des Mittelalters 6 LUXOVÁ, V.: Memento mori: formy náhrobnej skulptúry. In BURAN, D. (ed.): Gotika. Bratislava: Slovenská národná galéria a Slovart, 2003 MARSINA, R.: Legendy stredovekého Slovenska. Budmerice: RAK, 1997 MINÁRIK, J. (ed.): Z klenotov staršieho slovenského písomníctva I. Bratislava: Slovenský Tatran, 1998 MOJZER, M.: A Magyar nemzeti Galéria (régi gyűjteményei) Budapest: Corvina,1984 NOVOTNÁ, M. a kol.: Majster Pavol z Levoče. Levoča: Spišské múzeum, 1991 OAKESHOTT, E.: European Weapons and Armour. London: Lutterworth, 1978 OHLER, N.: Válka a mír ve středvěku. Jihočany: H and H, 2004 ONDRUŠ, R.: Blízky Bohu i ľuďom. Bratislava: Tatran, 1991 RADOCSAY, D.: Wandgemälde im Mittelalterlichen Ungarn. Budapest: Corvin, 1977 RAGAČ, R.: Nález gotického dvojkríža v Zolnej. In: Pamiatky a múzeá, 2004,č. 2 ROYT, J.-ŠEDINOVÁ, H.: Slovník symbolů (Kosmos, příroda a člověk a křesťanské ikonografii). Praha: Mladá fronta, 1998 SOPKO, J.: Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice: RAK, 1995 SUCKALE, R.: Maľby retabula hlavného oltára v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. In: BURAN. D.(ed.): Gotika... TOGNER, M.: Monumentálna nástenná maľba na Spiši 1300-1550. In: ARS, 1990, č. 2 TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku. Bratislava: (bez vydavateľstva) 1988 TOGNER, M.: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri. Bratislava: Tatran, 1989 TRUCHLÝ, A.-HAVLÍČEK, V.-KOLLÁR, M,: Životy svätých a svätíc božích. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907 VARGA, L. – LŐVEI, P.: Funerary Art in medieval Hungary. In: Acta Historiae Artium Hungariae, 1990-1992, č. 2 VARŠO, I.: Pataria. Lombardské cirkevno-sociálne reformné hnutie vo svetle kroniky milánskeho kanonika Arnulfa „Gesta archiepiscoporum Mediolanensium“. Medea, 1999 VORAGINE, de J.: Legenda Aurea. Praha: Vyšehrad, 1984

87

Summary Miroslav Huťka

The aim of our thesis (article) is to introduce a picture of medieval chivalry in Hungary and its reflection in sacral visual arts. The topic is partly dedicated to the specific regions, however, it does not avoid exploration of wider space. In spite of the fact that knightage started to be formed in the 12th century, it gained a bigger importance in Hungary no sooner than in the 14th century which resulted into the creation of a big amount of art painting, mainly in the field of sacral art. Subject-matters can be divided into the several groups. The first group includes saints of regional and multi regional importance who were connected to chivalrous ideals and they were presented as knights. In some way they represented ideal of christian warrior of this time – miles Christi. Here we can find st. Juraj, st. Florian but mainly st. Štefan, st. Ladislav and st. Imrich. The most popular in Hungary in this time was st Ladislav. His life resulted into the creation of so called Ladislav legend. It takes a portrait of one episode in his life in which he met in a battle with pagan Kumán who kidnapped a Hungarian girl. A big fight started in which Ladislav with the help of the girl killed pagan. Paintings depicting the battle between Ladislav and Kumán can be found in many Slovak churches but also in churches in Hungary, Romania or Slovenia. Another theme where chivalrous sacramentality can be found is a figure of st. Longin, centurion, who was standing under the cross of Jesus Christ. For example king Zigmunt Luxembursky (1387-1437) was depicted as this character. The last group is represented by figural sepucral monuments which often appeared mainly at the end of the 15th century. They depict representatives of significant Hungarian aristocratic families who let themselves depict as knights with rich chivalrous sacramentality.

88

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Útok na hrad Zvolen v roku 1290 (útočníci, obrancovia a príčiny konfliktu) Pavol Maliniak

V podmienkach Uhorského kráľovstva nadobudla rytierska kultúra, aká je známa v západoeurópskom prostredí, špecifickú podobu. Pri vymedzení kategórií, súvisiacich s rytierstvom, sa východiskom pre domáci výskum stávajú viaceré témy, zvýrazňujúce znaky vývoja. Na regionálnej úrovni sem možno zaradiť napr. problematiku zameranú na vojenské dejiny, význam hradov v živote stredovekej spoločnosti, majetkové pomery a rodinné vzťahy šľachty, a osobitne jej väzby k osobe panovníka. Rytierstvo v uhorských podmienkach je pritom v porovnaní s tradičným obrazom rytiera iba čiastočnou charakteristikou. Hodnotenie konkrétnych príkladov vyžaduje prístup, ktorý zohľadňuje miestne osobitosti. 9. septembra 1290 vydal Ondrej III. v Ostrihome listinu, ktorou potvrdil turčianskeho zemana Rečkovho syna Pavla, jeho príbuzných a spoločníkov vo vlastníctve majetku Pravno. Dôvodom vydania listiny boli zásluhy mužov, ktorí v časoch nebohého kráľa Ladislava IV. ubránili kráľovský hrad Zvolen.1 Príčiny útoku na hrad a pozadie celej udalosti tvoria samostatnú kapitolu v období, kedy dochádzalo ku konfliktom medzi oslabenou panovníckou mocou a záujmami veľmožov. Tieto spory siahajú hlbšie do minulosti a umožňujú pozoruhodným spôsobom nahliadnuť do dobových pomerov. Podľa listiny vydanej na začiatku roku 1281 kráľ Ladislav IV. ,,po zvážení mnohých a chvályhodných služieb, ktoré so všetkou chválou 1

Spolu s Rečkovým synom Pavlom v listine vystupujú Mikov syn magister Ján, Imrichov syn Benko, Čemov syn Mikuláš, magister Leustach, Ďuďov syn Mikuláš, Bohumírov syn Budo a Mikušov syn Peter: Paulus filius comitis Reck de Thwrwcz cum cognatis et sociis suis, videlicet magistro Joane filio Mykonis, Beke filio comitis Emerici, et Nicolao filio Chyma, magistro Leustachio, Nicolao filio Gyge, Bydow filio comitis Bogunerii, Petro filio Mykus, in conservatione castri nostri de Zalwm, domino rege Ladislao fratre nostro charissimo bone memoriae... Magyar országos levéltár Budapest. Diplomatikai levéltár (ďalej Dl) 1294, N. R. Fasc. 8, fol. 4 – 5 (fotokópie a mikrofilmy uložené v Historickom ústave SAV a v Slovenskom národnom archíve); Codex diplomaticus Arpadianus continuatus (ďalej CAC) V., ed. G. WENZEL, Pest 1864, s. 1 – 2, č. 1; Regesta regum stirpis Arpadianae critico-diplomatica (ďalej RA) II./4, eds. I. SZENTPÉTERY – I. BORSA, Budapest 1987, s. 22, č. 3663. Listina sa zachovala v odpise z r. 1573.

89

a šľachetnosťou verne a oddane preukazoval“ Mikov syn Peter, daroval uvedenému šľachticovi turčiansky majetok Háj. Udelenie majetku bolo zároveň prejavom vďaky za svetlého hnedáka, koňa vysokej hodnoty, ktorého comes Peter venoval panovníkovi.2 Spolu s dôrazne hodnotenými službami bolo darovanie koňa vhodným spôsobom, akým mohol šľachtic získať kráľovu priazeň. O niekoľko mesiacov neskôr musel Ladislav IV. dať do zálohu istý hontiansky majetok veľmožovi, ktorému dlhoval 200 hrivien za kúpu červeného hnedáka.3 Kôň s výnimočnými vlastnosťami a zodpovedajúcou cenou reprezentoval majiteľa a zvyšoval jeho prestíž. Peter sa však netešil priazni panovníka dlho. R. 1284 obsadil majetok Vrútky a uväznil miestnych zemanov. Kráľ vzápätí nariadil vrátiť majetok právoplatným majiteľom. Podľa L. Zolnaya bola zrejme táto udalosť impulzom, ktorý spustil násilné a protiprávne konanie Mikovho syna Petra v nasledujúcom období.4 Bližšie okolnosti nie sú známe. Z vývoja udalostí je však zrejmé, že Peter sa stal otvoreným odporcom kráľa. 30. júna 1290 vydala Ostrihomská kapitula dve listiny, ktoré riešili majetkové spory, vzniknuté po Petrovej smrti. Podľa prvého dokumentu Alžbeta z rodu Wigmand, vdova po Petrovi, spolu so svojou staršou dcérou Katou, vdovou po Huntovom synovi Demetrovi, ako aj mladšou dcérou Annou, manželkou Kazimírovho syna Lamperta, uzatvorili po mnohých sporoch dohodu prostredníctvom vyjednávačov. Petrov brat Biter spolu so svojimi bratancami, Mikulášovým synom magistrom Demetrom a Detrikovým synom Mikom, získali hrad Modrý Kameň (Keykkw) s príslušnými pozemkami, osadami, vinicami a lesmi, ktoré Peter kúpil, alebo získal a v záveti ich odkázal manželke a dcéram. Alžbeta, Kata a Anna dostali ako veno a dcérske štvrtiny Bitrove hontianske majetky Predmostie, Aba a Olvár, spolu s dreveným hradom na ostrove v Predmostí (Hydweg). Vdove a dcéram pripadli aj Petrovi dedení a kúpení sluhovia – Augustín so synmi, okrem manželky a dcér, Kocach s manželkou, synmi a dcérami, ako aj ostatní sluhovia a slúžky. Súčasťou odovzdaného vena a dcérskych štvrtín bolo aj 200 hrivien, ktoré boli ženám vyplatené. Zúčastnené strany sa navzájom zaviazali, že sa budú brániť vo vlastníctve odovzdaných majetkov.5 2

donatione seu traditione cuiusdam equi scev coloris alti pretii... CAC XII., s. 334, č. 279; RA II./2-3, s. 271, č. 3089. G. Wenzel v edícii uvádza formu zápisu pelo (maď. pejló – hnedák). V originále listiny je farba koňa označená termínom scev (maď. sző – svetlý). Fotokópiu listiny publikoval BEŇKO, J.: Starý Turiec, Martin 1996, s. 111. 3 quendam equm rubri coloris... pro ducentis marcis argenti comparassemus... Monumenta ecclesiae Strigoniensis (ďalej MES) II., ed. F. Knauz, Strigonii 1882, s. 145, č. 114. 4 ZOLNAY, L.: Donch mester és a Balassák ősei. Turul, 1937, roč. 51, s. 27 – 28. Bližšiemu datovaniu listiny venoval pozornosť J. Beňko. Mikov syn Peter obsadil aj turčiansky majetok Rakša, za čo však nebol postihnutý. BEŇKO, J.: Starý Turiec..., s. 73 – 74, pozn. 485, s. 110. 5 CAC V., s. 15 – 17, č. 10; A Balassa család levéltára (1193 – 1526), eds. A. FEKETE NAGY – I. BORSA, Budapest 1990, s. 25, č. 54.

90

Druhá listina rieši vzťahy medzi mužskými dedičmi Petrovho majetku. Biter a Miko sa dohodli s Demetrom o rozdelení získaných majetkov. Kráľ Ladislav IV. rozhodol, aby všetky Petrove majetky pripadli za ,,mnohé a chvályhodné služby“ Demetrovi. Dôvodom konfiškácie bol ťažký zločin, Petrova nevernosť korune (infidelitas corone regie). Na jeho hrade dokonca našli útočisko neverní kráľovi (infideles regis et regni). Po Petrovej smrti zaujal hrad a dedičné majetky jeho zať comes Lampert. Podľa listiny Demeter na žiadosť príbuzných, ,,povzbudený svojou bratskou spravodlivosťou a láskou, spolucítiac bolesti, škody a krivdy“, proti Lampertovi vojensky zasiahol. Využil svoje možnosti a hradné panstvo od Lamperta vydobyl. Medzi jeho zásluhami listina spomína zvlášť obliehanie a dobýjanie veže v Ďarmotách (Gyormoth) pri Ipli, kde boli zranení a zabití viacerí Demetrovi servienti. V súlade s dohodou mu pripadol majetok Ďarmoty, ktorý vlastnil už jeho otec. Demeter získal aj päť novohradských dedín, spolu s vinicami, mlynmi, lesmi a tiež tretinu hradu Modrý Kameň. Biter sa zaviazal rešpektovať jeho vlastnícke práva.6 Zmluvami s víťaznou a porazenou stranou sa spor akoby uzavrel. Príbuzenské väzby však spájali nebohého Petra s niektorými príslušníkmi rodu Hunt-Poznanovcov. Jeho zaťmi boli Demeter zo bzovíckej a Lampert z bíňskej vetvy tohoto významného rodu. V dôsledku ich svojvoľného konania pretrvávali medzi veľmožmi a panovníkom napäté vzťahy. Huntov syn comes Demeter spolu so svojim bratom násilne obsadil hontiansky hrad Hrádok (Haradnak), ktorý spolu s priľahlým panstvom patril jeho bratancovi Deržovi. Demeter neľudsky väznil Deržovu rodinu a služobníctvo. Spôsobil bratancovi škodu 3000 hrivien a ukradol mu výsadné listiny. Pri vyšetrovaní sporu prišiel panovník so sprievodom osobne až k hradu. Obsadený Hrádok však Demeter nevrátil ani po príkaze kráľa. Ešte v r. 1276 preto Ladislav IV. vydal listinu, na základe ktorej Demetra zbavil všetkých majetkov a prisúdil ich poškodenému príbuznému.7 V skutočnosti sa tak ale nestalo. Kráľ už v tom čase nemal dostatok vplyvu a moci na vykonanie rozsudku. Naopak, Huntov syn Demeter sa v nasledujúcom období ako vplyvná osoba tešil priazni panovníka. R. 1284 mu kráľ daroval za jeho vernosť majetky.8 V prípade, že veľmož otvorene nevystupoval proti oslabenému kráľovi, alebo poskytol panovníkovi priamu podporu, bolo protihodnotou ospravedlnenie spáchaného násilia a bezprávia. 6

MES II., s. 260 – 261, č. 245; A Balassa család..., s. 26, č. 55. Listinu datoval kráľovský notár Vavrinec 16. augusta 1276 v dedine Hontianske Nemce pri Banskej Štiavnici: Datum apud villam Nempty prope Banam. Diplomatarium Hontense I., ed. F. KUBÍNYI, Budapest 1888, s. 17 – 19, č. 11; RA II./2-3, s. 168, č. 2725. 8 FÜGEDI, E.: Vár és társadalom a 13. – 14. századi Magyarországon, Budapest 1977, s. 52 – 53; LOYDL, A. – MALINIAK, P.: Hrad Čabraď vo svetle stredovekých prameňov. In: Prírodné bohatstvo a kultúrne dedičstvo Hontu, Nitra 2003, s. 107 – 108. 7

91

Do istej miery odlišným spôsobom sa pokúsil panovník presadiť svoje záujmy v prípade hradu Prievidza, ktorý vlastnili synovia Kazimíra z bíňskej vetvy Hunt-Poznanovcov. Podľa listiny z r. 1276 sa kráľ zdržiaval v blízkosti hradu.9 R. 1289 bola konfirmovaná donačná listina na majetok Sokolče, vydaná bývalým zvolenským županom Mikulášom. Dôvodom donácie boli vojenské zásluhy liptovského jobagióna Damiána, ktorý takmer prišiel o život po zásahu letiacim kameňom pri obliehaní hradu v Prievidzi (Preuge). Hrad pred vojskom župana Mikuláša bránil Kazimírov syn Peter, ktorý konal proti panovníkovi (contra regiam maiestatem).10 Na základe pobytu kráľa v blízkosti hradu zaraďuje historiografia obliehanie Prievidze zvolenským županom do r. 1276.11 Bližšie časové zaradenie tejto udalosti možno naďalej považovať za problematické. V auguste 1276 vyšetroval Ladislav IV. už spomínané udalosti okolo hradu Hrádok, avšak riešenie sporov zjavne neprebiehalo vojenskou cestou. Pred 3. septembrom 1276 vydal navyše panovník listinu, na základe ktorej odmenil Kazimírových synov Pankráca a Petra za to, že ubránili svoj hrad Čachtice (Chehte), ktorý počas vojen obliehalo spolu s ďalšími hradmi na Považí české vojsko.12 Podľa listiny z r. 1289 viedol útok na Prievidzu župan Mikuláš. Vo funkcii zvolenského župana Mikuláš podľa hodnoverných dokladov vystupuje v r. 1278 – 1283.13 Uvedené skutočnosti posúvajú obliehanie hradu Prievidza do obdobia Mikulášovho pôsobenia na poste zvolenského župana.14 Dôvodom útoku na Prievidzu bol podľa stručnej zmienky Kazimírov syn Peter. Jeho odpor voči kráľovi nevytvárala iba dikcia listiny. V porovnaní so súkromným sporom o hontiansky Hrádok sa javia udalosti v Prievidzi ako závažnejšie. Uvažovať možno aj o politických motívoch konfliktu. V tomto období už v Novohrade stál hrad Modrý Kameň, ktorý na svojom majetku vybudoval Mikov syn Peter. V druhej z listín, vydaných Ostrihomskou kapitulou 30. júna 1290, sa objavuje prezývka, ktorou volalo Petra okolie – Forró (dictus Furro)15 – ,,Horúci“, azda podľa povahy. V prameňoch vystupuje šľachtic naposledy v r. 1285. Po jeho smrti vlastnil 9

R. 1276 vyhotovil kráľovský vicekancelár Benedikt pri hrade listinu: Datum prope castrum Preuge. RA II./2-3, s. 174, č. 2749. 10 RA II./2-3, s. 401, č. 3516, s. 408 – 409, č. 3540. 11 LUKAČKA, J.: Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku, Bratislava 2002, s. 78. 12 Codex diplomaticus patrius (ďalej CDP) VI., eds. A. IPOLYI – E. NAGY – D. VÉGHELY, Budapest 1876, s. 219, č. 155; RA II./2-3, s. 170, č. 2734. 13 RA II./2-3, s. 221, č. 2907 – s. 321, č. 3252. 14 Udalosť v týchto súvislostiach interpretoval už MIŠÍK, M.: Prievidza, Banská Bystrica 1970, s. 19. Nepriamou indíciou je tiež majetková držba Damiánovej rodiny v Liptove, ktorú r. 1279 potvrdil zvolenský župan Mikuláš. Listina ešte nespomína donáciu majetku Sokolče. CAC XII., s. 255, č. 214. 15 A Balassa család..., s. 26, č. 55.

92

hrad do r. 1290 Lampert.16 Spojenectvo Petra s Lampertom zrejme neurčovali iba príbuzenské väzby. Doklady v prameňoch naznačujú, že Peter a odbojní Kazimírovi synovia patrili do radov kráľovej opozície. Rod, z ktorého Peter pochádzal, však už tradične zachovával panovníkovi vernosť, čoho dôkazom bola aj funkcia zvolenského župana, zverená členom rodu. Rozpory sa prehĺbili, keď po Mikulášovi nastúpil na post župana Zvolenského komitátu magister Demeter. Po Petrovej smrti sa už situácia stala neúnosnou. Vyústením diania boli udalosti v lete roku 1290. Útočníci na hrad Zvolen boli dlhú dobu neznámi. Historici predpokladali, že Zvolen obliehal už v tomto období Matúš Čák z Trenčína, alebo že hrad dokonca napadli predkovia rodu Balašovcov,17 ktorí dedične zastávali funkciu zvolenského župana a teda sami tento hrad spravovali. Na rozsiahlu pevnosť, akou bol vtedy Zvolen (dnes Pustý hrad), mohol zaútočiť iba silný protivník. Prípad pomáhajú objasniť udalosti, ktoré mu predchádzali. Po podrobnom rozbore prameňov identifikoval Gy. Kristó ako útočníkov Kazimírových synov z bíňskej vetvy Hunt-Poznanovcov. Obliehanie hradu kladie do obdobia po smrti kráľa Ladislava IV.18 Vzhľadom k motívom útoku nadobúda význam presnejšie časové vymedzenie. L. Zolnay zaradil udalosť do širšieho kontextu mocenských zápasov, s ktorými súviselo zabratie Demetrových súkromných majetkov Mikovým synom Petrom a následné obliehanie Zvolena povstalcami. Podľa autora, Demeter až po ubránení hradu a smrti Petra napadol so svojim vojskom na jar r. 1290 Lamperta a donútil ho k dohode.19 Listiny vydané 30. júna 1290 útok na hrad Zvolen ešte nespomínajú, opisujú iba vojenské strety pri Modrom Kameni a Ďarmotách. Listina, vydaná v septembri 1290 pre obrancov hradu, vznikla zrejme krátko po útoku. Dôvodom rýchleho vyhotovenia dokumentu bola závažnosť udalosti a mimoriadne zásluhy odmenených mužov. Spor sa pohyboval v dvoch rovinách. Petrova nevernosť korune bola dôvodom zásahu kráľovej strany. Rozhodujúcim podnetom pre konflikt však boli vnútorné rozbroje, ktoré medzi príbuzenstvom vznikli o majetok po Petrovi. Po smrti Ladislava IV. v júli 1290 sa tento spor ocitol v inej polohe. Osobné záujmy veľmožov úplne prevážili a vhodnou príležitosťou na zvrátenie situácie bolo vzniknuté bezvládie. V tomto čase hrad nepodliehal skutočnej kráľovskej moci. Súkromné záujmy magistra Demetra sa prelínali

16

FÜGEDI, E.: Vár és társadalom..., s. 149. Už r. 1278 sa castrum comitis Petri objavuje v metácii novohradského majetku. CAC IV., s. 172, č. 103. 17 RAGAČ, R. – ŠIMKOVIC, M.: Príspevok k dejinám hradu Zvolen. Proglas, č. 2, roč. 7, 1996, s. 16. 18 KRISTÓ, Gy.: Csák Máté tartományúri hatalma, Budapest 1973, s. 53. 19 ZOLNAY, L.: Miklósfia Demeter mester (1250 – 1312). Turul, 1935, roč. 49, s. 35; ZOLNAY, L.: Donch mester..., s. 28.

93

s jeho postom župana. Príčinou útoku bola Demetrova osoba a nie správa hradu v kráľovských rukách. Okrem aktívneho pôsobenia v dvorských funkciách sledoval energický Demeter aj svoje osobné záujmy. S jeho pôsobením vo funkcii zvolenského župana korešponduje razba falošných mincí na hrade Zvolen. Peňazokazecké dielne začali pracovať v dvoch vežiach hradu v závere vlády Ladislava IV. Prácu týchto nelegálnych dielní dokladá veľké množstvo archeológmi objavených falošných fenigov, ako aj falošných uhorských denárov, spolu s výrobnými nástrojmi. Ich prítomnosť vo významných objektoch tohoto kráľovského hradu poukazuje na skutočnosť, že pracovali s vedomím správcu hradu, ktorým bol v tom čase župan Demeter. Razenie falošných mincí sa v Uhorsku postihovalo aj stratou majetku.20 Činnosť prebiehala priamo na hrade Zvolen, ktorý bol sídlom komitátu a autority, akú predstavoval zvolenský župan. Hrad v celom kraji symbolizoval výkon práva.21 Demeter verne slúžil Ondrejovi III. na kráľovskom dvore, ale jeho vernosť už neplatila vo Zvolenskom komitáte, kde obsadzoval kráľovské majetky.22 Navonok župan reprezentuje spravodlivosť, v skutočnosti však zneužíva svoju fukciu. Toto rozpoloženie výstižne vyjadril maďarský medievista Erik Fügedi: po tom, ako veľmož prijal od kráľa svoj menovací dekrét, podľa ktorého mal v úrade milostivo slúžiť, sa mal teoreticky vyrovnať s tým, že bude ako nejaká neslobodná osoba slúžiť ako comes. Situáciu po smrti Mikovho syna Petra komplikovala skutočnosť, že po sebe nezanechal mužských potomkov. Uhorské zvykové právo posudzovalo nároky ovdovených žien a dcér na rodinný majetok veľmi prísne. Podľa zákonníka kráľa Štefana mohol každý šľachtic slobodne rozdeliť majetok medzi svoju ženu, synov a dcéry. Rozhodnutie bolo platné aj po jeho smrti. Po vdovinej smrti mali majetky pripadnúť príbuzným muža, ak mal príbuzných, ak však nemal, dedičom majetku bol kráľ.23 Podľa novších ustanovení v prípade majetku bez mužských dedičov mali dcéry nárok na dcérsku štvrtinu. Zvyšnú časť majetku získavali najbližší príbuzní. Ženám obžalovaných a odsúdených na smrť, padnutých v súboji, alebo z 20

HANULIAK, V. – HUNKA, J.: Poklad mincí z Pustého hradu pri Zvolene. Archaeologia historica 25, 2000, s. 363 – 365. 21 V prameňoch sa objavuje označovanie majetkov, podliehajúcich pod hrad Zvolen. Ich príslušnosť ku kráľovskému hradu mala právnu silu pred aj po r. 1290. R. 1286 duas terras Daras castri de Zolym et Sypig uduornicorum vocatas. Dl 24 406. R. 1287 terra castri nostri de Zolum, Duboudyl vocata. RA II./2-3, s. 377, č. 3438. R. 1291 possessionem... ad castrum nostrum de Zolum pertinentem... a iure dicti castri exemptam. MES II., s. 294, č. 290. R. 1292 terram Pyr vocatam... nomine iuris castri de Zolum. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis X./3, ed. G. FEJÉR, Budae 1838, s. 27, č. 20. 22 KRISTÓ, Gy.: Csák Máté..., s. 70. 23 Decreta regni mediaevalis Hungarie (ďalej DRMH) I., eds. J. M. BAK – Gy. BÓNIS – J. R. SWEENWEY, Bakersfield 1989, s. 3, 6, Decreta S. Stephani regis I./6, I./26.

94

akýchkoľvek iných dôvodov nemohlo byť odňaté ich veno.24 Ženy zlodejov, alebo lúpežníkov, a tiež ich deti neniesli za činy otcov zodpovednosť.25 Dobové nariadenie už rozširovalo dispozičné právo aj pre šľachticov, ktorí zomrú bez dedičov. Svoje kúpené a získané majetky mohol muž slobodne odkázať príbuzným, žene, alebo cirkvi pre spásu duše.26 Tradícia dedenia rodových majetkov bola dôvodom, prečo sa voľný prevod majetkov v Uhorsku nedostal do všeobecnej praxe. Postavenie žien v živote stredovekej spoločnosti záviselo predovšetkým od toho, či bolo príbuzenstvo ochotné akceptovať ich vlastnícke práva. Nárok na dedičstvo mužovho majetku, priznaný ženám, odporoval zvykovému právu. Právny akt dedenia mužovho majetku ženou sa objavuje v podobe výnimiek, udelených panovníkmi, až v neskoršom období.27 Prípad vdovy po Petrovi a jej dcér je v tomto ohľade charakteristický. Príbuzenstvo nebralo do úvahy Petrov testament, ale zároveň zohľadnilo spoločenské postavenie a vznešený pôvod žien. Ráznym vysporiadaním s Lampertovými nárokmi na dedičné majetky a odrazením útoku na komitátny hrad si magister Demeter posilnil svoje postavenie. Kazimírovi synovia ďalej vystupujú v súvislosti s rôznymi násilnosťami, ktorých sa dopúšťali predovšetkým na cirkevných majetkoch. Náhradu škôd vymáhali poškodené strany súdnou cestou.28 Takouto udalosťou bolo aj vyrovnanie Kazimírovho syna Lamperta s prepoštstvom v Šahách. Listina spomína Lampertove ,,nesmierne previnenie učinené proti Bohu a cirkvi“ a škody spôsobené kláštoru zabitím ľudí, požiarom a krádežou majetku v osade Šahy. Lampert sa zaviazal vyplatiť finančnú náhradu a zálohoval prepoštstvu svoj majetok Olvár. Keďže v stanovenom termíne nevyrovnal dlh, majetok pripadol v novembri 1298 kláštoru. Pri prevode vlastníctva majetku boli prítomní zástupcovia Demetra a Bitra. Záujem magistra Demetra prevziať uhradenie Lampertových dlhov zároveň svedčí o dobrých vzťahoch medzi veľmožmi.29 Zmierenie Demetra s Lampertom podmienili problémy, do ktorých sa Kazimírovi synovia dostali. R. 1299 vydal Ondrej III. listinu, podľa ktorej vrátil Ugrinovi, Petrovi a Lampertovi, synom Kazimíra z rodu Hunt-Poznan päť hradov spolu s majetkami, ktoré im násilne zabral bývalý palatín Matúš Čák. Rozhodnutie kráľa podporila rada 24

DRMH I., s. 34 – 35, 1222, IV., XII. DRMH I., s. 40, 1231, XII. 26 DRMH I., s. 46 – 47, 1 Septembri 1290. 27 Dvořáková, D.: Život ženy – šľachtičnej v Uhorsku na prelome 14. a 15. storočia. In: Žena a právo. Právne a spoločenské postavenie žien v minulosti, Bratislava 2004, s. 14 – 19. 28 Kristó, Gy.: Csák Máté..., s. 53. 29 Dl 1514, fol. 2 – 3. Olvár ležal v susedstve majetku prepošta, taktiež volanom Olvár. Lampert získal tento majetok prostredníctvom svojej ženy Anny, ktorá dostala Olvár r. 1290 ako dcérsku štvrtinu. Majetkové pomery hodnotí podrobnejšie BAKÁCS, I.: Hont vármegye Mohács elött, Budapest 1971, s. 164. 25

95

prelátov a veľmožov, medzi ktorými vystupuje i bratislavský a zvolenský župan Demeter. Navrátenie majetkov bolo odmenou za zásluhy, ktoré Lampert preukázal vo vojsku rakúskeho a štajerského vojvodu Albrechta, v bitke, v ktorej zahynul nemecký kráľ Adolf. Lampert tu bojoval nie bez preliatia svojej krvi (non sine sui cruoris effusione) po boku magistra Demetra. Listina vyzdvihuje aj zásluhy Kazimírovho syna Ladislava, ktorý padol pri obliehaní istého hradu.30 Kazimírovi synovia sa na stranu Ondreja III. pridali až po strate svojich majetkov. Hoci podľa listiny im panovník vrátil hrady a panstvá späť, v skutočnosti ich naďalej ovládal Matúš Čák. Predchádzajúce násilnosti na cirkevných majetkoch pritom podľa J. Lukačku páchali bíňski HuntPoznanovci spoločne s Matúšom.31 Gy. Kristó nepovažuje za náhodu, že Matúš veľmi skoro, zrejme ešte v období, keď bol palatínom (1296 – 1297), zúčtoval s Kazimírovými synmi. Hrady, ktoré sami postavili, alebo aj obsadili už v konkurencii s ním neboli schopní udržať.32 Lampert a jeho bratia mohli potenciálne Matúša ohroziť. Pripravil ich preto o majetky, čo bolo dôvodom, aby prešli na stranu panovníka a zapojili sa do boja proti Matúšovi. Vernosť kráľovskej korune však v tomto období nebola najvyšším ideálom veľmožov. Situáciu ilustruje prípad, veľmi blízky osudu synov Kazimíra. R. 1298 nariadil Matúš medzi svojimi familiármi súboj. Šľachtic Štefan, ktorý stál na strane Matúša, predtým obvinil svojho príbuzného Barleva z rodu Diviak, že je Matúšovi neverný. Podľa Matúša Čáka sa muži navzájom obviňovali zo zrady. Predmetom sporu sa tak stali šľachtici, ktorí boli Matúšovi neverní (infideles). Barlev sa odmietol zúčastniť súboja a ušiel ku kráľovi. Matúš mu následne zabral hrad a majetky. Svoj čin odôvodnil tým, že Barlev mu ich ponúkol ako záruku jeho vernosti. Barlev však spolu so svojim bratom Jaroslavom pred kráľom tvrdil, že Matúš si ich k sebe pripútal násilím.33 Je nepravdepodobné, že spor inicioval Barlev. Podľa E. Fügediho je na celom prípade najnápadnejší práve predmet sporu. Sporiace sa strany skutočne patrili pred súdnu stolicu Matúša, ale len v otázkych služobných povinností. Matúš nemal právo súdiť dvoch rovnoprávnych šľachticov, keďže už nezastával úrad palatína. V žiadnom prípade nemohol vyžadovať od Barleva vernosť, pretože toto právo mal iba samotný kráľ.34 Barlev a Jaroslav rovnako ako Kazimírovi synovia nezískali svoje majetky späť a pridali sa na stranu Matúšových protivníkov. Oporou panovníka bol v tomto období zvolenský a bratislavský župan Demeter. Jeho vplyv na dvore Ondreja III. výrazne vzrástol najmä po 30

Dl 71 404. LUKAČKA, J.: Formovanie vyššej šľachty..., s. 78 – 79. 32 KRISTÓ, Gy.: Csák Máté..., s. 53. 33 CDP VI., s. 441 – 444, č. 329; LUKAČKA, J.: Formovanie vyššej šľachty..., s. 112 – 113. 34 FÜGEDI, E.: Ispánok, bárok, kiskirályok, Budapest 1986, s. 162 – 163. 31

96

úspechoch v zahraničnej politike. Vďaka svojim schopnostiam Demeter viedol aj odboj proti Matúšovi Čákovi.35 Rady Demetrových spojencov posilnili poškodení veľmoži, bojujúci s nádejou vrátenia odsadených hradov v prípade Matúšovej porážky. Lampert s bratmi bojoval na strane Demetra už v spomínanej bitke proti Adolfovi Nassauskému (bitka pri Göllheime 2. júla 1298). Zrejme už od tohto obdobia stáli pri Demetrovi aj Diviackovci. Barlevov brat Jaroslav pôsobil priamo v Demetrových službách.36 K výraznému vyhraneniu vzťahov došlo v momente, keď Matúš začal otvorene vystupovať proti panovníkovi (stal sa neverným). Východiskom pre donedávna rebelujúcich šľachticov sa stalo začlenenie do politického rámca, akým bola vernosť kráľovi. Bližší pohľad naznačuje, že fidelitas bola veľmi krehkou a premenlivou hodnotou. Veľmoži boli kráľovi verní z rôznych dôvodov. Podobne rôznorodé boli aj kritériá vymedzenia vernosti. Povinnosť byť verný neznamenala vzájomnú rovnosť s panovníkom. V posledných rokoch panovania Arpádovcov neobyčajne vzrástol vplyv niektorých veľmožských rodov. Pozemkové vlastníctvo si šľachta chránila pomocou hradov viac ako v minulosti. Obdobie výstavby hradov bolo aj obdobím spoločenského boja o diferencovanie sa. Bol to boj každého veľmoža proti ostatným veľmožom, vrátane vzdialených, ale aj blízkych príbuzných. Pokiaľ v tomto súperení veľmož nechcel zaostať, pre udržanie a rozšírenie svojich majetkov využil všetky dostupné legálne aj nelegálne prostriedky, vrátane kráľovských donácií, peňazí aj surového násilia.37 Rinčanie zbraní nemalo vždy podobu hromadných bitiek. Častokrát išlo iba o rôzne potýčky, pri ktorých priamo bojovala len časť vojska. Pre drobných šľachticov, ktorí slúžili ako členovia vojenských družín, boli takéto časy vítanou príležitosťou na zlepšenie ich postavenia. Ich hrdinské činy v bojoch spomínajú početné listiny. Takou udalosťou bolo aj potvrdenie vojenských zásluh Rečkovho syna Pavla a jeho spoločníkov r. 1290. Viacerí z mužov, ktorí sa vyznamenali pri obraňovaní hradu Zvolen, patrili k významným rodom turčianskej a liptovskej šľachty.38 Obrazu rytiera azda viac zodpovedali títo šľachtici, slúžiaci ako jobagióni alebo familiári. Vierolomní veľmoži z radov vysokej šľachty už menej napĺňali ideál zbožného rytiera, oddaného kráľovi. V reálnom rozpoložení rytierstva totiž tieto hodnoty ostávali často nedosiahnuteľné. Napriek skutočnosti v ideológii uhorskej šľachty plnila vernosť pánovi osobitú úlohu. Nadobúdala význam v mocenských zápasoch a spájala bojovníka s rytierom. 35

ZOLNAY, L.: Miklósfia Demeter mester..., s. 36. V septembri 1298 bol Jaroslav kastelánom Bratislavského hradu. R. 1299 je Jaroslav titulovaný ako bratislavský curialis comes. RA II./4, s. 207, č. 4194; CDP VI., s. 437, č. 326. 37 FÜGEDI, E.: Ispánok, bárok..., s. 142. 38 BEŇKO, J.: Starý Turiec..., s. 83 – 84, 95, 102 – 103; RÁBIK, V.: Vznik, počiatky a pôvod najstaršej liptovskej šľachty. Genealogicko-heraldický hlas, č. 1, roč. 9, 1999, s. 4 – 7. 36

97

Vzťahy medzi zainteresovanými stranami (upravené podľa L. Zolnaya)

Použitá litaratúra A Balassa család levéltára (1193 – 1526), eds. A. FEKETE NAGY – I. BORSA, Budapest 1990 BAKÁCS, I.: Hont vármegye Mohács elött, Budapest 1971 BEŇKO, J.: Starý Turiec, Martin 1996 Codex diplomaticus Arpadianus continuatus (CAC) V., ed. G. WENZEL, Pest 1864 Codex diplomaticus patrius (CDP) VI., eds. A. IPOLYI – E. NAGY – D. VÉGHELY, Budapest 1876 Decreta regni mediaevalis Hungarie (ďalej DRMH) I., eds. J. M. BAK – GY. BÓNIS – J. R. SWEENEY, Bakersfield 1989 Diplomatarium Hontense I., ed. F. KUBÍNYI, Budapest 1888 DVOŘÁKOVÁ, D.: Život ženy – šľachtičnej v Uhorsku na prelome 14. a 15. storočia. In: Žena a právo. Právne a spoločenské postavenie žien v minulosti, Bratislava 2004 FÜGEDI, E.: Ispánok, bárok, kiskirályok, Budapest 1986 FÜGEDI, E.: Vár és társadalom a 13. – 14. századi Magyarországon, Budapest 1977 HANULIAK, V. – HUNKA, J.: Poklad mincí z Pustého hradu pri Zvolene. Archaeologia historica 25, 2000 KRISTÓ, GY.: Csák Máté tartományúri hatalma, Budapest 1973 LOYDL, A. – MALINIAK, P.: Hrad Čabraď vo svetle stredovekých prameňov. In: Prírodné bohatstvo a kultúrne dedičstvo Hontu, Nitra 2003 LUKAČKA, J.: Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku, Bratislava 2002 Monumenta ecclesiae Strigoniensis (MES) II., ed. F. KNAUZ, Strigonii 1882 RÁBIK, V.: Vznik, počiatky a pôvod najstaršej liptovskej šľachty. Genealogicko-heraldický hlas, č. 1, roč. 9, 1999

RAGAČ, R. – ŠIMKOVIC, M.: Príspevok k dejinám hradu Zvolen. Proglas, č. 2, roč. 7, 1996

98

Regesta regum stirpis Arpadianae critico-diplomatica (RA) II./4, eds. I. SZENTPÉTERY – I. BORSA, Budapest 1987 ZOLNAY, L.: Donch mester és a Balassák ősei. Turul, 1937, roč. 51 ZOLNAY, L.: Miklósfia Demeter mester (1250 – 1312). Turul, 1935, roč. 49

Summary Attack against Zvolen castle in 1290 (agressors, defenders and reasons for a conflict) Pavol Maliniak

According to the decret from 1290 which is still very interesting for the historians, king Andreas III. rewarded eight castle soldiers for their faithful serveces. These highly descended men vindicated the royal castle Zvolen (Zalwm) after the death of the king Ladislaus IV. There was a treaty concluded in the summer of 1290 after previous struggles among the family of the count Peter and his relatives led by Peter`s cousin Demeter, the kings count of Zvolen. Peter`s relatives, the ancesstors of the later Balassa clan obtained possession of the castle and manor of Modrý Kameň (Keykkw). His widow and daughters obtained smaller properties as dowry and doughters portion. The reason of the conflict was that Peter had betraied the king and therefore Ladislaus IV. gave his property to Demeter. There is an association between Peter`s arbitrary behaviour and aversion to the kings power and some members of the Hunt-Poznan clan. Peter`s daughters got married to members of this clan from Bíňa and Bzovík. Peter was leaning on the strong position of this clan. The castle Hrádok (Haradnak) case from 1276 and the siege of the castle Prievidza (Preuge) before 1289 bear witness to the position of the clan towards the king. In consequence of the battle of the castle Modrý Kameň, Zvolen was also attacking. However not Peter`s widow and daughters but the sons of Kazimir of Hunt-Poznan clan were the real rivals of Demeter. Count Peter plays the main role in this conflict. Faithlessness was a crime he commited. Demeter who acted in the name of the king represented the justice. If we focus our attention on his person we see that he did mostly to achieve his own objectives. The fights for property reflect military history, role of the castles in the medieval society, property and family relationships of the aristocracy. Loyality (fidelitas) and connection to the king are related to the knight culture in the Hungarian kingdom.

99

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Rytieri a kanonici Sv. Hrobu Maroš Tomas

Jedným z najstarších rádov spätých s križiackymi výpravami bol rád Sv. Hrobu. Oproti všeobecne známym a populárnym templárom či johanitom je však v našej literatúre takmer neznámy. Aj v súčasnosti stále existuje rytiersky rád Sv. Hrobu. Je však treba zdôrazniť, že po stáročia existoval pod týmto názvom aj iný, dnes už neexistujúci rád kanonikov. V tomto krátkom príspevku sa pokúsime stručne načrtnúť vznik a vývoj týchto rádov. Kým v minulosti prevládal názor o koexistencii dvoch vetiev rehole, teda o akomsi spolunažívaní rytierskej a kanonickej vetvy, v súčasnosti sa táto téza považuje za nesprávnu a zdôrazňuje sa práve odlišnosť vývoja kanonikov od rytierov.1 Vznik rehole kanonikov strážcov Sv. Hrobu Jeruzalemského je spätý s prvou križiackou výpravou. Presný dátum založenia rehole nie je istý. Pravdepodobne základy rádu boli položené ešte za života “Advocata Sancti Sepulchri” Godfrída, ktorý mal pri bazilike Sv. Hrobu usadiť skupinu kanonikov, aby tu vykonávali bohoslužby. O kanonickej reholi ako takej však môžme hovoriť najskôr až od roku 1114, keď rád dostal od jeruzalemského patriarchu Arnulfa z Rohez regulu sv. Augustína.2 1

Pozri k tomu napríklad ELM, K.: Kannoniker und Ritter von Heiligen Grab. Ein Beitrag zur Entstehung und Frühgeschichte der palästinensischen Ritterorden. Oddelený výtlačok z Die geistlichen Ritterorden Europas. Red. Fleckenstein, J.- Hellman, M. Sigmaringen 1980, s. 1-29; PIŁAT, Z.: Fundator i fundacja klasztoru bożogrobców w Miechowie. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999, s. 12; STARNAWSKA, M.: Między Jerozolimą a Łukowem: zakony krzyżowe na ziemiach polskich w sriednowieczu. Warszawa 1999, s. 10, 246; Guy Stair Sainty: The Equestrian order of the Holy Sepulcher of Jerusalem http://www.chivalricorders.org/vatican/holysep.htm [2003-10-11] (ďalej SAINTY, G. S.: The Equestrian order). V súčastnosti existuje aj rytiersky byzantský rád Sv. Hrobu. K Ordo Byzantinus Sancti Sepulchri pozri: http://www.byzantische-ritter.de [2004-08-28], alebo http://digigate.net/obss/default.htm [2004-08-20] 2 Úplný názov rehole znie: „Ordo canonicorum regularium custodum sacrosancti Sepulchri Dominici Hierosolymitani“ NAKIELSKI, S.: Miechovia sive promptuarium antiquitatum monasterii Miechoviensis. Cracoviae 1634, s. 2. U nás ich skrátene nazývame križovníci, strážcovia Sv. Hrobu, alebo jednoducho kanonici Sv. Hrobu, či božohrobci. PECKOWSKI, Z.: Miechów. Studia z dziejów miasta i ziemi miechowskej do roku 1914. Kraków 1967 s. 297; REYCHMAN, J.: Klasztor w Lendaku i jego dawna przynalezność do opactwa Miechowskiego. Nasza Przeszlość, 19, 1964, s. 34; TOBIASZ, M.: Bozogrobci w Miechowe.

100

Počiatky rytierov Sv. Hrobu sú známe ešte menej. Odhliadnúc od fantastických teórií ako založenie rádu Sv. Jakubom, či Sv. Helenou, prvé “serióznejšie” úvahy kladú jeho vznik do obdobia po dobytí Jeruzalema a zásluhy na jeho založení pripisujú priamo Godfrídovi z Bouillonu. Prvý kresťanský vládca Jeruzalema mal ustanoviť pri bazilike Sv. Hrobu skupinu bratov kanonikov a spolu s nimi aj niekoľkých rytierov. Títo rytieri mali potom tvoriť základ rytierskej rehole.3 Z tohto obdobia sa nám nezachovali pramene, ktoré by potvrdzovali tento názor. Nemožno ho však ani úplne vylúčiť. No ak by aj bol spoločný pôvod kanonikov i rytierov pravdivý, časom kanonická časť úplne prevážila. Svedčí o tom napríklad dokument z roku 1155, keď pápež Hadrián IV. písal Raymondovi, grófovi z Barcelony. Spomína tu strážcov Sv. Hrobu spolu s johanitmi a templármi, čo boli duchovno-rytierske rády, ale nespomína, žeby kanonici plnili nejakú podobnú vojenskú úlohu.4 Zachovaný pápežský dokument z roku 1249 menuje kanonikov Sv. Hrobu ako rovnocenných s templármi a johanitmi v pomoci Sv. Zemi a Apoštolskej stolici, čo značí, že sa jednalo v tomto období o významnú rehoľu, ale opäť spomína len kanonikov, nie rytierov.5 Niektoré kláštory na základe svojich privilégií mohli prijímať svetské osoby do konfráternity. Tieto osoby mali potom právo nosiť na šatách dvojitý kríž rehole a byť tak tiež “križiakmi”.6 Z týhto časov však nie je známa relevantná zmienka o rytieroch Sv. Hrobu ako o inštitúcii porovnateľnej s duchovno rytierskými rádmi, v prameňoch sa stretávame len s kanonikmi. Reholi kanonikov boli dané mnohé privilégiá potvrdené viacerými pápežmi. Napríklad roku 1122 pápežom Kalixtom II., roku 1128 jeho nástupcom Honóriom II. a roku 1143 pápež Celestín II. zobral rehoľu pod Nasza Przeszlość, 17, 1963, s. 5-6; ELM, K.: c.d., s. 8; PIŁAT, Z.: c.d., s. 12. Informáciu o usadení kanonikov pri bazilike Sv. Hrobu pozri: Guilelmus Tyrensis Historia rerum in partibus transmarinis gestarum. In: Recueil des histoires des croisades. Historiens occidentaux. Tome premier. s. 376-377 http://visualiseur.bnf.fr/CadresFenetre?0?=NUMM.51571&M=pageseule&Y=Image [200408-24]. Nemecký preklad pozri na http://www.manfredhiebl.de/tyrus9.htm [2004-08-24] 3 FUXHOFFER, D.: Monasteriologia regni Hungariae II. Weszprimii 1803, s. 255; TOBIASZ, M.: Bozogrobci w Miechowe. Nasza Przeszlość, 17, 1963, s. 5-6; KOPEĆ, J.: Teksty oficijum Sacrosancti Sepulchri Hierosolymitani u Bożogrobców miechowskich i w Proprium Poloniae. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999, s. 79-80. 4 SAINTY, G. S.: The Equestrian order. 5 “…canonicis et fratribus Dominici Sepulchri … pari cum militia Templi et Hospitalariis Jerozolimitanis“ PIEKOSIŃSKI, F.: Kodeks dyplomatyczny Małopolski II, Kraków 1886, nr. 430; MACHEJEK, M.: Materiałi zródłowe zakonu Bożogrobców w archiwach watykańskich. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999, s. 158-159. Podobné privilégiá ako johaniti mali dostať kanonici už v roku 1161 od pápeža Alexandra III. PĘKALSKI, P.: O początku, rokrzewieniu i upadku zakonu XX. kanoników Strozów Św. Grobu Jerozolimskiego. Kraków 1867, s. 24. 6 ELM, K.: c.d., s. 15; PĘCKOWSKI, Z.: c.d., s. 305.

101

svoju zvláštnu ochranu.7 Celkovo možno konštatovať rýchle rozrastanie rádu v prvých desaťročiach 12. storočia nielen vo Sv. Zemi, ale aj všade tam, kde hľadali podporu aj templári a johaniti. Teda na juhu dnešného Francúzska, Talianska a Španielska. Rýchlo sa rozšírili aj v Západnej, Strednej a Východnej Európe.8 V čele rádu stál jeruzalemský patriarcha9, na ktorého voľbe sa aktívne podieľali aj členovia rehole.10 Po dobytí Jeruzalema Saladínom roku 1187 sa sídlom rehole stal Akkon (Ptolemaida).11 Pád Jeruzalema a strata Božieho Hrobu nespomalili šírenie rehole. Už roku 1220 bol počet kláštorov strážcov Sv. Hrobu taký veľký, že ich pápež Honorius III. aj s ich majetkami vzal pod svoju zvláštnu ochranu v zmysle citovanej buly Celestina II. z roku 1143.12 Roku 1291 však boli križiaci vytlačení zo Sv. Zeme a tak križovníci Sv. Hrobu preložili svoje hlavné sídlo do Talianska, do kláštora sv. Lukáša v Perugii.13 Kanonici sa rozširovali úspešne aj naďalej, svedčí o tom bula pápeža Jána XXII. z roku 1325, ktorá vymenúva už 88 kláštorov rehole. Roku 1471 bolo v európskych krajinách v rôznych kláštoroch vyše dvetisíc kanonikov strážcov Sv. Hrobu.14 Kanonici sa pôvodne zaoberali celebrovaním špeciálnej liturgie pre pútnikov v Jeruzaleme a starostlivosťou o Boží Hrob. Po rozšírení 7

NAKIELSKI, S.: s. 2-3; TOBIASZ, M.: c.d., s. 6; PĘCKOWSKI, Z.: c.d., s. 297. WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani III. Posonii et Cassoviae 1778, s. 144; PECKOWSKI, Z.: c.d., s. 298; ELM,K.: c.d., s. 8; SAINTY, G. S.: The Equestrian order. O rýchlom rozšírení rehole a jej popularite svedčí aj udalosť z roku 1131, keď aragónsky kráľ Alfonz I. tri roky pred svojou smrťou vo svojej záveti odkázal celé svoje kráľovstvo spoločne templárom, johanitom a kanonikom Sv. Hrobu. K naplneniu poslednej vôle aragónskeho panovníka však nakoniec kvôli jeho nástupcom nedošlo. Je ale pravdepodobné, že spomenuté križiacke rády boli inak odškodnené. LAWRENCE, H.: Dejiny středověkého mníšství. Praha 2001, s. 209-210. 9 NAKIELSKI, S.: c.d., s. 451; TOBIASZ, M.: c.d., s. 7; JIRÁSKO, L.: Cirkevní řády a kongregace v zemích českých. Praha 1991, s. 37; KVASNIČKOVÁ, J.: Rehole včera a dnes – vo svete i u nás. Bratislava 1995, s. 44. Organizácia kongregácií v Európe, aj keď všetci podliehali patriarchovi, bola podmienená osobitosťou krajín a teda môžeme hovoriť aj o ich určitej samostatnosti. ELM, K.: c.d., s. 6, 9; STARNAWSKA, M.: c.d, s. 102. Samozrejme, že patriarcha podliehal pápežovi ako hlave Cirkvi. 10 V jednom svojom liste Inocent II. (1130-1143) doslova spomína, že: „...jeruzalemský patriarcha má podriadených priorov rádu, ktorí podľa privilégií nosia biskupské odznaky a asistujú patriarchovi pri bohoslužbách ..., rehoľní bratia majú nad sebou priora, ktorý spolu s menovanými kanonikmi volí patriarchu, ktorý sa potom stáva ich najvyšším predstaveným“. NAKIELSKI, S.: c.d., s. 4; VOJTAS, J.: Dejiny kostola a prepoštstvo v Lendaku. Rukopis b.r, s. 6. 11 PĘKALSKI, P.: c.d., s. 39; TOBIASZ, M: c.d., s. 6. 12 NAKIELSKI, S.: c.d., s. 136; PĘKALSKI, P.: c.d., s. 23. 13 PĘKALSKI, P.: c.d., s. 41; FUXHOFFER, D.: c.d., s. 256; ELM, K.: c.d., s. 9; SAINTY, G. S.: The Equestrian order. 14 NAKIELSKI, S.: c.d., s. 305; PĘCKOWSKI, Z.: c.d., s. 298; TOBIASZ, M.: c.d., s. 7. 8

102

do Európy sa zaoberali najmä charitatívnou činnosťou v špitáloch, no významnou zložkou ich pôsobnosti sa stala aj výchovná práca pri školskej výuke a duchovná správa na inkorporovaných farách.15 Najvýznamnejšie európske kláštory rehole boli: Warwick v Anglicku (1119-1536), Barletta v Taliansku (1128-1489), Denkendorf v Nemecku (1129-1535), Calatayud v Španielsku, Miechov v Poľsku (1163-1819) a Perugia v Taliansku (1291-1489). Pre našu oblasť sú dôležité ešte kláštory v Prahe na Zderaze a v chorvátskej Glogovnici.16 Koncom 15. storočia nastal zlom v živote rehole strážcov Sv. Hrobu. Pápež Inocent VIII. v snahe posilniť rehoľu johanitov bulou z 28. marca 1489 „Cum solerti meditatione pensamus“ zlúčil ju s rehoľou križovníkov Sv. Hrobu.17 Rehoľníci Sv. Hrobu vtedy museli prijať rúcha a rehoľné pravidlá johanitov.18 Množstvo rádových domov tak padlo za obeť, keďže väčšina kláštorov v krajinách Európy prešla tak do rúk rehole johanitov. Toto rozhodnutie postihlo hlavne Taliansko a niektoré kláštory vo Francúzsku a Španielsku.19 Pápež Alexander IV. po mnohých intervenciách svetských feudálov síce zrušil inkorporáciu a obnovil rehoľu kanonikov strážcov Sv. Hrobu už roku 1494 a sám sa vyhlásil za jej predstaveného, no rehoľa sa k svojej pôvodnej sile už nevrátila.20 V čase, keď väčšina kláštorov v Nemecku a

15

FLAGA, J.: Działalność duszpasterska Bożogrobców na ziemiach Rzeczypospolitej. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999, s 100, 104, 108; STARNAWSKA, M.: c.d., s. 10, 228, 236, 247, 288. 16 DOBRONIĆ, L.: Posjedi i sjedišta templara, ivanovaca i sepulkralaca u Hrvatskoj, Zagreb 1984, s. 49 – 56; STARNAWSKA, M.: c.d., s. 96. 17 Spolu s kanonikmi Sv. Hrobu bol do rádu Johanitov inkorporovaný aj rád Sv. Lazara Jeruzalemského. Bula opisuje Lazaritov ako „militae“, vôbec sa takto ale nezmieňuje o božohrobcoch a ani nijako inak nespomína, žeby tí mali mať nejakú vojenskú funkciu. ELM, K.: c.d., s. 10; REYCHMAN, J.: c.d., s. 35, 43; STARNAWSKA, M.: c.d., s. 13; SAINTY, G. S.: The Equestrian order. Niektorí autori uvádzajú nesprávny rok 1484. FUXHOFFER, D.: c.d., s. 256; TOBIASZ, M.: c.d., s. 7; PEKALSKI, P.: c.d., s. 17. 18 VOJTAS, J.: Dejiny, c.d, s. 13. Predstavený rehole johanitov prijal do svojho titulu aj titul Superiora z Perugie. V latinčine celý titul znie: Dei gratia Sacrae Domus Hospitalis Sancti Johannis Hierosolymitani et militaris Ordinis Sancti Sepulchri Dominici magister humilis pauperumque Jesu Christi custos. http://www.geocities.com/Heartland/Estates/5126/smom.html [2003-10-11]. Zaujímavé je práve to „...militaris Ordinis Sancti Sepulchri ...“, čo naznačuje zamieňanie si rytierov a kanonikov. Toto sa premietlo neskôr do sabotovania vytvorenia si vlastnej organizácie u rytierov Sv. Hrobu johanitmi. Pozri text nižšie. 19 ELM, K.: c.d., s. 10. REYCHMAN, J.: c.d., s. 35, 43; STARNAWSKA, M.: c.d., s. 13. 20 VOJTAS, J.: Dejiny, c.d., s. 13; ELM, K.: c.d., s. 10. To, že za obeť inkorporácii padol aj centrálny kláštor rehole v Perugii, napomohlo k vzrastu významu iných veľkých kláštorov rehole. V našej oblasti to bol kláštor v Miechove pri Krakove REYCHMAN, J.: c.d., s. 35, 43. K dejinám miechovského kláštora pozri napr. TOBIASZ, M.: c.d., s. 5-60.

103

Anglicku podľahla reformácii, novým centrom rehole sa stal generálny konvent v Miechove v Poľsku, ktorý bol zrušený v roku 1819.21 Dejiny rytierov Sv. Hrobu môžme v prameňoch sledovať od 14. storočia. V tom čase už boli z pápežského poverenia strážcami Božieho Hrobu vo Svätej Zemi františkáni ako jediný zástupcovia západných rehoľných spoločenstiev. Okolo 30. rokov 14. storočia sa objavuje obyčaj udeľovania titulu rytierov Sv. Hrobu šľachtickým pútnikom. Prvým takto pasovaným rytierom, ktorý je doložený v prameňoch pre rok 1336 bol Wilhelm z Boldensele. Prvé investitúry vykonávali pravdepodobne samotní rytieri, ktorí navštívili Sv. Hrob. Neskôr vykonávali pasovanie františkáni.22 Z celej Európy do Jeruzalema tak putovali členovia mnohých šľachtických rodín aby získali titul rytiera Sv. Hrobu. Z 14. a 15. storočia sa zachovalo najviac prameňov o nemeckých šľachticoch, ale aj o Francúzoch či Holanďanoch, ktorí získali ostrohy po obtiažnej púti do Sv. Zeme. Byť pasovaní pri hrobe Pána bolo, akoby boli investovaní ním samotným a to bola výsada, ktorá sa vysoko cenila. Samotní rytieri neboli nijako organizovaní. Zjednodušene by sme mohli povedať, že boli niečím medzi svetskými rytiermi a náboženským bratstvom. Skutočnosť, že rytierom chýbala centrálna organizácia, viedla v 15. storočí k vzniku niekoľkých regionálnych bratstiev rytierov s religijnými cieľmi. V 16. storočí sa bratstvá v Španielsku a Flámsku pokúsili preorganizovať na rytiersky rád patriaci pod svetskú moc španielskeho kráľa a duchovnú moc pápeža. Kráľ Filip II. bol tejto myšlienke naklonený a 26. marca 1558 sa nechal zvoliť za Veľmajstra zatiaľ neexistujúceho „Rádu Sv. Hrobu“ skupinou tridsiatich prevažne flámskych rytierov zhromaždených v kostole Sv. Kataríny v Hoochstraatene. Kvôli výhradám pápeža, francúzkeho kráľa a johanitov však snaha rytierov nebola úspešne zavŕšená. Podobnú snahu vyvinuli v roku 1615 aj francúzski rytieri Sv. Hrobu, ktorí si zvolili za svojho Veľmajstra Charlesa Gonzagu, vojvodu z Nevers

21

Miechov patril po Viedenskom kongrese v roku 1815 do územia prideleného Rusku (Poľské kráľovstvo, tzv. Kongresovka) a cár Alexander I., žiadal a aj získal od pápeža Pia VII. bulu, ktorou ten zrušil katolícke rády na novom cárovom území, vrátane kanonikov Sv. Hrobu. Pozri PĘCKOWSKI, Z.: c.d., s. 40, 229; GACH, P. P.: Kasata zakonu Bożogrobców na ziemiach polskich w XIX wieku. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999, s. 113-127. 22 Už predtým sa ojedinele nachádzajú v prameňoch záznamy o šľachticoch, ktorí zasvätili svoje životy službe Sv. Hrobu, no nešlo ešte o rytierov. MACHEJEK, M.: c.d., s. 166. Sám Wilhelm z Boldensele mal pasovať dvoch ďalších rytierov. Treba zdôrazniť, že ceremónia investitúry nových rytierov neobsahovala prijímanie rehoľných sľubov, ale mala podobu klasického pasovania za rytiera. Pravdepodobný priebeh pasovania pozri v SAINTY, G. S.: The Equestrian order.

104

a Rethelois, bývalého francúzskeho veľvyslanca pri Svätej stolici. Aj tento pokus bol neúspešný, najmä kvôli protestom rytierov Sv. Jána.23 V súčasnosti existujúci rád rytierov Sv. Hrobu je z oveľa mladšieho obdobia. V roku 1847 bol obnovený Latinský patriarchát v Jeruzaleme. Pius IX. v decembri toho istého roku priznal právo pasovať rytierov výlučne patriarchovi a už jestvujúci rytieri mali byť organizovaní do jednej skupiny pod jeho správou. O dvadsať jeden rokov neskôr listinou „Cum multa supienter“ z 24. januára 1868, ten istý pápež zreorganizoval rytierov a udelil im status pápežského rádu. Od roku 1888 sa ustálilo aj prijímanie žien do rádu s titulom Dáma.24 Nasledujúce roky priniesli ešte mnohé reformy týkajúce sa jeho správy, hodností či organizačných záležitostí. Oficijálny názov rádu znie Rytiersky rád Svätého Hrobu Jeruzalemského. Na jeho čele stojí Veľmajster - kardinál menovaný pápežom, spolu s hodnostármi Grandmagistrátu. Sídlo rádu je vo Vatikáne, centrálne zastupiteľstvo Talianska je pri kostole Sv. Onofreja v Ríme.25 Súčasný charakter rádu je v prvom rade čestný. Prvoradou úlohou jeho členov je posilnenie praxe kresťanského života s absolútnou vernosťou pápežovi, ďalej podpora a pomoc náboženským, duchovným, charitatívnym a spoločenským úlohám Katolíckej Cirkvi vo Sv. Zemi; a udržovanie a šírenie viery a práva Cirkvi na tomto území. Uchádzači o členstvo musia byť praktikujúci katolíci s dobrým charakterom, doporučení vlastným regionálnym Ordinárom (biskupom) s podporou niekoľkých rádových členov; a vyžaduje sa od nich veľkorysý dar ako „vstupný poplatok“, ako aj každoročné príspevky. Najvyššou triedou rádu je Rytier s Kolanou, ktorých môže byť najviac dvanásť; druhá trieda pre rytierov je rozdelená na stupne: Veľký Kríž, Veľkooficier-veľkodôstojník (alebo Veliteľ s Hviezdou), Veliteľ a Rytier; tretia trieda je rozdelená na stupne: Dámsky Veľký Kríž, Dámsky Veliteľ s Hviezdou, Dámsky Veliteľ a Dáma. Veľmajster môže udeľovať aj rád za zásluhy o Sv. Hrob (v troch triedach) a to aj katolíkom aj nekatolíkom, ktorí poskytli určitú službu rádu a jeho cieľom. Rytiersky rád Sv. Hrobu má v súčasnosti vyše 18 000 členov po celom svete zorganizovaných do približne 40 zastupitelstiev-námestníctiev.26

23

Tamže; ELM, K.: c.d., s. 3 – 5; MACHEJEK, M.: c.d, s. 166. Bol to prvý rád pod priamym pápežským dohľadom, ktorý mohol byť udeľovaný dámam! SAINTY, G. S.: The Equestrian order. 25 Ordine Equestre del Santo Sepolcro di Gerusalemme. Veľmajstrom je Jeho Eminencia Carlo kardinál Furno. Pozri oficiálnu web stránku rádu http://www.oessg-gm.net [2004-0825] 26 MACHEJEK, M.: c.d, s. 166; AFFEK, M.: Nowożytna kontynuacja idei zakonu Bożogrobców od 1847 r. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warstawa 1999, s . 129 – 135; SAINTY, G. S.: The Equestrian order. Od roku 1996 existuje námestníctvo v Poľsku a v Maďarsku je magistrálne poverenectvo. Najstaršie zastúpenie v okolitých krajinách má 24

105

Na záver by sme chceli ešte spomenúť kláštory kanonikov Sv. Hrobu na Slovensku. Dokázateľne môžme hovoriť o kanonikoch na našom území v 13. storočí v okolí dnešného Chmeľova v Šariši. V roku 1313 sa títo mnísi presťahovali na Spiš, kde získali výmenou obec Lendak, kde mali kláštor a neskôr aj kostoly v Krížovej Vsi, Spišských Hanušovciach, Kežmarku (kostol Sv. Alžbety) a Nižných Lapšoch. Iné kláštory nám zatiaľ náš výskum nepotvrdil.27 Ako to vyplýva z tejto práce, vývoj rytierov a kanonikov bol odlišný a nemožno hovoriť o dvoch vetvách tej istej rehole. Zároveň však môžeme povedať, že ich aj niečo spája. Kanonici sa po stáročia venovali opatere chorých a dušpastierstvu a hlavnou úlohou rytierov je tiež charita a podpora náboženského života.

Použitá literatúra AFFEK, M.: Nowożytna kontynuacja idei zakonu Bożogrobców od 1847 r. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warstawa 1999 DOBRONIĆ, L.: Posjedi i sjedišta templara, ivanovaca i sepulkralaca u Hrvatskoj, Zagreb 1984 DZIUBA, A. F.: Starania o utworzenie zwierchnictwa zakonu rycerskiego Bożogrobców w Polsce. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warstawa 1999 ELM, K.: Kannoniker und Ritter von Heiligen Grab. Ein Beitrag zur Entstehung und Frühgeschichte der palästinensischen Ritterorden. Oddelený výtlačok z Die geistlichen Ritterorden Europas. Red. Fleckenstein, J.- Hellman, M. Sigmaringen 1980 FLAGA, J.: Działalność duszpasterska Bożogrobców na ziemiach Rzeczypospolitej. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999 FUXHOFFER, D.: Monasteriologia regni Hungariae II. Weszprimii, 1803, s. 255 GACH, P. P.: Kasata zakonu Bożogrobców na ziemiach polskich w XIX wieku. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999 JIRÁSKO, L.: Cirkevní řády a kongregace v zemích českých. Praha 1991 KOPEĆ, J.: Teksty oficijum Sacrosancti Sepulchri Hierosolymitani u Bożogrobców miechowskich i w Proprium Poloniae. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999 KVASNIČKOVÁ, J.: Rehole včera a dnes – vo svete i u nás. Bratislava 1995 LAWRENCE, H.: Dejiny středověkého mníšství. Praha 2001 MACHEJEK, M.: Materiałi zródłowe zakonu Bożogrobców w archiwach watykańskich. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999 rád v Rakúsku. DZIUBA, A. F.: Starania o utworzenie zwierchnictwa zakonu rycerskiego Bożogrobców w Polsce. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warstawa 1999, s. 137 – 156. 27 Niektorí bádatelia pripisujú kanonikom Sv. Hrobu aj kláštory v Huncovciach, Strážkach či Ľubici. Tieto názory však zatiaľ nemajú podporu v prameňoch. Podrobnejšie o kanonikoch Sv. Hrobu na území Slovenska pozri: VOJTAS, J.: Z minulosti krížovníckeho prepoštstva v Lendaku. In: Spiš 1, 1967, 57-87; TOMAS, M.: Príspevok k dejinám kláštora v Lendaku. In: Studia Historica Tyrnaviensia III., Trnava 2003, s. 105-112. Tam aj odkazy na staršiu literatúru.

106

NAKIELSKI, S.: Miechovia sive promptuarium antiquitatum monasterii Miechoviensis. Cracoviae 1634 PECKOWSKI, Z.: Miechów. Studia z dziejów miasta i ziemi miechowskej do roku 1914. Kraków 1967 PĘKALSKI, P.: O początku, rokrzewieniu i upadku zakonu XX. kanoników Strozów Św. Grobu Jerozolimskiego. Kraków 1867 PIEKOSIŃSKI, F.: Kodeks dyplomatyczny Małopolski II, Kraków 1886 PIŁAT, Z.: Fundator i fundacja klasztoru bożogrobców w Miechowie. In: Bożogrobcy w Polsce. Miechów – Warszawa 1999 REYCHMAN, J.: Klasztor w Lendaku i jego dawna przynalezność do opactwa Miechowskiego. Nasza Przeszlość, 19, 1964 SAINTY, G. S.: The Equestrian order of the Holy Sepulcher of Jerusalem [2003-10-11] STARNAWSKA, M.: Między Jerozolimą a Łukowem: zakony krzyżowe na ziemiach polskich w sriednowieczu. Warszawa 1999 TOBIASZ, M.: Bozogrobci w Miechowe. Nasza Przeszlość, 17, 1963 TOMAS, M.: Príspevok k dejinám kláštora v Lendaku. In: Studia Historica Tyrnaviensia III., Trnava 2003 VOJTAS, J.: Dejiny kostola a prepoštstvo v Lendaku. Rukopis b.r WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani III. Posonii et Cassoviae 1778

Zusammenfassung Maroš Tomas

In der Vergangenheit dominerte die Stellung űber die Koexistenz von zwei Zweigen des Ordens, also űber ein Zusammenleben des ritterlichen und kanonischen Zweiges. Diese These wird in der Gegenwart als falsch betrachtet und die Unterschiedlichkeit der Entwicklung der Kanoniker und der Ritter wird betont. Über die Kanoniker vom Heiligen Grab können wir spätestens ab dem Jahr 1114 reden, als der Orden vom Patriarch von Jerusalem, Arnulf von Rohez, die Regula Sancti Augustini erhielt. Die Kanoniker verbeiteten sich snchell in die Europa und waren mit der Johaniten und der Templarn gleichwertig. Es ist kein Beweis űber ihren Militärdienst bekanntgegeben. Nach den mythischen Anfängen haben wir die Nachweise űber die Existenz des Ordens erst aus dem 14. Jahrhundert. Die Ritter waren auf keine weise organisiert. Die erste Versuche formal die Ritter als ein Orden zu veranstalten, waren erfolglos. Die Veränderung trat nach der Erneuerung des lateinischen Patriarchats in Jerusalem im Jahr 1847 ein, als dank dem Zutun des Papstes der bis heute existierende Orden der Ritter vom Heiligen Grab gegründet wurde. Übersetzt von Zuzana Brezovická

107

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Život templárov Pavol Jakubčin

Cieľom tohto príspevku je priblížiť určité vybrané aspekty života tých, ktorí tvorili Templársky rád. Pri tvorbe príspevku som sa stretol s prameňmi, v ktorých boli informácie často značne odlišné a protichodné. Tiež ako je známe, templársky rád je z rytiersko- duchovných rádov azda najviac poobaľovaný rôznymi polopravdami a nepravdami. Preto bolo pre mňa najťažšou úlohou oddeliť to, čo sa zakladá na pravde, od vecí neskutočných. Verím, že sa mi to aspoň z časti podarilo. Príspevok je rozdelený na viacero tematických okruhov: prijatie do rádu, oblečenie a výbava, stolovanie a strava, denný režim, disciplína a tresty. Prijatie do rádu Tomu, kto žiadal o prijatie do Templárskeho rádu, bola predpísaná doba skúšky s neurčitým trvaním. Dĺžka tejto skúšky bola rôzna, ale vo všeobecnosti dlhá. Ašpirant, ktorý by pred prijatím do rádu spáchal činy, ktoré škodili cirkvi, alebo spôsobovali ujmu na súkromnom majetku, nemohol pomýšľať na prijatie do rádu, pokiaľ, ak to bolo možné, neuviedol veci do pôvodného stavu. Bolo však predovšetkým potrebné vzývať Ducha Svätého, aby sa zistilo, či uchádzač nasleduje Božiu cestu, alebo či nie je vyslancom démona, či nie je vedený pýchou a želaním stať sa časťou aristokracie. Ako uvádza latinský text regule: „Probate spiritus si ex Deo sunt”. Skúšky, ktorým podrobovali uchádzačov, boli rozličné. Mesiac, dva, často i dlhšie sa musel postulant podujať na tie najpodradnejšie práce v dome: rozkurovať a udržiavať pece, obsluhovať mlyn, dbať o potreby kuchyne, starať sa o svine, vodiť ťavy atď. Skúšky neboli telesne ťažké, skôr však určené na pokoru, najmä pre synov zo šľachtických rodín. Túto skúšku uskutočňoval uchádzač väčšinou v niektorom zo skromných vidieckych domov.1 Kapitula, ktorá mala schváliť prijatie nového člena, sa schádzala v noci, v sále ktorá susedila s kaplnkou alebo kostolom domu. Na tejto 1

BORDONOVE, Georges: La vie quotidienne des Templiers au XIII siécle. Librairie Hachette 1975.

108

kapitule mu bolo predstavené, čo všetko ho v prípade vstupu do rádu čaká a k čomu sa týmto zaväzuje: Nebudeš nikdy robiť to, čo budeš chcieť, pretože ak budeš chcieť zostať v krajine, ktorá je tu, z tejto strany mora, budeš privolaný do krajiny, ktorá je na druhej strane. Keď budeš chcieť spať, budeš musieť bdieť a keď budeš chcieť niekedy bdieť, bude ti prikázané ísť si odpočinúť na svoje lôžko. Keď budeš mať hlad a budeš chcieť jesť, bude ti prikázané ísť niekam, bez toho aby ti bolo podané vysvetlenie. Preto dobre uváž drahý brat, či budeš schopný znášať všetky tieto ťažkosti. Taktiež si mal uvedomiť, že do rádu nevstupuje pre získanie slávy, alebo bohatstva, ani pre pohodlie tela, ale preto aby: 1. unikal pred hriechmi tohoto sveta. 2. slúžil Pánovi. 3. bol chudobným a robil pokánie pre spásu svojej duše. Počas tohoto ceremoniálu mal prijímaný brat tiež prisahať na Bibliu odpovedajúc na viaceré otázky: 1. nemáte ani manželku ani snúbenicu? 2. neboli ste už prijatý do iného rádu, nevyslovili ste už iný sľub a neurobili inú prísahu? 3. nemáte žiadne dlhy za seba, alebo za vašich priateľov, ktoré by ste nemohli splatiť? 4. ste telesne zdravý? 5. nesľúbili ste, alebo nedali ste nikomu peniaze, aby ste si tým uľahčili váš vstup do Templárskeho rádu? 6. ste synom rytiera a vaši predkovia sú rytierskeho pôvodu? 7. nie ste ani kňazom ani diakonom? 8. neboli ste exkomunikovaný?2 Postulant musel sľúbiť vernosť a podriadenosť veľmajstrovi rádu a taktiež, že po celý svoj život bude všetkou mocou a silou, ktorú mu dal Boh, získavať a ochraňovať Svätú Jeruzalemskú zem a ochraňovať tiež majetky kresťanov. Dotýkajúc sa vstupu do rádu, regula kategoricky zakazovala, aby sa prijímali deti alebo muži priveľmi mladí, aj keby ich k tomu nabádali samotní rodičia. Toto opatrenie malo svoje opodstatnenie v charaktere a vážnosti sľubu, ktorý predpokladal súhlas vyslovený v plnom poznaní príčiny a v úplnej slobode. Nebolo tiež možné odovzdať zbrane ešte mladému chlapcovi, z dôvodu jeho fyzickej neschopnosti nosiť ťažkú drôtenú košeľu s príslušenstvom a účinne narábať s kopijou a mečom. Bolo teda potrebné dosiahnuť vek okolo 20 rokov a v každom prípade byť telesne zdatný. Tento príkaz o telesnej zdatnosti sa samozrejme dotýkal prijatia k rytierom. Tu pokladám za dôležité spomenúť, že členovia rádu boli rozdelení do viacerých skupín, ktoré plnili rozličné poslanie. Boli to: rytieri (fratres milites), kňazi (fratres capellani), čatári (alebo seržanti, panoši) (fratres servientes armigeri) a bratia z povolania, remeselníci (servientes famuli et oficii).3

2 3

CHARPENTIER, John: L´Ordre des Templiers. La Colombe 1944. CHARPENTIER, J.: cit. s.27.

109

Oblečenie a výbava Novoprijatý rytier dostal kompletné vybavenie, čo sa týka oblečenia, vojenskej výzbroje i drobných vecí každodennej potreby. Za všetky veci, ktoré dostal, bol zodpovedný pred rádom a teda nemohol nič z toho darovať. Obyčajne obdržal: dve košele, dva páry nohavíc– boli to krátke priliehavé nohavice zhruba po kolená, dva páry spodiek, jeden polovičný priliehavý kabátik, tzv. kamizol, ktorý siahal asi po bedrá. Tento kabátik mal vpredu aj vzadu výstrih, čím sa mal uľahčiť pohyb, jeden kožuch, jeden spodný plášť, ktorý sa zapínal okolo hrdla sponou alebo sa priväzoval šnúrkou, dva veľké biele plášte, jeden zimný, ktorý bol podšitý baraňou kožušinou, ktorá bolo kvalitná a na tú dobu pomerne lacná. Druhý plášť na teplejšie obdobia, ktorý bol z ľahšej látky. Oba tieto plášte boli bez rukávov. Práve takýto plášť mal byť rozlišovacím znakom, ktorý ich odlišoval od ostatných rytierov. Biela farba symbolizovala nevinnosť a čistotu, odvahu a zdravé telo. Ďalej prijal jednu tuniku, táto mala úzke rukávy a nosila sa na košeli. Oblečenie a spodná bielizeň boli z vlny, predsa však v období od Veľkej Noci, až po Všetkých svätých, bolo dovolené nahradiť vlnenú košeľu, ktorá bola určená na chladné mesiace, za košeľu z plátna.. Na všetkých plášťoch bol prišitý krvavočervený templársky kríž, na tunike bol prišitý spredu i zozadu. Taktiež ho bolo treba prišiť na všetky druhy bielizne.4 K týmto rozličným kusom odevu dostal dva ručníky. Jeden určený k stolovaniu a jeden pre osobnú hygienu. Obdržal taktiež posteľnú bielizeň, ktorá pozostávala z jedného slamníka, dvoch plachiet, jedného etamínu, (čo bola ľahká bavlnená alebo hodvábna látka) a jednu veľkú prikrývku na chladné obdobia. Táto prikrývka bola buď čisto biela, alebo čierna, alebo pruhovaná- bielo-čierna. Vojenská výbava obsahovala dlhú drôtenú košeľu, zhotovenú z kovových krúžkov, jeden pár drôtených nohavíc, tak isto z krúžkov. Tieto nohavice sa na zadnej strane nôh šnurovali. Jednu hrncovitú helmu s prerazenými otvormi pre dýchanie a na výhľad, ktorá bola zosilnená dvoma lamelami, prinitovanými do formy kríža. Drôtená košeľa bola uložená v koženom vreci, prípadne vo vreci z hrubého plátna. Výzbroj pozostávala z meča, z kopie– tá bola kužeľovitého tvaru a násada obyčajne z jaseňového dreva. Z jedného štítu trojuholníkového tvaru, ktorý bol zvnútra čalúnený a z vonkajšej strany potiahnutý kožou a väčšinou aj zosilnený lamelami. Rytier tiež dostal tri nože. Jednu dýku ako nôž výzbroje, jeden nôž na odrezávanie chleba, mäsa a jeden malý nožík.

4

BORDONOVE, G.: cit.

110

Nakoniec rytier obdržal i postroj pre tri kone, na ktoré mal právo a ešte i malé nevyhnutné veci, ako bol kotlík, misku a tri vaky, z ktorých dva mal nosiť jeho panoš. Ako sme už spomenuli, všetky tieto veci mu boli požičané a preto nemohol s nimi zaobchádzať celkom podľa svojej vôle. Taktiež nemohol nič z výbavy vyradiť, pretože sa tým vystavoval trestu. Nesmel nič zmeniť, dokonca ani skrátiť svoj opasok bez povolenia veliteľa. Keď však panoš odchádzal zo služby svojho rytiera, ten mu mohol, ak s ním bol spokojný, podarovať určité kusy oblečenia. Regula presne vymenúva veci, ktoré mohol darovať: oblečenie, ktoré nosil aspoň jeden rok, jeden starý kabátik (kamizol), staré košele, staré vysoké topánky, alebo ešte lampáš svojej výroby, prípadne kúsky kože. Bratia čatári (seržanti) mali tuniky a plášte hnedé s červenými krížmi. Ich výzbroj bola rovnaká, až na to, že ich drôtená košeľa bola častejšie z ľahších krúžkov a zbavená rukávov a ich topánky boli prispôsobené dlhšiemu pochodu. Bratia kapláni sa od rytierov odlišovali tým, že ich plášť nebol otvorený a mal pelerínu a kapucňu. Červený kríž bol spoločný pre všetkých členov rádu, s výnimkou vysokých hodnostárov, ktorí nosili kríž s dvoma nerovnako dlhými priečnymi ramenami, pričom vrchné rameno bolo kratšie. Oblečenie templárov nesmelo obsahovať žiadne zbytočnosti. Bolo zakázané nosiť špicaté topánky a akékoľvek kožušiny, až na spomínané baranie a ovčie. Žiadne vyhľadávanie elegancie, ktorá by mohla byť zdrojom pýchy. Nesmeli hľadať potešenie tela, ale nevyhnutnú ochranu proti zime, vlhkosti, alebo slnku. Regula odporúčala istú pohodlnosť, alebo lepšie povedané praktickosť oblečenia: aby sa každý mohol rýchlo obliecť, alebo vyzliecť, obuť alebo vyzuť. Toto odporúčanie bolo zvlášť cenné vo veliteľstvách a hradoch Svätej zeme, kde poplachy boli časté a vyžadovali okamžitú odvetu. Dlhé vlasy sa pokladali za symbol zženštilosti a boli regulou výslovne zakázané. Bolo treba mať vlasy ostrihané na krátko a zapustenú bradu. Zbrane a koňský postroj musel byť solídny a bez akýchkoľvek ozdôb. Stolovanie Svätý Bernard z Clairvaux výslovne rytierom odporúčal, aby jedli spoločne, v jednom refektuáriu. Malo sa tým zabrániť niektorým bratom vo vynechávaní pokrmov a v držaní prehnaného pôstu. Denne sa požívali dva pokrmy. Každý rytier mal svoju misku vyrobenú väčšinou z dubového jadra a používal tiež dve čaše. Jednu obyčajnú a druhú slávnostnú– tá bola akýmsi kalichom s rozšírenými okrajmi.

111

Rytieri a čatári jedávali oddelene. Vo všetkých domoch preto existovali dve služby alebo servisy. Vo veľkých veliteľstvách i tret,í z dôvodu veľkého počtu bratov a rozličnosti ich činností. Keď zvonil zvon, ktorý zvolával k prvému jedlu, raňajkám, všetci bratia sa museli odobrať do refektuária, podľa servisu, do ktorého patrili. Výnimku mal podkúvač, ktorý sa nemusel dostaviť v prípade, že práve podkúval kone a pekár, ak bol práve pri peci alebo mal zarobené cesto na chlieb. Každý musel čakať na svojom mieste, až kým sa nezišli všetci a dávať pozor či nič nechýba– chlieb, víno, voda a to, čo sa podávalo ako pokrm. Kňaz požehnal jedlo a každý sa postojačky pomodlil Otčenáš. Potom si mohol sadnúť a začať jesť. Stoly boli prestreté bielym obrusom a každý mal pred sebou svoj kalich, misku, lyžicu, nožík a kus chleba. Počas jedenia sa zachovávalo silencium a to i v prípade, že boli prítomné významné svetské osoby. Súčasne jeden z bratov čítal Sväté písmo, zatiaľ čo ostatní prijímali pokrm telesný i duchovný. V jedle bola vždy možnosť výberu. V deň, keď bolo povolené jesť mäso, to bolo tri krát do týždňa, bolo väčšinou na výber z dvoch druhov mäsa. Ten, kto nejedol baraninu, mohol jesť hovädzie a naopak. V dni, keď sa nejedlo mäso, si mohol vybrať z viacerých mís so zeleninou. Ak však už jedol z jedného pokrmu, nemohol požiadať o ďalší. Bratia mohli tiež požiadať o pokrm, ktorý bol určený pre sluhov, čo nasvedčuje tomu, že kvalita pokrmov zrejme nebola veľmi rozdielna, predsa však rytieri mali zrejme pokrm o niečo výdatnejší, z dôvodu fyzickej náročnosti ich služby. Nápoje podávali sluhovia podľa signálov, ktoré im ukazovali bratia. Väčšinou bolo na výber z vody, vína, alebo zriedeného vína. Od stola nemohol nikto odísť samovoľne, iba v prípade, že sa mu z nosa pustila krv, alebo v prípade poplachu, čo bol v Svätej zemi častý prípad, alebo ešte pri zvláštnej okolnosti, napríklad, ak sa v stajni splašili žrebce. Čestné miesto v refektuáriu zastával veliteľ. Blízko neho zvyklo byť miesto na zemi určené pre brata, ktorý sa niečím previnil. Tento trest, jesť na zemi, bol výslovne nariadený regulou. Veliteľ mal pred sebou misku zvyčajne výdatne naplnenú, keďže zo svojho pokrmu mohol, ako určitý prejav láskavosti, ponúknuť i trestanému. S jedlom sa malo nakladať dôstojne a čistotne, pretože zvyšky jedál išli pre chudobných. To nabádalo tiež k uskromneniu sa, avšak nie až k prehnanému odriekaniu si. Takisto ani v jedle sa nesmela vyskytovať žiadna márnivosť, zbytočnosť, ani labužníckosť. Pokrm však musel byť výživný a v každom prípade postačujúci. Maškrtnosť, nenásytnosť a nestriedmosť boli trestané. Aj tak však tieto pokrmy boli v porovnaní s tými, ktoré požívali doma, pestrejšie.

112

Väčšinu základných surovín si kláštory dopestovali samy. Pri príležitosti väčších sviatkov, ako boli Vianoce a Veľká Noc, sa mohlo kupovať kvalitnejšie víno, alebo lepšie mäso u mäsiara. To však záviselo od bohatstva domu a od štedrosti veliteľa. Akékoľvek mrhanie však nebolo namieste a bolo by v rozpore s duchom miernosti, ktorého regula sledovala. Po jedle sa bratia, pomodliac sa ešte jeden Otčenáš, odobrali na pokyn veliteľa spoločne do kaplnky vzdávať vďaky. Druhé jedlo dňa bolo večer po vešperách. V deň pôstu, keď bolo iba jedno jedlo za deň, toto sa tiež podávalo práve po vešperách. Pôsty Templári sa postili každý piatok, tiež na sviatok Všetkých svätých a na Veľkú Noc. Ak sviatok Božieho Narodenia pripadol na piatok, v ten deň sa mohlo jesť mäso na slávu tohoto sviatku. Pôsty sa ešte rušili v dni: Troch kráľov, Hromníc a v deň sv. Matúša apoštola.5 Okrem piatkov boli ešte povinné dva veľké pôsty. Prvý od pondelka pred dňom sv. Martina až po predvečer Narodenia Pána, druhý od Popolcovej stredy, až po Veľkú noc. Každý brat sa tiež mohol postiť v predvečer určitých sviatkov štyri krát do roka. Mimo dní, ktoré predpisovala regula však bolo prísne zakázané postiť sa bez dovolenia veliteľa. Počas obdobia pôstov bolo v utorky, štvrtky a nedele mäso nahradené rybami, čerstvými alebo solenými. Ostatné dni týždňa boli úplne pôstne, teda o chlebe a vode. Počas pôstov sa jedlo na stoloch bez obrusu. Regula predpisovala, aby sa v takom prípade stôl pred tým, než sa naň položí chlieb, starostlivo umyl. Denný režim Keď znel zvon, ktorý zvolával na prvé ranné modlitby, (matines, vigilie), každý musel vstať, obliecť sa, obuť sa a odobrať sa do kaplnky. Mohli zostať v kostýme, v ktorom spali, teda spodky, košeľa a tenký opasok, museli si však obliecť ešte aj nohavice, obuť sa a samozrejme, zobrať si plášť, ktorý si museli pod krkom zopnúť. Niektorí nosili i čepiec. Na týchto modlitbách sa museli zúčastniť všetci, okrem tých, ktorí boli chorí a tých, ktorí mali povolenie od veliteľa. V kaplnke sa počúvali ranné modlitby– pekne v pokoji a samozrejme v tichosti. Potom sa každý mal pomodliť trinásť Otčenášov venovaných Našej Panej, teda Panne Márii a trinásť svätcovi dňa. Idúc z kaplnky, po týchto prvých modlitbách, najčastejšie ešte v tme, museli ísť do stajní skontrolovať svoje kone a ak bol na to priestor, dať nevyhnutné príkazy svojim panošom. Regula viackrát zdôrazňuje, že k nim 5

DAILLIEZ, Laurent: Les Templiers. Libraire Academique Perrin. Paris 1972.

113

musia hovoriť pekne a nie hrubo. Potom sa mohli opäť uložiť na lôžko. Predtým však, než zaspali, museli sa pomodliť ešte jeden Otčenáš, aby im Boh odpustil, ak sa dopustili nejakých chýb, alebo ak porušili príkaz mlčania. Keď opäť zvonil zvon na prímy, bratia opäť vstávali a schádzali sa do kaplnky. Vtedy sa modlili prímy a po nich sa slávila sv. omša. Potom rytieri, ktorí nemali žiadnu službu a nedostali ani špeciálne príkazy, museli sa ísť postarať o svoje zbrane, o postroje, alebo robiť niečo užitočné pre dom. Po tejto činnosti nasledovali raňajky a po nich vďaky v kaplnke. Celkovo počas dňa nikto nesmel zostať bez zamestnania, aby na neho nezaútočil Satan a nevnukol mu nejaké zlé želania, zbytočné myšlienky. Každá jedna činnosť, práca, mala svoj význam. Ako hovorí regula: nie sú žiadne malé veci, žiadne malé zamestnania, ktoré by nezaujímali Boha a neslúžili na spásu všetkým. Ďalšie modlitby počas dňa v kaplnke boli: sexty na poludnie, nóny a vešpery. Týchto modlitieb sa však už rytieri nemuseli povinne zúčastniť. Počas každej z týchto modlitieb, bolo povinné pomodliť sa trinásť až osemnásť Otčenášov. Tie, ktoré sa venovali Panne Márii, museli odriekať postojačky, tie, k svätým dňa, posediačky. Celkovo však modlitba k Panne Márii začínala i končila deň templárov. Zaujímavé je, že bolo zakázané stáť počas trvania celých obradov. Dá sa to vysvetliť tak, že totiž regula sledovala rôznymi úkonmi skrotenie tela, nie však jeho vyčerpanie. Pre vešpery regula opäť pripúšťa tri prípady neprítomnosti a to pre pekára, kováča, ak práve pracoval so železom a podkúvača. Skončiac však svoju prácu, museli sa aj oni dostaviť do kaplnky. Po vešperách sa odobrali všetci na večeru. Poslednou modlitbou dňa bolo kompletórium. Po ňom išli rytieri ešte posledný krát skontrolovať svoje kone. V niektorých domoch, podľa zvyku, ktorý tam bol ustanovený, alebo podľa vôle veliteľa, bolo možné ešte aj po kompletóriu zjesť malé množstvo potravy. Potom sa mohli odobrať na odpočinok. Ticho muselo byť dodržiavané až do prvých ranných modlitieb. Celý svoj odev si museli starostlivo odložiť a mať ho v úcte aj z dôvodu kríža, ktorý mali na ňom našitý. Pred tým, než zaspali, museli sa pomodliť ešte Otčenáš za odpustenie svojich hriechov. Všetci spali v jednej miestnosti, dortuáriu a svieca tu musela byť zapálená počas celej noci, až do brieždenia. Okrem bežných ustanovení, sprevádzajúcich náboženský život, niektoré slávnosti sa nezaobišli bez špeciálnych povinností a obradov. Na Zelený štvrtok musel duchovný priviesť trinásť chudobných, žobrákov, ktorým bratia umývali nohy v teplej vode. Bolo pritom odporúčané, aby boli vybraní ľudia, ktorí nemali nohy a chodidlá postihnuté rôznymi nepríjemnými chorobami, keďže bratia im museli okrem umytia nohy aj

114

pobozkať a potom starostlivo utrieť. Po tomto obrade dal veliteľ každému z chudobných dva chleby, dva denáre a jeden pár nových topánok. Rytieri mali veľkú zodpovednosť za svoje kone, zbroj a voči všetkému, čo sa týkalo záujmov domu. Sľubu chudoby bol pripisovaný veľký význam. Templári nemali nič vlastné. Všetky veci domu boli spoločné, rovnako i habity. Nebolo možné vlastniť žiadne peniaze. Ak sa pri mŕtvom našli peniaze, ktoré zatajoval, nepochovali ho na cintoríne domu, teda do požehnanej pôdy. Taktiež bratia za neho neodriekali modlitby, predpísané regulou. Väčšina, v tej dobe obľúbených hier, bola zakázaná. Mohli sa organizovať súťaže v streľbe lukom, alebo kušou. Niekoľko hier však bolo predsa povolených. Hra Kolík, Nebo- peklo, alebo pre nás neznáma hra Ferbot. Avšak pri týchto hrách boli akékoľvek stávky zakázané. Iné zábavy, ako šachy, dáma alebo tric-trac, sa nesmeli hrať vôbec. Žiadny z bratov tiež nesmel pri sebe nosiť regulu ani žiadnu jej časť bez povolenia kapituly. Stalo sa totiž, že panoši sa niekoľkokrát dostali k reguli a vyzradili viaceré veci na verejnosti. To vzhľadom na prísnosť regule nebolo žiadúce, pretože to prirodzene nelákalo dobrovoľníkov. Disciplína Všetky povinnosti, o ktorých sme hovorili vyššie, boli sprevádzané početnými zákazmi. Medzi bratmi bolo veľa mladých ľudí, s tak povediac horúcou krvou a s divokou povahou. Bolo ich treba podriadiť prísnej disciplíne rádu, avšak nie zlomiť ich osobnosť, len ju zmierniť. Nie odstrániť ich bojový inštinkt, ale ho usmerniť, aby slúžil účinnejšie záležitostiam rádu a Cirkvi. Najťažšie pre nich bolo, zriecť sa svojich zvykov a slobody v rozhodovaní, ktorej cenu spoznali až vstupom do rádu, keď ju stratili. Nečinnosť, nepozornosť, žartovné reči boli zavrhované a postihované. Ako sme už spomenuli, bolo zakázané hrať šachy, hry s kockami, hry, ktoré všetky poznali zo svojho predošlého života a ktoré považovali za nevinné, ale regula ich zamietala, vidiac v nich príležitosti k hádkam. Aj keď niektoré hry boli povolené, regula pri nich poznamenáva, že je oveľa krajšie, ak sa rytieri venujú nejakej užitočnej práci. Bolo zakázané brať svoje zbrane bez povolenia. Zakázané piť víno mimo stravovania. Víno bolo tiež zakázané piť mimo domu, iba ak pri stole biskupa, cirkevného hodnostára alebo u bratov špitálnikov. Zakázané privlastniť si to, čo našli. Bolo to treba priniesť do kaplnky, alebo vrátiť bratovi, ktorý to stratil. Zakázané dávať svojmu koňu krmivo mimo denný prídel, ak to bolo na škodu iných zvierat. Zakázané zdobiť a maľovať si ktorúkoľvek časť výzbroje a výstroje. Už spomínané zákazy držať pri sebe peniaze a regulu templárskeho rádu. Tiež bolo zakázané nechať sa uniesť

115

zlobou, spáchať zlý čin, alebo povedať ako ho spáchať, ukazovať sa spokojný sám so sebou, ustúpiť pýche alebo márnivosti. zakázané poľovať či už zbraňou, alebo aj pomocou sokola. Zabíjať zvieratá bola svetská zábava nevhodná pre bojovníkov, ktorých sila a zručnosť mala lepšie využitie. Na jedno zviera však bolo predsa poľovať dovolené. Bol to lev, ktorý podľa vtedajšieho názoru, bol symbolom a žijúcim zosobnením zla. Lev bol preto korisťou legitímne určenou pre lov.6 Všetky narážky na hýrivý život, alebo i hrdinské činy vykonané pred vstupom do templárskeho rádu boli zakázané. Žiadne listy, ani od rodičov a najbližších príbuzných, nesmeli byť otvorené mimo prítomnosti veliteľa. Týždenné kapituly Tieto rozličné zákony by sa najmä počas výprav a vojenských ťažení stali len mŕtvym listom, ak by sa na ich dodržiavanie nebolo prísne dozeralo a ak by priestupky neboli prísne trestané. Takýto dozor vykonávali najmä velitelia a poprední rytieri v dome, ktorí však nemohli všetko vidieť. Preto aj bratia medzi sebou, mali sa vzájomne opravovať, nie však pre malichernosti alebo v duchu donášania, ale za účelom spoločne sa zlepšiť a spoločne si zaslúžiť raj. Keď sa niekto dopustil chýb, ostatní, ktorí to spozorovali, (jeden, dvaja, najviac však traja), ho museli pekne, ale prísne napomenúť, ukázať mu jeho chybu a povzbudiť ho, aby viac nepadal. Ak bol vinník chápavý a dosť pokorný, napravil sa a nebolo treba nič viac podnikať. V prípade, že sa tak nestalo, boli bratia povinní vinníka ohlásiť. Za týmto účelom boli ustanovené týždenné kapituly. Táto praktika, ohlásenia vinníka, nijako jej pôvodcu nepohanila, ale práve naopak, slúžilo mu ku cti, že sa snažil zachrániť svojho blížneho. Treba tomu rozumieť v kontexte, že veľkým zámerom ľudí tejto doby v ich skutkoch ako aj myšlienkach ostával raj. Preto sa snažili prenasledovať zlo všade tam, kde ho rozpoznali. Týždenné kapituly sa museli schádzať vo všetkých domoch a veliteľstvách, kde boli aspoň štyria bratia.7 Regula opisuje ich fungovanie a priebeh v mnohých detailoch. Je zriedkavé, stretnúť sa v rádových domoch so sálou určenou výhradne pre kapituly. Len veľké domy samozrejme takúto sálu mali, avšak v malých domoch sa tieto stretnutia konali v kaplnke. Celá kapitula prebiehala asi v takým spôsobom, že každý, kto spáchal nejaký priestupok mal sám predstúpiť pred zhromaždených a informovať ich o svojom poklesku. Nestačilo len vymenovať chyby, ale bolo treba objasniť presné okolnosti, závažnosť a frekvenciu. Bez hanby, bez strachu z trestu a v celej 6 7

CHARPENTIER, J.: cit. DAILLIEZ, L.: cit.

116

pravdivosti. Samozrejme, ak sa zistilo, že niekto klamal, trest bol tvrdší. Potom mal opustiť miestnosť a ostatní sa mali vyjadriť k poklesku a dohodnúť sa na treste. Priestupky templárov boli najrozličnejšie od neposlúchnutia rozkazu veliteľa, roztržitosti pri modlitbách, neodriekania povinných Otčenášov, bezdôvodného a neoprávneného hnevu alebo rozhnevania brata, atď. Vynesené tresty boli rozličné, úmerné závažnosti chyby. Bolo ich deväť, počnúc od najťažšieho trestu: 1. strata domu, habitu, teda definitívne vylúčenie z rádu, 2. dočasná strata habitu, teda niečo ako degradácia, 3. dva dni pokánia do týždňa a prvý týždeň tri dni, 4. dva dni pokánia– jednoduchého, 5. jeden deň pokánia, 6. pokánie určené na piatok, 7. pokánie ponechané na rozhodnutie kaplána, 8. odklad záležitosti, 9. mier rádu, čo znamenalo oslobodenie.8 Vylúčenie z rádu malo definitívnu platnosť a trestalo deväť najväčších priestupkov: simoniu (svätokupectvo), porušenie tajomstva kapituly, vražda kresťana, sodomiu, vzburu, zbabelý čin, herézu, zradu, teda ak niekto prešiel k saracénom alebo k islamu a krádež, spreneveru peňazí alebo vecí rádu. Brat, ktorý stratil habit, mohol vstúpiť k benediktínom alebo augustiniánom. Nesmel však vstúpiť k johanitom, pretože existovala dohoda medzi templárskym rádom a johanitmi o tom, že sa budú snažiť vypudiť všetkých z konkurenčného rádu, ktorí sa budú uchádzať o vstup. Taktiež k lazaristom mohol vylúčený brat vstúpiť iba v prípade, že mal lepru.9 Dočasnej strate habitu sa podrobili tí, ktorí zapríčinili nešťastne, alebo úmyselne smrť čierneho sluhu, odmietli rozkaz, zapríčinili smrť koňa alebo zanechali v poli zástavu. Brat, ktorý dočasne stratil habit, dostal čierny plášť bez kríža, spal mimo dortuária, jedol zo zeme, nezúčastňoval sa na spoločných podujatiach komunity a obrábal polia so sluhami a každú nedeľu obdržal verejný trest v kaplnke. Ostatné miernejšie tresty boli udeľované za miernejšie priestupky. Nebolo možné obžalovať brata v jeho neprítomnosti. Obžalovanie muselo byť formulované bez zaujatosti, muselo byť jasné a podrobné a vyslovené nahlas. Bez obáv zahanbenia brata, ktorý sa previnil, pretože sa konalo pre jeho dobro, to značí pre spásu jeho duše a z lásky, nie aby bol pokorený. Ak to bolo možné, mal ten, kto vykonával obžalobu, predložiť dôkazy, prípadne mohol predvolať viacero svedkov. Templár nemohol byť obžalovaný svetským človekom, alebo mníchom inej rehole, jedine svojim bratom. Avšak špeciálne ak ten, kto obžalovával, bol váženým a všeobecne uznávaným človekom doby, bola jeho výpoveď prijatá. Na záver spomeniem, že získať v našom prostredí dostatok spoľahlivých zdrojov, z ktorých by som mohol čerpať pri tvorbe tohto

8 9

BORDONOVE, G.: cit. DAILLIEZ, L.: cit.

117

príspevku, bolo veľmi zložité. Preto som pracoval takmer výlučne so zahraničnou literatúrou, ktorú uvádzam v zozname použitej literatúry.

Použitá literatúra BORDONOVE, Georges: La vie quotidienne des Templiers au XIII siécle. Librairie Hachette 1975. CHARPENTIER, John: L´Ordre des Templiers. La Colombe 1944. DAILLIEZ, Laurent: Les Templiers. Libraire Academique Perrin. Paris 1972. BACQUART, Jean-Vincent: Le Temps des chevaliers. Éditions Tallandier 1999. DEMURGER, Alain: Die Templer. München 1991.

Resumé La Vie Des Templiers Pavol Jakubčin

Cet article s´occupe de la vie des membres de l´ordre Templiers. Il s´efforce éclaire seulement quelques zones. Par example l´accueil dans l´ordre, le habillement et les effetes, le service et la nourriture, l´emploi du temps, la discipline et les pénitences.

118

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Rád nemeckých rytierov Branislav Dado

Úvod Vo svojom príspevku sa venujem problematike Rádu nemeckých rytierov. Na základe štúdia literatúry, ktorá mi bola dostupná, sa pokúsim podať všeobecný pohľad na dejiny tohto rytierskeho rádu, ktorý sa začal formovať v 12. storočí vo Svätej Zemi. Svoju prácu obmedzím rokom 1929, pretože v tomto roku v dôsledku spoločenských zmien sa Rád nemeckých rytierov zriekol profesného rytierstva.1 Z použitej literatúry sa ako o hlavný zdroj informácií opieram o monografiu Petra Adama Němečtí rytíři, ktorú vydalo v r. 1998 vydavateľstvo Trinitas vo Svitavách. V prílohe svojho príspevku uvádzam aj ostatné publikácie, ktoré mi pomohli pri štúdiu mnou spracovanej témy a z ktorých som čerpal potrebné informácie. 1. RYTIERSKE RÁDY 1. 1. Myšlienka rytierskych reholí V stredoveku mala Cirkev omnoho väčší vplyv na život ľudskej spoločnosti, než v súčasnosti. Prenikala celý súkromný i verejný život, každú ustanovizeň. Rytierstvo ako určitý životný štýl a spôsob správania i myslenia je stredoveký fenomén. Aj tento životný štýl a jeho ideály boli prepojené s kresťanským myslením a cítením stredovekého európskeho človeka. Rovnako stredovekým fenoménom je aj spojenie dvoch paradoxných a navzájom sa vylučujúcich životných štýlov: vojenský štýl života a mníšsky životný štýl. Stredovek však tento paradox vyriešil vznikom rytierskych rádov. Pochopiť ich môžeme iba v kontexte križiackeho hnutia, v dobe ktorého sa tieto rády zrodili. Raná Cirkev pociťovala veľké morálne zábrany voči vojenskému remeslu. Hoci aj medzi mučeníkmi a svätcami prvých kresťanských storočí 1

Moja štúdia je pripravovaná ako príspevok na sympózium o rytierstve, preto pohľad na dejiny Rádu nemeckých rytierov ohraničujem rokom, kedy v dôsledku nutnej reorganizácie rádu padajú všetky šľachtické výsady a zaniká inštitút profesných rytierov, ktorí boli (najmä po transformácii rádu na rytiersky) nosnou zložkou.

119

nachádzame vojakov alebo ľudí, ktorí istú dobu slúžili vo vtedajšej armáde Rímskej ríše (sv. Šebastián, sv. Martin z Tours a niektorí iní), predsa vojenské remeslo nešlo v súlade s evanjeliovou morálkou pokoja a bratskej lásky. Tieto morálne zábrany k vojenskému povolaniu zamestnávali aj myseľ stredovekých moralistov, čo zanechalo stopy aj v penitenciáloch.2 Napr. kanonista z 11. storočia, Burchard z Wormsu, vo svojom diele Decretum Burchardi venuje celú kapitolu otázke, aké pokánie je príslušné pre toho, „kto sa vo verejnej vojne dopustil zabitia človeka“.3 Iný príklad nachádzame v prípade Viliama Dobyvateľa a jeho anglického ťaženia. Hoci získal pre svoj vpád do Anglie súhlas pápeža, rok po bitke pri Hastingse4 prišiel pápežský legát a všetkým normanským a bretónskym rytierom, ktorí v nej bojovali, starostlivo uložil odstupňované pokánie.5 Pri uvedomení si týchto skutočností si Lawrence kladie otázku: Čo umožnilo vytvorenie zmiešaných inštitúcií, ako boli vojenské rády? A dáva aj odpoveď: Bol to fakt, že zdatnosť v boji stratila nádych hriešnosti. Táto zmena postoja bola v praxi zapríčinená tým, že sa v priebehu jedenásteho storočia objavil nový ideál kresťanského rytiera. Postavenie rytiera v spoločnosti postupne prechádzalo zvláštnou zmenou: z profesionálneho bitkára, ktorý sa pohyboval na hranici mravného zákona, sa vplyvom kresťanského myslenia pomaly menil na kresťanského bojovníka v jej službách, na ochranu bezbranných, ktorých bráni pred nespútanou silou zlých ľudí a hriešnikov.6 Tento ideál sa mal naplniť v životnom štýle rytierskych rádov. Ako sme už vyššie spomenuli, rytierske rády sú ovocím obdobia križiackych výprav do Svätej zeme. Novozaložené jeruzalemské kráľovstvo (vzniklo v r. 1099, keď 15. júla križiacke vojská dobili Jeruzalem),7 v ktorom boli kresťanské len mestá dobyté križiakmi, by nebolo schopné vzdorovať moslimskému okoliu bez stálej vojenskej sily. Križiaci neboli stabilnou armádou a mnohí sa po účasti na niekoľkých ťaženiach vracali do svojej európskej vlasti. Preto vo Svätej zemi začali vznikať spolky, ktoré si zaumienili mečom brániť Svätú zem a jej záujmy v čase neprítomnosti križiakov, chrániť európskych pútnikov a poskytovať im v prípade choroby ošetrenie.8 To bola idea vzniku rytierskych rádov. 2

Knihy, ktoré obsahujú cirkevné pravidlá na stanovenie trestu za hriechy. Slúžili v stredoveku ako príručka pre spovedníkov. 3 LAWRENCE, H.: Dějiny středověkého mnišství, Vyšehrad, 2001, s. 205. 4 Bitka sa odohrala 14. septembra 1066; in: Lexikón svetových dejín, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997, s. 44; HOOG, I. V.: Slovník bitev, Praha, 1997, s. 90. 5 Porov. LAWRENCE, H.: Dějiny středověkého mnišství, s. 205. 6 Tamtiež, s. 206. 7 Porov. ŠPIRKO, J., Dr.: Cirkevné dejiny I., Martin, 1943, s. 376. 8 Tamtiež, s. 402.

120

1. 2. Organizácia rytierskych reholí Rytierske rehole sa od ostatných rádov odlišovali nielen tým, že mali vo svojej náplni aj vojenskú činnosť, ale aj svojou štruktúrou. K trom rehoľným sľubom (poslušnosti, chudoby a čistoty) pripájali aj štvrtý sľub, tzv. votum militæ Christi. Stanovy až na malé odchýlky boli rovnaké vo všetkých rytierskych rádoch. Konštituovanie rytierskych rádov bolo silne centralizované. Rehoľu tvorili tri skupiny členov: a) rytieri b) kňazi a c) slúžiaci bratia. Na čele rehole stál veľmajster (u templárov a johanitov), alebo najvyšší majster (ako ho nazývali Nemeckí rytieri). Moc najvyšších predstavených bola limitovaná len generálnou kapitulou. V čase vojny, keď rehoľa vojensky zasahovala do konfliktu, velil maršál. Rehoľa sa členila na provincie a tie boli tvorené priorátmi. Pápeži obdarovali rytierske rehole pre ich rôzne zásluhy rozličnými privilégiami, okrem iného aj exempciou spod jurisdikcie biskupov. Pre privilégiá vznikali medzi rytierskymi rehoľami a svetským duchovenstvom rôzne spory. Aj medzi samotnými rytierskymi rádmi sa objavovali často nemalé spory, najmä medzi templármi a johanitmi, čo veľmi uberalo na význame a zásluhách týchto rádov.9

2. RÁD NEMECKÝCH RYTIEROV 2. 1. Počiatky rádu V literatúre, ktorú som mal dostupnú pri štúdiu danej problematiky, ma upútal fakt, že v datovaní počiatku Rádu nemeckých rytierov sú u rôznych autorov odchýlky. Podrobnejšie štúdium tohto materiálu nám však odhalí príčinu rozdielnosti v datovaní. Rád nemeckých rytierov bol totiž vo svojich počiatkoch v tieni johanitov a taktiež jeho formovanie bolo poznačené pohnutými udalosťami, odohrávajúcimi sa vo Svätej zemi, najmä počas tretej križiackej výpravy (1189-1192). Oficiálny názov rádu je Ordo Fratrum Domus Hospitalis Sanctæ Mariæ Teutonicorum in Jerusalem; skratka OT.10 V Encyklopedii českých klášterů autori uvádzajú: „Třetí velký duchovní rytířský řád vznikl ze špitálního bratrstva brémskych a lübeckých

9

Tamtiež, s. 402-403. VLČEK, P., PhDr.: Encyklopedie českých klášterů, Praha, 1998, s. 145.

10

121

kupců založeného v letech 1189-90 při obléhání palestinského Akkonu (Akry).“11 Rok 1190 je najčastejšie uvádzaný ako oficiálny dátum založenia rádu.12 Dr. Špirko sa vyhol presnému uvedeniu roka vzniku Rádu nemeckých rytierov, ale píše, že Rád založil počas tretej križiackej výpravy Fridrich Švábsky s niekoľkými kupcami z Brém a Lübecku pre ošetrovanie nemeckých pútnikov.13 ThDr. Anton Bagin zas píše, že Rád nemeckých rytierov vzišiel z rehole johanitov odlúčením nemeckého špitálneho bratstva od jeruzalemského špitála a po páde Jeruzalema r. 1187 sa podobné bratstvo sformovalo v Akkone.14 Pre porovnanie ešte názor autorov Hrochových, ktorí vo svojej publikácii o križiackych výpravách hovoria, že jediným trvalým a významným výsledkom účasti Nemcov na tretej križiackej výprave bolo založenie spoločenstva nemeckého špitálu pri Akkone, pričom vyjadrujú názor, že toto spoločenstvo nadviazalo na nemeckú zložku johanitov a sedem rokov potom sa premenilo na Rád nemeckých rytierov.15 Petr Adam zastáva názor, že počiatky Rádu nemeckých rytierov treba hľadať ešte pred rokom 1190, a to nie v Akkone, ale v Jeruzaleme. Spomína síce svedectvá dvoch stredovekých autorov – Jakuba de Vitry16 a Johanna von Ypern17, ktorí základy Rádu kladú do rokov 1118-1127, ale podotýka, že ich svedectvá sú nepriame, lebo neboli priamymi účastníkmi opisovaných udalostí. Jakub de Vitry podáva dosť podrobné svedectvá o nemeckom špitálnom dome, zverenom ochrane Panny Márie, ktorý sa nachádzal v Jeruzaleme, dnes však nemáme autentické pramene, ktoré by podložili toto tvrdenie stredovekého autora.18 Prvým spoľahlivým dokladom o existencii domu by mohla byť listina pápeža Celestína II. z 9. decembra 1143. Listinou totiž pápež podriadil bližšie neurčený nemecký špitálny dom aj s jeho osadenstvom generálnemu predstavenému Rádu johanitov, Raymondovi de Puy. Ale na presný význam spomínanej buly panujú v radoch historikov rôzne názory. Za spoľahlivo doložený však môžeme považovať špitálny dom pre nemecky hovoriacich pútnikov, ktorý fungoval v Jeruzaleme od r. 1165 a na čele ktorého stál prior. Hoci k domu bol pristavený kostol, na žiadnom 11

Tamtiež. Pozri: PETR, A.: Němečtí rytíři, Trinitas, Svitavy, 1998, s. 9. 13 ŠPIRKO, J., Dr.: Cirkevné dejiny I., s. 404. 14 BAGIN, A., ThDr.: Cirkevné dejiny (Stredovek), Bratislava, 1990, s. 111. 15 VĚRA a MIROSLAV HROCHOVI: Křižáci ve Svaté zemi, Mladá fronta, 1996, s. 163. 16 J. de Vitry OSAug. (1180-1254, Rím). V rokoch 1216-1228 bol biskupom v Akkone. 17 J. von Ypern – Iperius, († 1383) bol opátom v belgickom kláštore sv. Bertina. 18 ADAM, P.: Němečtí rytíři, Trinitas, Svitavy, 1998, s. 9. 12

122

známejšom dobovom pláne mesta Jeruzalema však nie je zachytený ako samostatný objekt, ale tvorí súčasť johanitského komplexu. Existencia rytierskej zložky nemeckého špitálu v tomto období nie je spoľahlivo doložená, nemožno ju však ani jednoznačne poprieť. Sultán Saladin 2. októbra 1187 obsadil po štrnásťdňovom obliehaní Jeruzalem. K žiadnej veľkej masakre však nedošlo, pretože sám Saladin vydal striktné príkazy, že sa kresťanom nesmie ubližovať. Od tých, ktorí ich zajali, sa mohli za pomerne nízku cenu vykúpiť (muži za 10 dinárov, žena za 5 a dieťa za 1 dinár). Saladin sa prejavil ako naozaj veľkorysý víťaz, pretože mnohých chudobných, ktorí sa nemohli vykúpiť ani takou nízkou sumou, lebo ju nemali k dispozícii, prepustil bez zaplatenia výkupného.19 Príslušníci špitálnych rádov však rozhodne nepatrili k chudobným, takže môžeme predpokladať, že nemeckí špitálnici z Jeruzalema bez väčších problémov odišli v priebehu evakuácie johanitského špitálu, ktorému formálne boli podriadení. O niekoľko rokov potom sa objavujú v Akkone pri zakladaní staronového spoločenstva. Môžeme to tvrdiť, pretože základom archívu akkonskej komunity boli listiny signované jeruzalemskými kráľmi Amaurym I. a jeho nástupcom Guyom de Lusignan, ktoré pochádzajú z rokov 1173, 1177 a 1186. Tieto listiny mohli byť prinesené iba ich pôvodnými vlastníkmi, teda vyhnanými členmi komunity z Nemeckého špitálu sv. Panny Márie v Jeruzaleme. Vynára sa nám jedna otázka, totiž prečo sa vytvorilo v Jeruzaleme nemecké špitálne bratstvo, keď tam bol špitál Johanitov. Logicky sa dá usudzovať, že sa tak stalo z jazykových dôvodov. Johaniti totiž boli zväčša Taliani a nemeckí pútnici sa s nimi mohli len ťažko dorozumieť. Keďže príliv pútnikov i križiakov hovoriacich po nemecky, stále silnel, ukázala sa potreba vzniku nemeckého špitálu.20 Pri ošetrovaní chorých a službe pútnikom bola nezastupiteľná prítomnosť ženskej ruky, preto rád pre lepšie naplnenie svojho poslania prijímal aj rádové sestry.

2. 2. Rád nemeckých rytierov v Akkone Obdobie vzniku Rádu nemeckých rytierov bolo poznačené dramatickými udalosťami. Po smrti jeruzalemského kráľa Balduina IV. na jar r. 1185 nastúpil na trón jeho osemročný synovec, ktorého korunovali ako Balduina V. No ten v lete r. 1186 predčasne zomrel a po jeho smrti nastalo veľké napätie medzi veliteľmi, ktoré skoro vyústilo do občianskej vojny. Bolo šťastím pre kresťanov, že sa túto situáciu nerozhodol využiť sultán 19 20

BRIDGE, A.: Křížové výpravy, Academia, Praha, 1995, s. 149. ADAM, P.: Němečtí rytíři, s. 11.

123

Saladin, ale že dodržal prímerie, ktoré bolo na štyri roky dohodnuté medzi ním a Balduinom IV. Napokon korunovali za jeruzalemskú kráľovnú sestru Balduina IV., Sibylu, a spolu s ňou sa ujal vlády jej manžel Guy z Lusignanu. Obaja sa rozhodli nepodniknúť nič, čo by mohlo mier ohroziť. Prímerie však nerešpektoval knieža z Oultrejourdain, Renaud z Châtillonu. Keď r. 1187 prepadol karavánu kupcov, smerujúcu z Káhiry do Damašku, pobil jej ochrancov a ostatných aj s bohatým nákladom odviedol do svojho hradu Kerak, Saladin sa rozhodol odpovedať. Situácia kresťanov vo Svätej zemi sa stala povážlivá a skončila sa nešťastne. Moslimské vojská 1. júna 1187 prekročili rieku Jordán a zaútočili na Tiberiadu. To bol začiatok Saladinovho masívneho ťaženia, v ktorom sa rozhodol postupne a bez náhlenia likvidovať kresťanské kráľovstvo vo Svätej zemi. Postupne dobýjal mesto za mestom, pričom odpor a niekedy úporná snaha kresťanských rytierov bola márna. Padli aj mestá Akkon a Jeruzalem (2. októbra 1187).21 Tieto správy vyvolali v Európe zhrozenie a zalarmovali kresťanský Západ k príprave a realizácii tretej križiackej výpravy, ktorá bola svojím rozsahom najväčšia. Hoci výprava sa podľa dohody medzi pápežom a cisárom z r. 1184 pripravovala už na rok 1186, pre vnútorné nezhody v ríši cisár Fridrich I. Barbarosa začal realizovať plán až v apríli r. 1188. Hlavná časť výpravy vyrazila z Regensburgu 11. mája 1189. Pri meste Seleukia sa však cisár utopil pri prechode rieky a do cieľa výpravy dorazila zredukovaná armáda pod vedením jeho syna, vojvodu Fridricha Švábskeho.22 Jeho vojsko dorazilo na miesto bojov na jeseň r. 1189. Vojvodovi ľudia videli, že veľké problémy križiakom spôsobujú nielen boje, ale aj rôzne epidémie, ktoré kosili rady bojovníkov. Preto mešťania z Brém a Lübecku zriadili stanový špitál, ktorý mal zmierňovať nebezpečenstvo nákaz a liečiť chorých. Na jeho výstavbu použili poškodené plachty z lodí. Kráľ Guy a jeho manželka Sibyla dali špitálnikom sľub, že po dobytí Akkonu budú môcť zriadiť špitál v meste. Na tomto prísľube je významné to, že kráľ v liste predstaveného spoločenstva špitálnikov nazýva „majstrom“, teda titulom, ktorý v tej dobe používali len generálni predstavení rytierskych reholí. Bulou zo 6. februára 1190 vzal pápež Klement III. špitál aj s personálom pod zvláštnu ochranu. Táto bula bola výsledkom snáh Fridricha Švábskeho, ktorý prosil svojho brata Henricha, aby v Ríme získal uznanie komunity špitálnikov za nezávislú rehoľnú spoločnosť, riadiacou sa regulou sv. Augustína. Po dobití Akkonu križiakmi (12. júla 1190) získali špitálnici miesto, kde postavili kamenný špitál i s kostolíkom, zasväteným Panne Márii. Právny štatút spoločenstva však bol uspokojivo vyriešený až bulou pápeža Celestína III. z 21. decembra 1196, ktorou boli komunite udelené rádové privilégia. 21 22

BRIDGE, A.: Křížové výpravy, s. 147-148. Smrť cisára dala podnet pre návrat mnohých členov výpravy, ktorí patrili k jej jadru.

124

2. 3. Transformácia špitálneho spoločenstva na rytiersky rád Roku 1195 nemecký cisár Henrich VI. pripravoval novú križiacku výpravu. Chcel cestou do Svätej zeme pokoriť Byzantskú ríšu (bol to jeden z jeho zamýšľaných cieľov výpravy), proti čomu sa však rázne postavil pápež. Ten trval na Svätej zemi ako na jedinom možnom cieli výpravy. Cisár medzitým musel čeliť vzniknutému problému vo vlastnej ríši – usporiadať vzťahy so skupinou odbojných kniežat, a preto zozbieraní križiaci odplávali r. 1197 na Východ sami. Túto výpravu spomíname preto, lebo mala zásadný význam pre orientáciu špitálneho nemeckého rádu. Účastníci výpravy z radov nemeckej šľachty a vysokého kléru sa totiž už v Európe dohodli na pretvorení špitálneho rádu sv. Panny Márie na rád rytiersky. Pravdepodobne to bol i hlavný cieľ ich účasti na výprave aj bez cisára. Premena dovtedy čisto špitálneho rádu na rád rytiersky bola významnou udalosťou pre celú križiacku obec. Premena spočívala predovšetkým odovzdaním templárskych pravidiel majstrom rádu dovtedajšiemu preceptorovi Henrichovi Walpotovi, ktorý sa stal prvým majstrom staronového spoločenstva. Krátko po tejto zmene v charaktere rádu došla do Svätej zeme správa o smrti Henricha VI., v dôsledku čoho sa ríšski páni okamžite vrátili zo Svätej zeme domov a rád ponechali svojmu osudu. Pápež Inocent III. schválil nové pravidlá rádu, čím uznal jeho rytiersky charakter. Pápež Honorius III. bulou z 9. januára 1221 zrovnoprávnil nemeckých rytierov s templármi a johanitmi, a to tým, že im priznal všetky ostatné privilégia, ktoré dovtedy mali iba dva spomínané rády. Rytiersky charakter rádu bol teda znovu potvrdený. 3. PRESUN ŤAŽISKA PÔSOBISKA RÁDU NEMECKÝCH RYTIEROV DO EURÓPY 3. 1. Politicko-spoločenské dôvody Začiatkom 13. storočia sa hlavné aktivity rádu aj jeho sídlo presúvajú na európsku pôdu. Rád k tomu doviedli určité okolnosti. Cisár Fridrich II. po rôznych peripetiách a roztržkách s pápežmi Honoriom III. (1216-1227) a Gregorom IX. (1227-1241) uskutočnil svoj prísľub zúčastniť sa križiackej výpravy do Svätej zeme, ktorý neustále odkladal. Spory medzi cisárom a pápežom sa vyostrovali, až vyústili do exkomunikácie cisára. Fridrich však i napriek tomu dorazil do Svätej zeme. Tu sa od neho odvrátili všetci cirkevní hierarchovia, ako od exkomunikovaného. Jediný, kto cisára podržal a prijal v tejto náročnej situácii, bol veľmajster rádu nemeckých rytierov Hermann von Salza. Cisár i napriek neutešenej situácii, do ktorej sa dostal, dosiahol svojimi diplomatickými schopnosťami (a určite nie bez zásluhy rádu) uzavretie mieru medzi kresťanmi a sultánom a zaistil Jeruzalem pre

125

kresťanov. Roku 1230 je cisár už v Taliansku, kde dosiahol zrušenie exkomunikácie. Svoje jeruzalemské kráľovstvo spravoval cisár až do svojej smrti iba na diaľku,23 preto jeho vplyv na Blízkom Východe nebol taký, aký by Rád nemeckých potreboval rytierov na to, aby sa presadil. Rád sa pokúsil získať Cyprus, ale nepodarilo sa mu to, lebo o Cyprus sa uchádzal iný, mocnejší a vplyvnejší rád – templári. Veľmajster von Salza videl, že vo Svätej zemi nedosiahne jeho rád nejakých väčších úspechov a nepodarí sa mu tu presadiť, nakoľko už boli podelené oblasti vplyvu medzi maltézsky rád a templárov, ktorí tu vznikli skôr. Preto sa rozhodol zamerať svoju pozornosť a presunúť svoj vplyv na európsku pôdu. Rád postupne všetok svoj potenciál sústreďoval do Pruska, kam ho r. 1226 pozvali na obranu proti útokom pohanských kmeňov na územie Poľska. Táto skutočnosť neznamená, že by Nemeckí rytieri úplne odišli zo scény udalostí vo Svätej zemi, ale ich aktivity v oblasti Blízkeho Východu sa po r. 1230 stávajú druhoradými. 3. 2. Budovanie európskej základne Je potrebné pripomenúť, že rád začal s budovaním svojej európskej základne už skôr. R. 1199 bola založená komenda v Štajersku, r. 1203 vo Viedni, r. 1204 v Prahe a podobne. Za zmienku stojí pokus rádu udomácniť sa v Sedmohradsku, ktoré patrilo do Uhorského kráľovstva. Uhorsko bolo ohrozované kočovnými Kumánmi. Kráľ Ondrej II. sa s Rádom nemeckých rytierov stretol počas svojho pobytu na križiackej výprave. Kráľ usúdil, že služby rádu by sa mu mohli zísť aj v Uhorsku. Veľmajster Hermann von Salza vyslal do Uhorska skupinu rytierov. Za podpory kráľa si vybudovali hrad Kreuzburg, ktorý bol ich vojenskou základňou na výpravách, podnikaných proti kočovným asociálom. Kráľ im daroval rozsiahle územia medzi Alpami a Dunajom v Transylvánii. Rytieri tu vybudovali niekoľko ďalších svojich pevností. Rád sa na darovanom území správal podľa svojich privilégií ako skutočne na svojom vlastnom. Začal ho kolonizovať stredoeurópskymi osadníkmi, čo sa, prirodzene, nestretlo s pochopením Ondreja II., ani s podporou sedmohradského biskupa. Kráľ sa usiloval presadiť lénny systém, ale rád sa odvolal k pápežovi. Napätie medzi kráľom a rádom sa značne vyostrilo r. 1224. Rád odišiel z územia Uhorského kráľovstva, aby sa vyhol ozbrojenému stretu s kresťanským panovníkom.24 Ako Uhorské kráľovstvo zápasilo s Kumánmi, tak Poľsko malo problémy s pobaltskými kmeňmi, ktoré tvrdo vzdorovali prijatiu kresťanskej viery. Navyše ohrozovali svojich kresťanských susedov častými vpádmi. 23

Cisár Fridrich 17. marca 1229 vstúpil slávnostne do Jeruzalema, kde sa – údajne – v chráme sám korunoval za jeruzalemského kráľa za prítomnosti iba jedného cirkevného hodnostára, veľmajstra Hermanna von Salzu. 24 ADAM, P.: Němečtí rytíři, s. 57-58.

126

Začiatkom 13. storočia najmä Prusi vážne ohrozovali Mazovské kniežatstvo. Okolo r. 1218 vtrhli na územie kniežatstva a spôsobili skutočnú katastrofu. Mazovské knieža Konrád požiadal r. 1226 Rád nemeckých rytierov o pomoc, pretože problémy s Prusmi sa neustále stupňovali a poľské kráľovstvo nebolo v tom čase schopné čeliť hroziacemu nebezpečenstvu pevnou armádou. Krok kniežaťa bol v dobe, kedy neexistovali stále armády, pochopiteľný. Zachrániť jeho územie pred skazou mohla iba pevná, stála a organizovaná armáda, čo v tomto období predstavovali práve rytierske rády. Prečo sa knieža Konrád rozhodol práve pre Rád nemeckých rytierov? Je dosť pravdepodobné, že mu tento krok poradil sám Fridrich II. Veľmajster rádu Hermann von Salza ponuku kniežaťa prijal. Po skúsenostiach v Uhorsku sa však poistil, aby predišiel akýmkoľvek budúcim nedorozumeniam a získal u cisára Fridricha II. bulu, ktorá priznáva rádu zvrchovanosť nad územiami, ktoré Nemeckí rytieri vydobyjú z rúk Prusov. Zlatú bulu riminskú vydal cisár r. 1226. Kniežaťu Konrádovi nezostávalo nič iné, len pristúpiť na zmluvu s rádom v duchu spomínanej buly. Cisár Fridrich sa samotným vydaním buly tiež zriekol nárokov na územia, ktoré získa rád, a tak tieto mali navždy tvoriť celkom nezávislý subjekt. Malo to byť územie Rádu nemeckých rytierov. Prvá posádka sa usadila v hrade Vogelsang a tvorili ju dvaja rytieri a osemnásť knechtov. Do roku 1230 však nič nenasvedčovalo tomu, že by rád mal byť posilnený o nové sily. Mazovské knieža netajil svoje sklamanie a r. 1228 založil Rád dobrzynských rytierov. Rok 1230 sa však stal prelomovým. Nemeckí rytieri sa usadili natrvalo v Chelminskej oblasti, spustošenej Prusmi. O tri roky neskôr začali za pomoci mazovských kniežat systematické dobýjanie Pruska. Proces podmaňovania pohanských kmeňov bol tvrdý a náročný. Kmene húževnato vzdorovali. Keď Prusi zistili, že na otvorenom poli nemajú šancu proti prevahe ťažkoodencov, stiahli sa do hornatých a močaristých oblastí, ktoré boli pre stredovekých rytierov v podstate neprístupné a nemali v nich šancu presadiť sa. Nemáme tu priestor podrobne opisovať proces dobýjania pobaltských území Rádom nemeckých rytierov, nakoľko to nie je predmetom tohto príspevku (o tomto procese by sa dala napísať celá podrobná štúdia, ktorá by ho hodnotila tak z historického ako aj z politologického či filozofického hľadiska). Dotknem sa tu aspoň orientačne niekoľkých dôležitých medzníkov. Prvým cieľom sa stala Pomesania. S pomocou poľských kniežat boli Prusi porazení v bitke na rieke Sirgun r. 1234 a celé územie bolo do r. 1236 podrobené rádovému panstvu. V bitke pri Durbes 13. júla 1260 utrpel rád porážku od Žemaitov. V septembri toho istého roku vypuklo pruské povstanie, ktoré trvalo 14. rokov. Rádu sa podarilo potlačiť odpor až r. 1274 za pomoci križiakov z Európy. Roku 1283 si rád podmanil väčšinu územia

127

Jatvingov, čím si podmanili všetky pruské oblasti. Posledný odpor Prusov rád zlomil r. 1295. Na dobyté územia rád osadzoval nemeckých kolonistov.25 Počas svojich operácií v Pobaltí sa Nemeckí rytieri stretli s Mečovým rádom. Tento rytiersky rád vznikol v roku 1202, dostal templársku regulu a dosiahol schválenie od pápeža Inocenta III. Pôsobil v Livonsku a bol podriadený biskupom z Rigy. Keď veľmajster rádu Volkwin videl, že je nad jeho sily získať doteraz nekolonizované územia, ktoré boli v rukách pohanských kmeňov, požiadal veľmajstra Nemeckých rytierov o spojenie oboch rádov v jeden celok. Veľmajster von Salza váhal takmer rok, lebo vedel, že s prijatím mečových rytierov by vzal na seba aj ich záväzky v oblasti, kde rád pôsobil. Problém nevyriešila ani generálna kapitula, zvolaná r. 1236. V lete r. 1236 sa rozpútala vojna v Livonsku. 22. septembra 1236 došlo ku krutej bitke, v ktorej Mečový rád utrpel zdrvujúcu porážku. Padol veľmajster Volkwin s výkvetom rádu. Situácia v Livonsku sa tým značne zhoršila, lebo toto územie bolo otvorené nielen pohanom, ale nádeje si robilo aj Novgorodské kniežatstvo. Situácia donútila veľmajstra von Salzu k rozhodnému kroku, pretože strata Livonska by znamenala vytvorenie silného nepriateľa pre rád. Na základe intervencii veľmajstra pápež Gregor IX. 12. mája 1237 nariadil spojenie zvyškov Mečového rádu s Rádom nemeckých rytierov. Po smrti von Salzu sa začali udalosti vyvíjať veľmi zaujímavo. Zemský majster kulmskej oblasti, Ditrich von Grüningen veľmi neprezieravo nariadil tzv. preventívnu výpravu proti Novgorodu. Napriek čiastkovým úspechom skončilo toto ťaženie pre rád katastrofálne. Na jar r. 1242 novgorodský veľkoknieža Alexander Jaroslavič (Nevský) porazil v bitke pri Čudskom jazere rádové vojská, ktoré sa pri pokuse prejsť cez zamrznuté jazero preborili pod ľad. V osudnej bitke bola zničená prakticky celá výprava. O dva roky neskôr, r. 1244 bol definitívne stratený Jeruzalem a s ním aj Nemecký dom, ktorý sa tam nachádzal. Prusi, povzbudení porážkou na Čudskom jazere, zosnovali povstanie, a tak rád musel vyvinúť obranu. Krízu prežil a upevňoval svoje postavenie. Svoju aktivitu vyvinul aj na získanie Zemgalska a Žemaitska, aby tak dosiahli spojenie svojich území v jeden celok. 13. júla 1260 boli rádové vojská porazené estónskymi a zemgalskými oddielmi. Po tvrdých zápasoch, trvajúcich niekoľko rokov, Rád nemeckých rytierov nakoniec r. 1290 zlomil posledný oporný bod Zemgalcov, a to dobytím hradu Sidrabe. Dobytím Zemgalska skončil proces christianizácie jadra rádového štátu.26

25 26

ŠVEC, L.: Dějiny pobaltských zemí, Nakladatelství Lidové noviny, 1996, s. 31-33. Pozri: ŠVEC, L: Dějiny pobaltských zemí, Nakladatelství Lidové noviny, 1996, str. 34.

128

3. 3. . Rád nemeckých rytierov v 14. – 16. storočí Tri nasledujúce storočia – 14. až 16. – prinášajú Rádu nemeckých rytierov zaujímavé udalosti a zlomy. Je to obdobie, kedy rytierske rády vo všeobecnosti upadajú a strácajú svoju popularitu (spomeňme len likvidáciu rádu templárov francúzskym panovníkom Filipom IV.). Rád nemeckých rytierov dosiahol v tomto období svoj vrchol, ale zaznamenal aj úpadok. Na začiatku 14. storočia veľmajster Sigfried von Feuchtwangen preniesol svoje sídlo do Marienburgu.27 V tomto období sa situácia pre rád vyvíjala zaujímavo: získava nového nepriateľa, a to v poľskom kráľovstve. Tak sa kresťanské Poľsko pripája k pohanskej Litve. Korene tejto situácie treba hľadať v spore o Pomoransko. Nešlo o veľké, zato však významné teritórium. Zabezpečovalo totiž svojmu vlastníkovi prístup k moru, čo prinášalo nové obchodné, ale aj politické a strategické možnosti. O túto oblasť prejavovali záujem traja uchádzači naraz: Poľsko, Bavorsko a – samozrejme - ľahostajný neostal ani Rád nemeckých rytierov. Okrem toho ďalším sporným územím sa stalo Žemaitsko, na ktoré si tiež robili nárok i rád, i poľské kráľovstvo. K prvým stretom s Poľskom došlo v roku 1329 za panovania Wladislava Lokietka. Ten získal čiastočné víťazstvo, no nakoniec sa museli Poliaci stiahnuť. Napätie vyriešil r. 1343 mier, ktorý bol dohodnutý na zásah pápeža. Pomoransko ostalo v rukách rádu. Druhú polovicu 14. storočia môžeme označiť ako obdobie najväčšieho rozmachu a moci rádového štátu, ku ktorému bolo r. 1346 pripojené aj Estónsko.28 V tomto období stál na čele rádu veľmajster Winrich von Kniprode (1310-1382). V čele rádu bol celých tridsať rokov (od r. 1352). Winrich sa ukázal ako schopný diplomat i stratég. Situácia sa začala meniť po r. 1385. V tomto roku prijal litovský veľkoknieža Jagello krst a uchádzal sa o ruku poľskej princeznej Hedvigy, ktorá bola dedičkou trónu. Druhým uchádzačom bolo rakúske knieža Wilhelm. Poľské stavy však dali prednosť Jagelovi, a ten sa r. 1385 stáva poľským kráľom. Situácia medzi rádom a jeho odporcami bola stále napätá. Niektorí veľmajstri sa usilovali udržať mier, ale okolnosti neodvratne smerovali k ďalšej katastrofe, ktorá rád veľmi poznačila. Napätie sa stupňovalo najmä od roku 1408, až vyústilo v otvorenú vojnu s Poľskom. Poľsko-litovské spojené vojská zasadili 15. júla 1410 rádu veľký úder, keď porazili v bitke medzi Grünwaldom a Tannenbergom rádové vojsko. Hoci Grünwaldská bitka spôsobila rádu veľké straty, rád nebol úplne pokorený a nasledujúci veľmajster Henrich von Plauen sa usiloval zachrániť, čo sa dalo. Spor medzi rádom a poľským kráľovstvom riešil aj koncil v Kostnici, ale

27 28

Stalo sa tak r. 1309. Rád ho získal kúpou od dánskeho kráľa Kristiána IV. za 19 000 strieborných mariek.

129

nepodarilo sa mu dotiahnuť riešenie do konca. Až roku 1422 bol podpísaný toruňský mier, ktorým sa rád zriekol Žemaitska. Rádový štát prežíval v polovici 15. storočia aj vnútornú krízu, a to najmä v Prusku. Kríza súvisela s hospodárskymi faktormi. Narastala nespokojnosť miest a tamojšej šľachty. Dôvod bol pochopiteľný: Rád, ktorý potreboval prostriedky na vojnu s Poľskom v rokoch 1409-1412, vymáhal od stavov zvýšenie daní. Stavy, ktoré vojna s Poľskom nezaujímala, odmietli niesť na nej účasť (a najmä doplácať na ňu). Roku 1440 v Mariawerdene 53 šľachticov a 19 miest utvorilo tzv. Pruskú jednotu a vypovedali poslušnosť veľmajstrovi rádu. Na stranu konfederácie sa postavili aj pruskí biskupi. Cisár Friedrich III. však rozhodol v prospech rádu a jednota mala byť rozpustená. Vo februári 1444 vypuklo ozbrojené povstanie proti rádu. Členovia Pruskej jednoty ponúkli poľskému kráľovi Kazimírovi IV. vládu v Prusku (a tým ho de facto požiadali o podporu povstania). Kazimír po krátkom váhaní napokon ponuku prijal a začal novú vojnu medzi Poľskom a rádom. Konflikt sa skončil roku 1466 druhým toruňským mierom, ktorým porazený rád stratil všetky poľské územia (Pomoransko a podstatnú časť Západného Pruska aj s Marienburgom). Ostala mu len oblasť Východného Pruska, aj to však iba ako léno poľského kráľovstva.29 Po spomínaných udalostiach si silnú ranu zasadil rád sám v prvej polovici 16. storočia. Veľmajster Albrecht von Brandenburg-Ansbach (veľmajster v rokoch 1511-1525) roku 1523 pozval do Königsbergu Martina Luthera a umožnil mu tam tlačiť protikatolícke letáky. Začiatkom roku 1525 sústredil Albrecht okolo seba mladých rytierov a urobil doslova prevrat: Rádový štát vyhlásil za svetské vojvodstvo, majetok rádu sekularizoval v prospech svojej dynastie, ktorú hodlal založiť a 10. apríla zložil lénnu prísahu do rúk poľského kráľa Žigmunda I. (1506-1548). Po návrate z Krakova veľmajster apostatoval k protestantizmu a štátnym náboženstvom sa mala stať Lutherova viera. V dôsledku týchto krokov bol Albrecht daný do ríšskej kliatby. Hoci de jure nárok rádu na Prusko trval ďalej, prakticky sa už nikdy na územie Pruska nevrátil. Podobne dopadlo aj Livonsko. Roku 1561 zemský majster Gotthard Ketteler postúpil časť Livonska Albrechtovi a sám si ponechal ako vojvodstvo Kurónske zvyšok štátu. V tomto období ani nemal inú možnosť. Napokon aj sám Ketteler prijal reformáciu, a tak sa rok 1561 stal oficiálnym dátumom zániku rádového štátu.

29

Pozri: ŠVEC, L.: Dějiny pobaltských zemí, s. 48; ADAM, P.: Němečtí rytíři, s. 52.

130

3. 4. Od reformácie po osvietenstvo Situácia rádu bola po likvidácii vlastným veľmajstrom veľmi vážna. Rád prežíval jednu zo svojich najväčších kríz. Náboženské a politické okolnosti doby mu nijako nepriali. Po zániku rádového štátu ostali existovať len tie územia, ktoré sa nachádzali v nemecky hovoriacich krajinách. Práve v nich však reformácia najviac konala svoje dielo. Táto skutočnosť sa, pochopiteľne, odrazila aj v živote rádu. V rámci Rádu nemeckých rytierov sa vytvorili súčasne tri konfesie, ktoré existovali vedľa seba: protestantská konfesia augsburgského vyznania, kalvínova vetva a pre rád pôvodná katolícka konfesia. Pretože po roku 1525 sa rozpadlo tradičné vedenie rádu, všetka moc prešla na zemských majstrov a tí, podľa svojho vyznania, určovali smer daným komunitám. Dôsledky reformácie pocítili najviac spomedzi všetkých zložiek rádu kňazi. Tí opúšťali odpadnuté provincie ako prví. K výraznejším pozitívnym zmenám došlo až na prelome 16. a 17. storočia, kedy v čele rádu stál arcivojvoda Maximilián I. (1590-1618). V rámci Rakúskej monarchie bol jednoznačným predstaviteľom katolíckeho krídla. Podieľal sa aj na rekatolizácii. Práve Maximilián bol pôvodcom rozhodnutia, že v ráde nie je možné iné náboženské vyznanie, ako katolícke. V praxi to znamenalo definitívnu stratu zostávajúcich nekatolíckych dŕžav, ale prinieslo to očistu rádu. V rámci záchrany a skutočnej reformy rádu sa Maximilián staral predovšetkým o dobrú výchovu budúcich kňazov. Na tieto účely zakladal rádové semináre, ktoré šli v intenciách Tridentského koncilu. Po reštaurácii rádového kléru ostávala ešte jedna úloha: dať rádu nový zmysel a nové poslanie aj jeho rytierskej zložke. Preto boli prepracované roku 1606 stanovy. V otázkach, týkajúcich sa rytierov, nové pravidlá stavali na permanentnom nebezpečenstve zo strany Osmanskej ríše. Roku 1621 povolal cisár Ferdinand II. Rád nemeckých rytierov späť na Moravu a do Sliezska.30 Rád získal do vlastníctva Dívčí Hrad, Sovinec (Eulenburg) a Bruntál (Freudenthal). Osudy rádu v Čechách poznačila tridsaťročná vojna. Dáni vyplienili Bruntál i Sovinec. V roku 1642 plienili Severnú Moravu a Sliezsko vojská švédskeho generála Torstensona, čo si opäť odniesol aj Bruntál. Dňa 10. júla 1683 veľkovezír Kara Mustafa Paša obkľúčil Viedeň. V armáde, ktorá bojovala proti Turkom, bol zastúpený viacerými veliteľmi aj Rád nemeckých rytierov. V rozhodujúcej bitke sa vyznamenal napr. rádový rytier Guido von Starhemberg, ktorý sa neskôr stal rakúskym poľným 30

Dejiny Rádu boli v období vlády Václava IV., Žigmunda Luxemburského, Ladislava Pohrobka a Juraja Poděbradského pohnuté. Poznačovali ich udalosti vnútornej krízy Českého kráľovstva, husitské vojny a prelietavosť domácej šľachty. Rád v Čechách zasahoval aj do vnútropolitickej situácie. Naposledy sa existencia rádového štátu v českej vnútornej politike odrazila krátko po smrti Ladislava Pohrobka. V priazni vplyvných rodov však ostal rád aj po katastrofe z roku 1466.

131

maršálom. Zúčastnil sa aj nasledujúcich vojen o Španielske dedičstvo. To už zastával v ráde funkciu veľkého komtura. Veľmajster Karol Alexander von Lothringen bol zasa jednou z postáv tzv. sedemročnej vojny s pruským kráľom Fridrichom II., ktorá trvala v rokoch 1756-1763. Veľmajster bol tiež priaznivcom umenia, čo bolo v dobe rokoka v móde vo vyšších kruhoch, ale zároveň nám to svedčí o značnom zosvetštení rádu. 3. 5. Dejiny rádu v období od r. 1780 do r. 1923 Osemdesiate roky 18. storočia boli poznačené veľkými premenami, ktoré zasiahli dovtedajší poriadok v Európe. Príchod osvietenstva, ktoré kládlo prvoradý dôraz na ľudský rozum a jeho schopnosti, znamenal nielen pozitívny posun vo svete vedy, techniky a ľudského myslenia, ale nieslo so sebou aj viaceré negatívne filozofické prúdy. Osvietensky orientovaní panovníci sa vyznačovali značným skepticizmom voči náboženstvu, hoci mnohí z nich formálne zachovávali „náboženskú etiketu“. V Európe bola nálada najmä voči katolíckej cirkvi celkovo skôr nepriaznivá. Najvýrečnejšie o tom snáď hovorí tzv. Veľká francúzska revolúcia a napoleonská éra vo Francúzsku. V habsburskej monarchii dosť radikálne zasiahol do života cirkvi panovník Jozef II. Najmä pôsobenie rehoľných spoločenstiev hodnotil príliš subjektívne a utilitaristicky. Rozdelil totiž rehole na tzv. pre štát užitočné (napr. rády venujúce sa charitatívnym dielam, školské rehole a pod.) a na tie, ktoré sú pre štát zbytočné, ba ktoré sú mu na ťarchu (sem patrili predovšetkým kontemplatívne rády). Tie druhé zrušil, ich majetok sústredil v tzv. Náboženskom fonde, z ktorého však ani zďaleka nerozdával len cirkvi. Rád nemeckých rytierov túto „selekciu“ prežil vďaka tomu, že sa cisárovi zdali byť užitoční (vzhľadom na to, že mali vo svojej náplni charitatívnu činnosť ako neoddeliteľnú súčasť svojho poslania), a potom plánoval rád využiť v uskutočňovaní svojho utopického diela celkovej germanizácie monarchie, ktorá mala zabezpečiť jej stabilitu na základe jazyka ako jednotiaceho celku. Ťažšie rád zasiahla revolúcia vo Francúzsku. Pre rád znamenala úplný zánik alsaskej a lotrinskej bailivy. To však nebol koniec problémov. V roku 1805 po bitke pri Slavkove, v ktorej Napoleon zvíťazil, musel cisár František II. podpísať veľmi nevýhodný mier. Jeho obsahom bolo okrem iného i to, že majetok rádu, ktorý je v Nemecku, pripadne tým Bonapartovým pomáhačom, na území ktorých sa nachádza. Z Bavorska a Würtenberska urobil Napoleon kráľovstvá, pričom Bavorsku pripadla značná časť Tyrolska. Veľmajster teda mohol počítať so skorým zánikom tyrolskej provincie, čo sa aj onedlho stalo. Rád sa stal lénom Habsburgovcov. Napoleon rozvrátil dovtedajší ríšsky systém. František II. ostáva iba rakúskym cisárom (ako František I.). Namiesto Svätej rímskej ríše vznikol tzv. Rýnsky spolok, ktorý v skutočnosti bol francúzskym protektorátom. V konečnom dôsledku tieto

132

udalosti znamenali koniec rádu v Nemecku. Veľmajster Anton Viktor von Österreich presídlil roku 1806 na zámok do Bruntálu v Čechách. Ďalší úder priniesol rok 1809. V tomto roku totiž Napoleon dekrétom z 24. marca ruší rád na území Ríšskeho spolku. Rádový majetok pripadol kniežatám, na území ktorých sa nachádzal. Rádu v Nemeckých krajinách zostal jedine dom vo Frankfurte nad Mohanom. Kňazi a rytieri tak prežívali v minimálnom počte na moravskosliezskom panstve. Situácia sa pre rád nezmenila ani po Napoleonovej porážke pri Waterloo roku 1815. Nová situácia nepripúšťala návrat rádu na jeho pôvodné územia. Nebolo to možné ani z hľadiska počtu členov rádu. Rád bol v takom rozklade, v akom sa dovtedy nenachádzal. Celkový počet členov bol 6 rytierov a 15 kňazov, všetko žijúcich na Morave, v Sliezsku a sčasti v Rakúsku. Cisár František I. sa usiloval rádu pomôcť a dokonca o jeho záležitostiach rokoval aj so svojím kancelárom Klementom Lottharom von Metternichom. Ten však nemienil nijako destabilizovať krehkú ponapoleonskú situáciu v Európe len preto, aby mohol Rád nemeckých rytierov získať svoje dŕžavy, ktoré vlastnil pred napoleonskou katastrofou. Metternich videl jediné riešenie, ako môže rád prežiť a ako mu pomôcť v tom, že sa jeho členovia prispôsobia novej situácii. Prvým krokom mala byť zásadná reorganizácia rádu a zmena jeho právneho stavu. Veľmajster Maximilián III. Joseph von Österreich – Este musel vypracovať nové pravidlá a štatúty, ktoré sa podstatne líšili od pravidiel z r. 1606. Rád musel predovšetkým upustiť od zásady svojej zvrchovanosti a pápežských privilégií, a to z jednoduchého dôvodu: pápežstvo a jeho autorita značne utrpeli v dobe osvietenstva, kým zostávajúce záruky zvrchovanosti rádu padli počas napoleonských vojen. Druhý pre rád dôležitý faktor – Svätá rímska ríša – sa zrútila roku 1806. Ani všeobecná politická situácia v Európe nebola naklonená cirkvi. Vo verejnej mienke a v myslení ľudí, najmä tých vplyvných, stále doznievali následky francúzskej revolúcie, jozefinizmu a napoleonskej éry. V danej situácii bolo nevyhnutné nájsť nového patróna rádu, ktorý by mu svojou reálnou mocou zaistil perspektívnu existenciu. Rád našiel túto oporu v rakúskom cisárstve. To sa odrazilo aj v nových reguliach. Staro-nový rád charakterizovali tri rysy: rád sa opieral o monarchiu; zachovaný bol však aj duchovný ráz rádu (druhým, spirituálnym základom, bola katolícka cirkev) a napokon tretím rysom bolo jeho charitatívne poslanie. V modernej dobe nemalo opodstatnenie zameranie rádu na vojenskú činnosť a ochranu viery touto formou. Cisár František I. sa v roku 1834 zriekol všetkých práv, ktoré mu boli Napoleonom vnútené pri podpísaní mieru v Prešporku (Bratislave) r. 1805. Rád získal v rámci monarchie celkom zvláštne postavenie. Bola mu priznaná štátoprávna suverenita, ako to fungovalo v zaniknutej Svätej rímskej ríši. Rád bol nezávislý od cisára po stránke majetkovej a správnej a tiež po stránke

133

súdnej. Zato však bola zaručená prezentácia členov habsburského domu za veľmajstrov rádu. K tomu, aby rád mohol začať novú etapu svojej existencie, bolo potrebné obnoviť jeho jednotlivé zložky. Rádoví kňazi, ktorí pôsobili na inkorporovaných farách, podliehali miestnemu zemskému komturovi. Rádová šľachta od roku 1525 veľmi zosvetštela. Komturi, nakoľko pochádzali zo šľachtických rodov, žili na úrovni vtedajšej aristokracie. Len máloktorí kňazi boli ochotní podriadiť sa takýmto vrchnostiam. Rád v novej dobe chápal charitatívnu činnosť ako svoje hlavné poslanie. To, samozrejme, počítalo aj s obnovením tzv. druhého rádu, teda rádových sestier, ktoré ustúpili v dôsledku prenesenia ťažiska rádu na vojenskú činnosť. Do Rádu nemeckých rytierov 9. júna 1842 vstupuje rektor a profesor seminára v Tridente, P. Peter Rigler. Tento dátum môžeme pokladať za začiatok celkom novej epochy starobylého, stredovekého Rádu nemeckých rytierov. Rád musel prekonať ešte krízu, ktorú priniesli udalosti rokov 18481849. Vtedy znova hrozil rádu zánik. Kritické obdobie však rád prekonal a pokračoval vo svojej činnosti. Aj v tomto období svojej existencie niesol účasť na rôznych vojenských operáciách, avšak nie v militantnom smere, ale jeho členovia pôsobili na bojiskách ako ošetrovatelia a lekári. Rád poskytoval poľné nemocnice, svoje rezidencie premieňal na sanatóriá pre ranených vojakov a dôstojníkov. Veľmajster Maximilián III. vynaložil veľké finančné prostriedky na obnovu rádu a na jeho reformu. Mnohé duchovné i charitatívne aktivity, ako aj pokrytie výdavkov na vybudovanie priestorov a rekonštrukciu budov hradil zo svojich osobných rodových príjmov. Chcel byť aj takto rádu i cirkvi čo najviac prospešný. Na hrade Sovinec sídlil do roku 1867 rádový seminár pre výchovu kňazského dorastu. Veľmajster Maximilián zameral celú svoju aktivitu na obnovu konventov a podobne ako jeho slávny predchodca Maximilián I., ktorý v dramatickom 16. storočí zachránil rád pred úplným zrútením, i on dbal na duchovnú kvalitu nového dorastu. Sľubný rozvoj rádu narušila smrť arcivojvodu Maximiliána v roku 1863. Jeho nástupca, arcivojvoda Wilhelm (1863-1894) bol predovšetkým vojakom,31 a preto za jeho vlády dostávali väčší priestor rytieri, než konventy. V roku 1867 zrušil aj seminár na hrade Sovinec a bola tu umiestnená lesnícka škola pre poľovníkov rádového panstva. Za Wilhelmovho vedenia nastali v ráde určité nezhody. Rytieri požadovali, aby sa jednotlivé konventy podriadili zemským komturom, s čím, pochopiteľne, nesúhlasil reformátor rádu, P. Rigler, nakoľko v tom videl určité ohrozenie konventov. Nakoniec došlo ku kompromisnému riešeniu: Hlavnú správu konventov vykonával veľmajster rádu, a to osobne alebo prostredníctvom 31

Arcivojvoda Willhelm bol generálom delostrelectva rakúskej armády. V roku 1864, keď vstúpilo Rakúsko ako spojenec Pruska do vojny s Dánskom o Schleswig-Holsteinské dedičstvo, arcivojvoda poslal na bojisko celý poľný lazaret pre ranených vojakov.

134

poverenej osoby (mohol to byť aj zemský komtur), kým priame riadenie konventov patrilo priorovi. Posledná etapa, ktorej sa chcem vo svojej štúdii dotknúť, je obdobie rokov 1894-1923. V tomto období bol totiž veľmajstrom zatiaľ posledný Habsburgovec a aj posledný šľachtic v čele rádu – arcivojvoda Eugen von Österreich. Eugen pokračoval v reforme rádu a zároveň sa usiloval o to, aby rád so starou a bohatou históriou získal nový lesk. Po reforme kňazstva a obnovení rádových sestier, ktoré prebehli za Eugenových predchodcov, arcivojvoda sa zasadil za reštauráciu rádového rytierstva. Nemalé finančné prostriedky z rodových príjmov venoval na rekonštrukciu rádových sídiel, najmä na Morave. Takmer od základu prebudoval hrad Bouzov, ktorý sa stal letným sídlom veľmajstra a dôkladnej rekonštrukcie sa dočkal aj zámok v Bruntáli. Rádové sídla vybavil bohatými a hodnotnými inventármi, čím vybudoval dôstojnú reprezentáciu rádu. Dalo by sa, samozrejme, polemizovať, či tieto kroky boli v súlade s duchom rehoľnej chudoby. Treba však brať do úvahy okolnosti, v ktorých rád existoval a dobu, ktorá poznačovala i samotných členov rádu. Napokon Eugen bol arcivojvoda, Habsburg, teda člen cisárskej rodiny, tak isto ako aj jeho predchodcovia. Ešte malá poznámka: Z histórie vieme, že aj biskupi používali podobnú reprezentáciu. Bohaté umelecké predmety nachádzame aj vo Vatikáne, a nikoho rozumného nenapadne pochybovať napr. o skromnosti terajšieho pápeža len preto, že býva vo vatikánskych palácoch. Otázka chudoby je predovšetkým otázkou osobnej etiky a vnútorného postoja konkrétnej osoby, ktorá má určitý hodnotový rebríček. Nechajme však eticko-morálne úvahy a vráťme sa k historickým udalostiam. Arcivojvoda Eugen bol (podobne ako jeho predchodca Wilhelm) aktívnym dôstojníkom rakúskej armády, v ktorej dosiahol najvyššiu hodnosť – bol rakúskym poľným maršálom. Je pochopiteľné, že mu záležalo na reštaurácii rytierskej zložky rádu. A skutočne, spoločenská prestíž tejto zložky rádu za Eugenovho pôsobenia vo funkcii veľmajstra narastala. V roku 1914 existovalo celkom 1353 nositeľov nižšieho stupňa rádového Mariánskeho kríža. Prevažnú väčšinu z nich tvorili rakúski, uhorskí a českí dôstojníci armády monarchie. Situácia rádu sa veľmi skomplikovala po roku 1918. Pre rád nastali podobné okolnosti, ako v roku 1815, kedy hrozil zánik rádu. Príčiny vyplývali z vtedajších politických udalostí. Po neúspešnej vojne sa zrútila habsburská monarchia. Habsburgovcov nikto z nástupníckych štátov neakceptoval, a teda ani rád, na čele ktorého stál zo zásady člen habsburského domu. Keď bolo isté, že súčasný status quo rádovej správy je neudržateľný, rozhodol sa arcivojvoda Eugen urobiť veľmi ťažký, ale nevyhnutný krok, ak chcel, aby rád ostal existovať: V roku 1923 požiadal pápeža o súhlas k abdikácii a keď ho dostal, odstúpil z postu veľmajstra rádu

135

a odišiel do exilu. Za svojho nástupcu arcivojvoda doporučil brnenského biskupa Norberta Kleina. Biskup Klein sa stal prvým veľmajstrom nešľachtického pôvodu. Ani tento krok však nestačil vládam postmonarchistických štátov. Pápež Pius XI. poslal svojho zvláštneho zmocnenca, P. Hilarina Feldera OFM, v úlohe vizitátora. Ten po preskúmaní vnútornej i vonkajšej situácie rádu poslal do Ríma správu, v ktorej zdôraznil nutnosť rýchlej premeny štruktúry rádového spoločenstva, predovšetkým regulí a štatútov. Za základ nových pravidiel bola použitá Riglerova regula z roku 1871. Tento krok však znamenal faktický koniec profesného rytierstva. Rytieri sa pokúsili svoj inštitút obhájiť, ale nebolo im vyhovené a pápežským potvrdením nových pravidiel z 27. novembra 1929 sa Nemecký rád prakticky zriekol svojho profesného rytierstva. Záver Dejiny Rádu nemeckých rytierov ma veľmi zaujali, hoci – pravdu povediac – ako katolíckemu kňazovi mi je myšlienka rehole, ktorá drží v ruke meč, cudzia. Predsa však som pri štúdiu dostupného materiálu našiel veľa pekných a zaujímavých momentov. Rád nemeckých rytierov prešiel veľmi ťažkými peripetiami a v rádových hrobkách sa určite nájde aj mnoho osôb, ktoré svoje zasvätenie Bohu brali vážne. Nesmieme zabúdať, že členmi rádu boli aj kňazi, ktorí sa nezúčastňovali vojenských operácii so zbraňou v ruke. Vo svojej štúdii som sa nevenoval otázke pravidiel a organizácie rádu. V závere by som chcel len spomenúť, že rád bol v stredoveku rozdelený do viacerých tried, pričom – pochopiteľne – najväčší podiel moci niesli rytieri. Boli to šľachtici, ktorí nesedeli stále v konskom sedle s mečom v ruke, ani netrávili voľný čas len na poľovačkách a rabovačkách bezbranných dedín, ako nám to chcú nahovoriť tendenčne inšpirované a režírované filmy či písané romány. Historik sa má takýmto jednostranným pohľadom vyhnúť. Pre stredovekého rytiera nebolo nijako pohodlné stať sa rádovým rytierom, pretože rytieri sa riadili prísnou regulou. Hoci rád nadobudol počas svojej existencie značné majetkové zabezpečenie, jednotliví členovia neužívali prepych. Regule im stanovovali život podľa pravidla chudoby, čo sa prísne dodržiavalo. Značnú časť finančných prostriedkov rád vynakladal na vojenské zabezpečenie, najmä v čase existencie rádového štátu. Tento fakt môžeme ľahko vydedukovať z toho, čo sme povedali vyššie. Aj pre rytiera začínal deň o štvrtej hodine ráno modlitbou matutína a potom nasledoval skutok telesného umŕtvovania – bičovanie. Účasť na turnajoch a poľovačkách pre zábavu alebo z dôvodu zachovania etikety šľachtica mali zakázané. Ani zbroj nebola honosná; rádoví rytieri nesmeli používať ozdobné časti zbroja alebo strieborné ostrohy, ktoré boli výsadou rytiera éry stredoveku. Museli sa zrieknuť aj rodového znaku na štíte, ktorý vystriedal znak rádu. Kto sa podrobnejšie venuje medievalistike a pozná mentalitu

136

a cítenie stredovekého rytiera, ten vie, že takéto požiadavky boli veľkým sebazaprením pre členov šľachtických rodov. Kňazi požívali v ráde veľkú vážnosť a úctu. Nachádzame medzi nimi aj vzdelancov svojej doby, ktorí sa zúčastňovali na povznesení duchovnej úrovne a kultúry v oblasti, v ktorej pôsobili. Napr. veľmajster Konrád Zöllner von Rotenstein založil v Kulme so súhlasom pápeža vysokú školu, na pôde ktorej pôsobili rádoví kňazi ako profesori (museli teda mať patričné univerzitné vzdelanie, aj potrebné tituly). Rád mal vlastné kňazské semináre a za múrmi sídiel rádu vznikali pozoruhodné populárno-teologické diela, ako napr. životopisy svätých. V roku 1350 bol dokonca rádovým vzdelancom zostavený slovník Pruského jazyka. Rád mal aj tzv. Ordensschwestern, čiže rádové sestry, ktoré žili mníšskym spôsobom života. Ich hlavným poslaním bola starostlivosť o nemocných a biednych ľudí – angažovali sa na poli charitatívnej činnosti. Nemusíme pochybovať, že mnohým uľahčili v ich biede svojou obetavou a láskavou starostlivosťou. Rád mal aj tzv. familiárov (túto zložku pozná dodnes). Familiárov by sme mohli nazvať čestnými členmi rádu a šlo väčšinou o osoby vysoko postavené, ktoré štedro podporovali činnosť rádu (najmä ich charitatívne aktivity). Ak by sa mali objektívne hodnotiť dejiny Rádu nemeckých rytierov a ich činnosť, nemôžu sa nebrať do úvahy spomenuté skutočnosti. Ako bolo spomenuté už v úvode štúdie, nemôžeme hodnotiť najmä stredoveké dejiny tohto rádu (ako ani dejiny ostatných rytierskych rádov) z pohľadu dnešného človeka, dnešnou mentalitou, ale musíme sa usilovať vcítiť do myslenia človeka stredoveku, do jeho cítenia; usilovať sa pochopiť jeho cítenie – tak sociálne ako aj eticko-náboženské a pochopiť jeho hodnotový rebríček, na vrchole ktorého stál vzťah k Bohu a zápal za vec viery. Musíme sa usilovať aspoň sčasti pochopiť myšlienku križiackych výprav, ktorá vo svojich počiatkoch nebola zlá a nijako namierená militantne voči moslimskému náboženstvu ako celku, pretože šlo predovšetkým o snahu zabezpečiť kresťanom, ktorí túžia navštíviť posvätné miesta svojej viery, bezpečnú možnosť púte (podobne, ako si moslimovia priali mať možnosť navštevovať svoje posvätné miesta, napr. Mekku). Z histórie vieme, že prví križiaci sa po získaní posvätných miest naozaj snažili nadviazať priateľské a tolerantné vzťahy s moslimskými domácimi pánmi. Rozvíjal sa obchod, obohacovala sa západoeurópska kultúra o nové prvky, zo vzájomnej komunikácie dvoch odlišných kultúr (západnej a východnej) sa získavali nové poznatky v oblasti medicíny, objavujú sa nové filozofické obzory, a podobne. Konečný efekt križiackych výprav je následok toho, že sa vymklo ich vedenie z rúk pápežov a začali sa tu realizovať (práve proti vôli rímskych biskupov) – prepáčte za výraz – pseudošľachtici, koristníci, ktorí videli pod plášťom „svätého boja za vieru“ istý a ľahko dosiahnuteľný zdroj rozšírenia svojho mocenského vplyvu a zväčšenia svojho osobného majetku. Vieme, že

137

niektoré križiacke výpravy boli podniknuté dokonca proti výslovnému zákazu pápeža. Práve proti tomuto nebezpečenstvu sa usilovali zakladatelia rytierskych rádov brániť tým, že aj rytierov zaväzovali prísnou disciplínou, duchovnou formáciou a chudobou. Verím, že aj môj príspevok pomôže k objektívnejšiemu pohľadu a zhodnoteniu rytierskych rádov, ako aj k osvetleniu jedného z aspektov života stredovekého človeka.

Použitá literatúra ADAM, Petr: Němečtí rytíři, Trinitas, Svitavy, 1998 LAWRENCE, Hugh: Dějiny středověkého mnišství, Centrum pro studium demokracie a kultury, Vyšehrad, Praha, 2001 ŠPIRKO, Jozef, Dr.: Cirkevné dejiny I., Neografia, Martin, 1943 VLČEK, Pavel, PhDr a kol.: Encyklopedie českých klášterů, Libri, Praha, 1998 Lexikón svetových dejín, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997 HOOG, Ivan V.: Slovník bitev, Brána, Praha, 1997 BAGIN, Anton, ThDr.: Cirkevné dejiny (Stredovek), Bratislava, 1990 BRIDGE, Antony: Křížové výpravy, Academia, Praha, 1995 Věra a Miroslav Hrochovi: Křižáci ve Svaté zemi, Mladá fronta, Praha, 1996 ŠVEC, Luboš a kol.: Dějiny pobaltských zemí, Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1996

Zusammenfassung Deutschorden Branislav Dado

Deutschorden ist ein von geistlicher Deutschorden, die im 12. Jahrhundert im Gebiet des ehemaliges Jerusalemkönigreiches entstanden. Die Ordentätigkeit ist um 1189 mit der Gründung des Lazarettes für die Pilger in Palästina angefangen. Der Papst Inocent III. bewilligte die neuen Ordenregeln, aufgrunde denen hat sich der Orden auf neuer Ritterorden transformiert und der Papst Honorius III. stellte ihm in 1221 mit den Templaren und Johanitten gleich. Der Ordensitz war in Accon. Nach der Eroberung des Heiligenlandes übertrug der Orden seine Tätigkeit im Nordöstlichen Europa und bot seine Dienste verschiedenen

138

Europaherrscher an. Das Ordenschicksal bezeichente der Hochmeister Hermann von Salza, der in 1226 vom Kaiser Fridrich II. die Beauftragung auf Christianierung in damaligen Heidenterritorium der Ostpreussen bekam. In 1237 wurden auch die Schwertbrüder dem Orden unterordnet, die in nordostlichen Livonien einwirkten. Im 15. und 16. Jh. hat der Orden zwei unangenehme Ereignisse erloben. Das erste war die verlorene Schlacht bei Gründwald im 1410, die den größen Stoss versetzte. Das zweite war Apostatung des Hochmeister Albrecht von BrandenburgAnsbach in den Luthersglaube im 1523 und aufgrunde diesen die Verkündigung des Ordenstaates für weltliches Herzogstum, auf Polen abhängig. An der Wende des 18. und 19. Jahrhunderts haben sich einige Sachen geändert. An der Spitze stand der Erzherzog Maximilian I.(1590-1618), der auch die Reform inizierte. An der Wende des 18-19. Jahrhunderts verlor der Orden der Großteil des Eigentum und der Grundstücken. Napoleon Bonaparte gab 1809 sogar ein Befehl das Orden auflassen. Im 1834 bekam der Orden neue Regeln und existiert ausschlieslich nur als Hospitalorden und der Sitz des Hochmeisters ist Wien geworden. In der Zeit der Pontifikat des Pius XI. ist die wichtige Reform geschehen, wenn der Orden definitiv auf Profesionalrittertum verzichtete (27. november 1929). Die letzte Reform ist nach dem zweiten Vatikankonzil geshehen. Übersetzt von Veronika Ďuranová und Martina Bohačiaková

139

RYTIERSTVO, TRNAVSKÝ HISTORICKÝ SPOLOK, TRNAVA, 2005

Niekoľko poznámok o nerytierskom rytierstve alebo o výnimkách potvrdzujúcich pravidlo Igor Graus

Na seminári venovanému fenoménu rytierstva odoznelo množstvo príspevkov, v ktorých sa referujúci usilovali postihnúť všetky základné aspekty skúmanej problematiky a viac či menej inštinktívne sa azda viac zameriavali (vrátane autora týchto riadkov) na pozitívne stránky rytierstva. Viacero vystúpení v skratke sumarizovalo ideálne vlastnosti rytiera, ktoré, hoci sa často všemožne proklamovali, v mnohých prípadoch zostávali žiť svoj ideálny život iba vo verbálnej rovine a celkom nevyhnutne sa líšili od každodennej reality. Na mysli pritom nemáme samotnú vojenskú prax rytierstva sprevádzajú prelievaním krvi predovšetkým počas krížových výprav, dobytie Byzancie alebo údajné excesy templárov pertraktované pri súdnom procese, ale viaceré odchýlky od zaužívaných rituálov a zvyklostí a niektoré, v celkovom kontexte rozhodne nie prevažujúce prípady, kedy príslušníci rytierskeho stavu vždy nekonali v duchu rytierskych zásad a tradícií či dokonca konali v priamom rozpore s nimi. Dejiny európskeho stredoveku nám poskytujú veľké množstvo prípadov agresie, zákernosti, pomstychtivosti, lakomosti, pýchy, márnomyseľnosti, ponižovania slabších, násilia a iných negatívnych javov, ktorých hlavnými aktérmi boli práve regulérni rytieri. Nakoniec samotní ideológovia stredovekého rytierstva, medzi ktorými jedno z najpoprednejších miest zaujíma španielsky mystik, filozof, misionár a spisovateľ Ramon Llull, ktorý rytierstvo spolu s kňažstvom považoval za dva piliere, podopierajúce svet a podľa ktorého bol pád ľudskej spoločnosti vykúpený vytvorením rytierstva, vo svojom spise Libre que es de ľ ordre de cavalleria z konca 13. storočia kritizoval súveké rytierstvo za lúpenie, vraždenie, ubližovanie chudobným, ničenie hradov a miest, vypaľovanie domov, odrezávanie vrkočov, zabíjanie zvierat, olupovanie ľudí na cestách a za mnohé ďalšie praktiky na základe ktorých dospel k záveru, že rytieri jeho dní sú vlkmi číhajúcimi na ovcu.1

1

LLULL, Ramon. Libro de la Orden de Caballerína. (online) Publikované 2003 (citované 12.3.2003) Dostupné z

140

Už svätý Bernard v spise Liber ad milites Templi: De laude novae militiae z roku 1136 príslušníkom rytierskeho stavu vyčítal záľubu v prepychu a nádhere, zženštilý vzhľad, ľahkomyseľnosť, unáhlenosť, neskrotný hnev a chamtivosť. Jeho odpor voči svetskému rytierstvu nadobudol až taký rozmer, že ho neváhal považovať nie za rytierstvo (militia) ale za zlo (malitia).2 Logické podozrenie, že Bernardova kritika svetského rytierstva bola účelová a že mala za cieľ zvýšiť reputáciu templárov, vyvracajú podobné kritiky nachádzajúce sa v prácach viacerých autorov, z ktorých nie všetci patrili k templárskym sympatizantom. Ani v najmenšom nepochybujeme, že podnetom pre tri kázania akkonského biskupa a templárskeho prívrženca Jakuba z Vitry z 1. polovice 13. storočia, venované mocným tohoto sveta a rytierom (Ad potentes et milites), v ktorých autor okrem kritiky rytierskych turnajov podrobil kritike rytierov odmietajúcich účasť na omšiach ako aj tých rytierov, ktorí síce bohoslužby pravidelne navštevovali ale potom konali v rozpore s cirkevnými prikázaniami,3 mali reálny základ. Sťažnosti tohto typu sa objavovali už v prácach Orderika Vitalisa zo začiatku 12. storočia, ktorý okrem telesnej nezriadenosti a prehnanej liknavosti kritizoval aj nezáujem rytierov o účasť na bohoslužbách.4 Dokonca ešte aj taký zanietený stúpenec rytierstva, akým bol kancelár cyperského kráľa Petra z Lusignanu a neúnavný propagátor krížových výprav, Filip de Méziéres, sa vo svojich prácach nevyhol kritike rytierstva za jeho pýchu, lakomosť a chlípnosť, za vzájomné rozpory a boje. Rytierov nabádal, aby zanechali svoje nespútané zvyky a vrátili sa ku zbožnému spôsobu života svojich predchodcov. Podľa autora rytierska pýcha, lakomosť, panovačnosť a krutosť v srdciach ich poddaných zanechali takú horkú príchuť, ako cesnak a cibuľa položené do úst.5 Oprávnená kritika rytierstva a jeho nerytierskeho správania však rezonovala aj v dielach mnohých ďalších autorov.6 Príklady občasného nerytierskeho správania sa rytierov ale najmä častú absenciu potrebnej rozvahy a sebakontroly poskytujú mnohé 2

Saint Bernard de Clairvaux. Aux Chevaliers du Temple. Louange de leur nouvelle milice. (online) Publikované 2002. (citované 17.12.2003) Dostupné z Preklad prvej časti spisu bol publikovaný aj v práci WASSERMAN, James: Templáři a Asasínové. Nebeští bojovníci. BB Art, Praha 2004, s. 273 - 282 3 LE GOFF, J.: Středověká imaginace. Argo, Praha 1998, s. 213 - 214 4 DUBY, G.: Neděle u Bouvines. 27. červenec 1214. Argo, Praha 1997, s. 114 5 HAMDY, A. H. (ed.): Philippe de Méziéres and the New Order of the Passion. Part II. The Sources, Part III. - Transcription. Bulletin of the Faculty of Arts, Alexandria Univestity of Egypt 18, 1964, s. 8, 44 - 45 6 Stručný prehľad kritiky rytierstva poskytuje napríklad BARBER, R.: The Knight and Chivalry. The Boydell Press, Woodbridge 1995 na s. 371 - 383

141

kronikárske záznamy popisujúce stredoveké vojnové akcie. Toto správanie však bolo charakteristické pre mnohých príslušníkov rytierskeho stavu aj v čase mieru. Už spomínaný Jakub z Vitry rytierov kritizoval za časté prejavy nerytierskeho správania, zakázané spôsoby boja, používanie zákerných a nedovolených zbraní, chamtivosť a hon za korisťou ako aj priveľkú opatrnosť a vyhýbanie sa boju, ktoré sa rovnako ako na turnajoch prejavovali aj v reálnom boji počas vojnových konfliktov.7 Samostatnú kapitolu predstavujú lúpežní rytieri. Na tomto mieste nebudeme rozoberať príčiny spôsobujúce vznik fenoménu lúpežného rytierstva, ktoré pretrvávalo ešte aj v období ranného novoveku, ale na ilustráciu uvednieme aspoň dva príklady. Opát Suger vo svojom diele o živote francúzskeho kráľa Ľudovíta VI. Tučného písal o bývalom križiakovi Thomasovi de Marle, ktorý sa vyznačoval krutým správaním "besného vlka" a bol vyhlásený za "zlosyna a a nepriateľa Boha a ľudí". Na koncile v Beauvais v roku 1114, ktorý sa konal celých jedenásť rokov po Marleho vojenskej porážke, ho kardinál Conon exkomunikoval a v neprítomnosti ho zbavil rytierskeho pasovania.8 Kronikár českého kráľa a ríšskonemeckého cisára Karola IV., Beneš Krabice z Weitmile, uvádza udalosti z roku 1356, kedy panovník vojenskou silou zasahoval proti zlodejom a lúpežníkom bez ohľadu na ich spoločenské postavenie. Okrem iných potrestal aj rytiera Jána zo Žampachu, zvaného Pancíř, ktorého pred časom sám pasoval na rytiera. Po dobytí jeho hradu rytiera zajal a odsúdil ho na smrť.9 S ideálmi rytierstva sa však často príliš nezlučovalo ani správanie mnohých príslušníkov duchovno - rytierskych rádov10 a ani laických rytierskych rádov. Pre ilustráciu opätovne uvedieme dva príklady z prostredia azda najpopulárnejšieho laického rytierskeho rádu vôbec - burgunského rádu Zlatého rúna. 7

DUBY, G.: Neděle u Bouvines... c.d., s. 146 - 147 Abbot Suger. Life of King Louis the Fat. (online) Publikované 1999 (citované 10.11.2004) Dostupné z (elektronická verzia diela Vita Ludovici grossi z roku 1145). K problematike násilia v stredoveku vo všeobecnosti pozri napríklad zborník KAEUPER, R. W. (ed.): Violence in medieval Society. Boydell & Brewer, Woodbridge 2000, ku kontradikcii rytierskych ideálov a rytierskej reality pozri napríklad prácu KAEUPER, R. W.: Chivalry and Violence in Medieval Europe. Oxford University Press, New York 1999 9 FIALA, Z.: Předhusitské čechy 1310 - 1419. Český stát pod vládou Lucemburků. Praha 1978, s. 216. Kronikár uvádza, že ho obesil vlastnoručne podobne ako iných zločincov, uvedené správanie panovníka však už evidentne patrí do sféry literárnej licencie. 10 K uvedenej problematike pozri napríklad prácu GRAUS, I.: K počiatkom formovania “nového rytierstva” ako špecifickej formy monasticizmu v období európskeho vrcholného stredoveku. In: KOŽIAK, R. - MÚCSKA, V.: Rehole a kláštory v stredoveku. Banská Bystrica - Bratislava 2002, s. 133 - 148 8

142

Rytieri sa členmi rádu stávali doživotne, ale stanovy pripúšťali možnosť ich vylúčenia kvôli spáchaniu hanebného skutku. Dôvodom na vylúčenie rytiera z rádu bola predovšetkým herézia vo viere, skutky v rozpore s kresťanskou vierou, zrada a útek z bojiska v čase, keď už boli rozvinuté bojové zástavy.11 Posledne uvedený dôvod sa stal príčinou rozhodnutia vojvodu Filipa Dobrého na kapitulnom zhromaždení v Lille v roku 1431, aby dvoch do rádu nominovaných rytierov, Jeana de Neuchatel a Louisa de Chalon, ešte pred slávnostným prijatím insígnií vylúčil z nominácie. Príklad nerytierskeho správania však poskytol aj rádový suvererén Karol Smelý, ktorý z rádu Zlatého rúna v roku 1468 vylúčil svojho bratranca, vojvodu Jána Burgundského za čarodejníctvo, hoci skutočným dôvodom jeho vylúčenia bol Jánov príklon k Karolovmu politickému rivalovi, francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XI.12 Medzi mýty dokonalého rytierstva patrí aj vek a fyzický vzhľad. Rytierske pasovanie skutočne najčastejšie prijímali mladíci vo veku 12 - 21 rokov ale často dochádzalo aj ku pasovaniu omnoho starších osôb. Napríklad "neporazený rytier" Pero Nińo bol pasovaný až po 13 ročnej službe v zbrani vo veku 28 rokov13 a poznáme aj pasovania osôb, ktoré podľa dobových kritérií spadali do kategórie starých ľudí. Podľa významného ideológa stredovekého rytierstva z polovice 14. storočia, Geoffroya de Charny, ktorého súčasníci považovali za absolútne dokonalého rytiera, sa okrem mladíkov, ktorých je medzi novými rytiermi najviac, niektorí muži rozhodli stať rytiermi neskôr a preto sa usilovali vyvolávať veľkú pozornosť a rozruch okolo svojej osoby, hoci nemali v úmysle plniť všetky podmienky rytierskej služby. Títo síce mohli dosiahnuť rytiersky stav, ale už nie rytiersku reputáciu a Charny ich nepovažoval za skutočných rytierov. Podľa neho boli pre rytiersky stav omnoho väčším prínosom skutočne starí muži so zásluhami, ktorí sa svoju starobu rozhodli stráviť v rytierskom stave a hoci do neho vstúpili až vo vysokom veku, mohli žiť v súlade s rytierskym stavom. Navyše to u nich podľa autora bolo omnoho zmysluplnejšie než u mladých rytierov, pretože už nadobudli všetky kvality zrelosti a cnostného života.14

11

Ordonances et statuts de ľ Ordre de la Thoison d´Or, článok 14 - 16. Publikované in: LEIBNITZ, G. W.: Mantissa codicis juris gentium diplomatici. Pars II., Leges ord. aur. Velleris. Hannover 1700, s. 22 12 DE GRUBEN, F.: Les Chapistres de la Toison d’ Or á ľ époque bourguignonne (1430 1477). Medievalia Lovanensia series I, studia XXIII. Katholieke Universiteit Leuven, Institut middeleeuwse studies. Leuven University Press 1997, s. 42 - 43 13 BARBER, R.: The Knight and Chivalry... c.d., s. 36 14 Geoffroi de Charny: Le livre de chevalerie. In: KAEUPER, R. W., KENNEDY, E.: The Book of Chivalry of Geoffroi de Charny. Text, Context and Translation. University of Pennsylvania Press, Philadelphia 1996, s. 171

143

Už spomínaný ideológ rytierstva 2. polovice 13. storočia Ramon Llull okrem iného požadoval, aby sa rytierom mohli stať iba osoby s pekným vzhľadom, ktoré by neboli žiadnym spôsobom zmrzačené alebo hoci len tučné.15 Aj mnohé ďalšie požadované vlastnosti, vrátane rytierskeho správania sa a galantnosti voči ženám však často zostávali viac v rovine želaní než reality. Časté boli prípady verbálneho ponižovania žien ktoré nemali urodzený pôvod, alebo ktoré patrili do nižších sociálnych skupín obyvateľstva. Okrem mnohých literárnych výtvorov dvorských básnikov medzi ktorých patril aj Euschach Deschamps,16 sa to týka napríklad aj ponižovania trpasličích žien na dvore burgundských vojvodov Filipa Dobrého a Karola Smelého, ktoré boli terčom posmechu a dobrej zábavy dvoranov.17 Burgundskí vojvodovia sa však korektne nesprávali ani voči príslušníkom svojho stavu. Arogantné a hrubé správanie sa vojvodu Karola Smelého voči vlastnej dvorskej šľachte nadobudlo až taký stupeň, že ho rytieri rádu Zlatého rúna na kapitulnom zasadaní rádu v roku 1468 žiadali o korekciu svojho správania.18 Je tiež zaujímavé, že hoci bádatelia venujú veľkú pozornosť obradom rytierskeho pasovania, takmer vôbec sa nezmieňujú o obrade rytierskej degradácie, hoci aj táto predstavovala integrálnu súčasť rytierskeho života. Aj ceremoniál vylúčenia z rytierskeho stavu sa podobne ako ceremoniál pasovania za rytiera vyvíjal a postupne nadobúdal obradné formy. Zatiaľ čo v počiatkoch rytierstva degradácia pravdepodobne spočívala iba v prostom odňatí meča, predstavujúceho symbol rytierstva, z francúzskych prameňov z 12. storočia je zrejmé, že obrad degradácie pozostával už zo dvoch základných prvkov. Prvým bolo odobratie a rozbitie zbraní, za ním nasledovalo odňatie a rozbitie ostrôh. Rytiera, ktorý sa previnil voči rytierskej etike až natoľko, že jeho ďalšie zotrvanie v stave rytierov už nebolo možné, priviedli na verejné miesto, kde stálo popravisko s kopou hnoja. Rytier bol oblečený ako do boja a postupne sa mu odoberali zbrane a jednotlivé súčasti ochrannej zbroje. Tieto sa mu najskôr hodili k nohám a keď rytier zostal iba v košeli, roztĺkli sa kladivami. Proces degradácie zavŕšilo zloženie ostrôh a ich rozseknutie

15

LLULL, R.. Libro de la Orden .... c.d. NEJEDLÝ, M.: Fortuny kolo vrtkavé. Láska, moc a společnost ve středověku. Nakladatelství Aleš Skřivan ml., Praha 2003, s. 263. Je zaujímavé, že Deschampsove hrubé invektívy sa netýkali iba žien z najnižších vrstiev spoločnosti, ale dokonca aj kráľovniných dvorných dám. 17 HUIZINGA, J.: Jeseň stredoveku / Homo ludens. Tatran, Bratislava 1990, s. 18 18 PARAVICINI, W.: Karel Smělý. Zánik domu burgundského. Paseka, Praha 2000, s. 43 44 16

144

sekerou. Od tejto chvíle rytier prestal byť rytierom a považoval sa za spoločensky mŕtveho.19 Takmer rovnaký obrad rytierskej degradácie poskytujú aj anglické pramene. Plne vystrojený kandidát na degradáciu, stojaci na popravisku postupne prichádzal o všetky zbrane a súčasti výstroje, ktoré sa lámali a hádzali k jeho nohám. Ostrohy skončili na hnojisku a štít s erbom sa upevnil pod zadok koňa obrátene a takým spôsobom, aby sa znečistil jeho trusom. Následne herold trikrát vyvolal meno degradovaného rytiera a trikrát dostal odpoveď, že rytier nie je prítomný, ale namiesto neho je tu iba zbabelec, ktorý porušil svoj čestný sľub. Degradovaného rytiera potom na márach preniesli do kostola, kde sa poležiačky zúčastnil svojho štylizovaného pohrebného obradu. Rovnakým spôsobom bol v roku 1322 rytierskeho pasovania zbavený Sir Andrew Harlay, tento však po svojej degradácii za zradu panovníka dokonca skončil na šibenici. Mŕtve telo bývalého rytiera kat najskôr sťal a potom rozštvrtil. Hlava sa ocitla zavesená na londýnskom moste a štyri časti jeho tela na výstrahu poslali do štyroch anglických miest.20 Predchádzajúce, ku koncu azda aj trochu drastické riadky v žiadnom prípade nemali slúžiť na očiernenie či dehonestáciu rytierstva a jeho kvalít a ideálov. Rozpor medzi proklamovaným rytierskym ideálom a odlišnou realitou bol živý už v období najväčšieho rozkvetu rytierstva a s jeho postupným zánikom sa čoraz viac prehlboval. Kvôli vyváženosti pohľadu a z dôvodu, aby prezentovaný obraz rytierstva nebol príliš jednostranný, sme však považovali za potrebné upozorniť aj na odvrátenú, ale napriek tomu skutočnú tvár stredovekého rytierstva.

Použitá literatúra Abbot Suger. Life of King Louis the Fat. (online) Publikované 1999 (citované 10.11.2004) Dostupné z BARBER, R.: The Knight and Chivalry. The Boydell Press, Woodbridge 1995 BROUGHTON, B. B.: Dictionary of Medieval Knighthood and Chivalry. Concepts and Terms. Greenwood Press, New York - Westport - Connecticut - London 1986 DUBY, G.: Neděle u Bouvines. 27. červenec 1214. Argo, Praha 1997 DE GRUBEN, F.: Les Chapistres de la Toison d’ Or á ľ époque bourguignonne (1430 1477). Medievalia Lovanensia series I, studia XXIII. Katholieke Universiteit Leuven, Institut middeleeuwse studies. Leuven University Press 1997 19

DU PUY DE CLINCHAMPS, P.: La Chevalerie. Presses Universitaires de France. Vendôme 1982, s. 61 - 63 20 BROUGHTON, B. B.: Dictionary of Medieval Knighthood and Chivalry. Concepts and Terms. Greenwood Press, New York - Westport - Connecticut - London 1986, s. 156 - 157

145

DU PUY DE CLINCHAMPS, P.: La Chevalerie. Presses Universitaires de France. Vendôme 1982 FIALA, Z.: Předhusitské čechy 1310 - 1419. Český stát pod vládou Lucemburků. Praha 1978 Geoffroi de Charny: Le livre de chevalerie. In: KAEUPER, R. W., KENNEDY, E.: The Book of Chivalry of Geoffroi de Charny. Text, Context and Translation. University of Pennsylvania Press, Philadelphia 1996 GRAUS, I.: K počiatkom formovania “nového rytierstva” ako špecifickej formy monasticizmu v období európskeho vrcholného stredoveku. In: KOŽIAK, Rastislav MÚCSKA, V.: Rehole a kláštory v stredoveku. Banská Bystrica - Bratislava 2002 HAMDY, A. H. (ed.): Philippe de Méziéres and the New Order of the Passion. Part II. - The Sources, Part III. - Transcription. Bulletin of the Faculty of Arts, Alexandria Univestity of Egypt 18, 1964 HUIZINGA, J.: Jeseň stredoveku / Homo ludens. Tatran, Bratislava 1990 KAEUPER, R. W.: Chivalry and Violence in Medieval Europe. Oxford University Press, New York 1999 KAEUPER, R. W. (ed.): Violence in medieval Society. Boydell & Brewer, Woodbridge 2000 LE GOFF, J.: Středověká imaginace. Argo, Praha 1998 LLULL, Ramon. Libro de la Orden de Caballerína. (online) Publikované 2003 (citované 12.3.2003) Dostupné z http://www.libreopinion.com/members/jomp/CNS-llull.htm NEJEDLÝ, M.: Fortuny kolo vrtkavé. Láska, moc a společnost ve středověku. Nakladatelství Aleš Skřivan ml., Praha 2003 Ordonances et statuts de ľ Ordre de la Thoison d´Or, článok 14 - 16. Publikované in: LEIBNITZ, G. W.: Mantissa codicis juris gentium diplomatici. Pars II., Leges ord. aur. Velleris. Hannover 1700 PARAVICINI, W.: Karel Smělý. Zánik domu burgundského. Paseka, Praha 2000 Saint Bernard de Clairvaux. Aux Chevaliers du Temple. Louange de leur nouvelle milice. (online) Publikované 2002. (citované 17.12.2003) Dostupné z WASSERMAN, J.: Templáři a Asasínové. Nebeští bojovníci. BB Art, Praha 2004

Zusammenfassung Einige Bemerkungen über ein nicht ritterliches Rittertum oder über Ausnahmen, welche die Regel bestätigen Igor Graus

Der Autor in seinem Beitrag beschäftigt sich mit der Kontradiktion zwischen dem idealen Bild des mittelalterlichen Ritters, welches vor allem aus der hőfischen Literatur bekannt ist, und der Realität des Alltags. Er macht aufmerksam auf zahlreiche Fälle der Aggression, Hinterlist, Rachsucht, Geiz, übertriebenen Stolzes und der Überheblichkeit, Eitelkeit, Erniedrigung der schwächeren und Gewaltigkeit und anderer negativen Erscheinungen, deren Hauptakteure gerade die regulären Ritter waren. Die Kritik des Rittertums erschien bereits in Werken solcher Ideologen des mittelalterlichen Rittertums, wie zum Beispiel Ramon Llull, heiliger Bernard von Clairvaux

146

oder Philip de Méziéres. Der Autor führt weiter einige Beispiele eines unritterlichen Benehmens an, und zwar im Zusammenhang mit dem Phänomen des räuberlichen Rittertums und auch mit einigen Erscheinungen bei Mitgliedern der weltliche Ritterorden. Er polemisiert mit dem Mythus eines idealen Zeitalters des Ritters und mit den Anforderungen auf sein physisches Aussehen und Moraleigenschaften. Er widmet seine Aufmerksamkeit auch der Zeremonie einer Degradation des Ritters, welche ein Gegengewicht zur Zeremonie des Ritterschlags war. Die Degradationszeremonie ist nicht zu viel bekannt und man widmet ihr nicht viel Aufmerksamkeit, selbst in der Fachliteratur nicht. Die Zeremonie selbst in ihrer ursprünglichen Gestalt bestand nur aus einer Abnahme des Schwertes, in neuerer Zeit erweiterte sie sich allmählich auf die Wegnahme von Waffen, Rüstung und Sporen, wobei alle Bestandteile der Ausrüstung eines solchen Ritters zerbrochen und auf Misthaufen weggeworfen wurden. Der Prozess der Degradation wurde durch ein stilisiertes Begräbnis vollendet, und seit dieser Weile wurde der ehemaliger Ritter gesellschaftlich als tot anerkannt. Die Absicht des Autors war kein Anschwärzen oder Dehonestation des Rittertums und seiner Qualitäten und Ideale. Der Widerspruch zwischen dem proklamierten Ritterideal und der davon abweichenden Realität war aber lebendig bereits in der grőssten Blütezeit des Rittertums und mit dessen allmählichem Untergang wurde er immer tiefer. Wegen einer Ausgewogenheit der Ansicht und aus dem Grunde, damit das Bild des Rittertums, präsentiert im Seminar, nicht zu einseitig ist, machte der Autor auch auf die Kehrseite, welche auch zum wirklichen Gesicht des mittelalterlichen Rittertums gehőrt, aufmerksam.

147

Sponzori sympózia

DANIPEK spol. s r.o., B. S. Timravy 1, 918 49 Trnava

COOP JEDNOTA Trnava, SD, Trojičné námestie 9, 918 42 Trnava

BORIOCA s.r.o, Zelený kríčok 1, 917 01 Trnava

Rytierstvo element v živote stredovekého človeka Vydal Trnavský historický spolok – historická sekcia Univerzitného pastoračného a dobrovoľníckeho centra v Trnave vlastným nákladom Počet výtlačkov 100 Ks ISBN 80-969408-6-4 2005 Zborník Rytierstvo, s podtitulom Element v živote stredovekého človeka je výsledkom snahy študentov združených v Trnavskom historickom spolku. V dňoch 5.-7.

148

novembra 2004 zorganizovali rovnomenné sympózium, na ktorom vystúpili nielen študenti, ale aj odborníci z celého Slovenska. Hlavnou úlohou sympózia bolo zmapovanie problematiky rytierstva, od predpokladov jeho vzniku až po jeho zánik. Prvý príspevok v zborníku sa snaží zachytiť rozdiel medzi rytierstvom a aristokraciou. Podobne všeobecne je zameraný druhý a tretí príspevok, ktoré opisujú jednotlivé druhy rytierskych turnajov a pasovanie za rytiera. Ostatné príspevky sa zaoberajú užšie špecifikovanými témami: rytieri v sakrálnej ikonografii, rytierstvo v Saskom zrkadle, alebo nerytierske rytierstvo. Veríme, že našou skromnou publikáciou pomôžeme rozvoju slovenskej historickej vedy.

Trnavský historický spolok existuje ako historická sekcia

Univerzitného

pastoračného a dobrovoľníckeho centra (UPDC). Bol založený v letnom semestri akademického roka 2002/2003. Združuje študentov histórie dvoch univerzít, Trnavskej univerzity a Univerzity sv. Cyrila a Metoda, a všetkých záujemcov o históriu, ktorí chcú svoje vedomosti ďalej prehlbovať prostredníctvom činnosti v spolku. Spolok si ako svoj cieľ predsavzal organizovanie študentov histórie a koordináciu ich práce. Študenti svoju vedeckú prácu zúžitkujú nielen pri zostavovaní diplomovej práce, ale aj v budúcom profesionálnom živote. Trnavský historický spolok má za úlohu združovať študentov a priaznivcov histórie, zvyšovať historické povedomie a záujem o históriu. Svojou činnosťou chcú členovia spolku prispieť k výskumu a publikovaniu poznatkov o minulosti. Pri tomto je dôležitá efektívnosť a tú chce spolok zvýšiť práve koordináciou práce svojich členov.

ISBN 80-969408-6-4

149